referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Sobota, 23. októbra 2021
Sedliacke povstanie Juraja Dóžu
Dátum pridania: 09.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: el_comandante
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 241
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 5m 50s
Pomalé čítanie: 8m 45s
 
Začiatok 16. storočia bol poznačený blížiacim sa tureckým nebezpečenstvom. V tejto dobe, ale aj pre ďalšie generácie sa stal symbolom boja za slobodu sedmohradský zeman Juraj Dóža, vodca najväčšieho povstania roľníkov v Uhorsku. Jeho súčasníci ho však poznali pod iným menom. Všetky dobové listiny, kroniky a zákony, dokonca aj Verböciho tripartitum ho uvádzajú ako Juraja Székelya (t.z. Sikul, Sikulský). Meno Dóža (Dozsa) sa objavuje až o niekoľko desaťročí v Sedmohradsku a v historiografii sa ujíma až od 19. storočia.

Na začiatku 16. storočia nebola uhorská šľachta zo sebeckých dôvodov, ale aj kvôli podceňovaniu tureckého nebezpečenstva ochotná poskytnúť materiálne a finančné prostriedky na potlačenie „pohanských“ Turkov. A tak sa iniciátorom križiackej výpravy z poverenia pápeža Leva X. stal ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakócz, jeden z najbohatších mužov v krajine, neúspešný kandidát na pápeža. Pápež ho chcel týmto zároveň odškodniť, lebo Bakócz strácal postupne v Uhorsku vplyv. Za veliteľa protitureckej výpravy bol menovaný Juraj Dóža. Jeho menovanie sa postupom času stalo opradené legendami.

1 Podľa jednej bol Dóža veliteľom vojenského jazdeckého oddielu v pohraničí a v súboji zabil tureckého veliteľa. Vybral sa do Budína po odmenu, kráľ ho prijal s náležitými poctami, obdaroval ho, ale strážca pokladu mu odmenu odmietol vydať a tak ako satisfakciu dostal miesto veliteľa. Pravdepodobné však je, že Dóža ako profesionálny vojak videl v križiackej výprave lepšie uplatnenie ako na hraniciach. Kráľ Ladislav Jagelovský mu daroval titul dvorského rytiera a vymenoval za veliteľa časti vojska. Jeho moc však bola obmedzená, riadne vojsko a banderiálne jednotky mu nepodliehali. Križiacka výprava bola nakoniec vyhlásená z kazatelníc pápežskou bulou 9.4. 1514. Povolávanie vyvolalo u ľudí nadšenie, ale stále robila problémy šľachta, ktorá prípravy brzdila. A tak sa nakoniec Bákocz rozhodol 15. mája nábor zastaviť. Už postavené vojsko to považovalo za zradu a začala sa prejavovať nespokojnosť. Tvorilo ho hlavne poddanské obyvateľstvo a tak obrátili zbrane proti šľachte. Do čela sa postavil Juraj Dóža, ktorý bol u vojska obľúbený, dôverovali mu a požíval ich úctu.

K prvému stretu medzi vzbúrenými križiakmi a kráľovským vojskom na čele s palatínom Štefanom Báthorym došlo neďaleko rieky Maroš v Sedmohradsku (dnes Mureš pri maďarsko rumunských hraniciach). Báthory porazil Dóžov predvoj, potom sa však utiahol do Nagylaku (dnes rumunské mesto Naďlac), kde ho prekvapil Dóžov hlavný voj, ktorý zapálil hrad a na hlavu porazil kráľovské vojsko. Palatín Báthory sa zachránil útekom. Tým sa začala sedliacka vojna v Uhorsku. Dóžovo vojsko bolo vyzbrojené rôznorode, ale hlavne zle. Mnohí mali len cepy, kosy, vidly a iné poľnohospodárske nástroje. Tomuto stavu museli byť prispôsobené aj vojenské akcie. Vojsku chýbali aj školení a skúsení velitelia, ktorí by sa postarali o výcvik nových príchodilcov do vojska. Okrem Juraja Dóžu k najznámejším veliteľom patril jeho brat Gregor (predstaviteľ umierneného krídla) a cegledský farár Vavrinec Meszáros (predstaviteľ radikálnej vetvy povstalcov).

Napriek všetkým nedostatkom venoval Dóža, v rámci daných možností veľkú pozornosť práve výcviku. Tí čo neprešli výcvikom bojovali podľa inštrukcií alebo vlastného uváženia. V boji a pri dobývaní hradov používali „križiaci“ všetky vtedy dostupné formy. Naháňali strach aj skúseným kráľovským bojovníkom, hoc na ich prípravu mal Dóža len minimum času. Zatiaľ čo Dóža s hlavným prúdom operoval v oblasti rieky Maroš, niektoré jednotky sa odlúčili na severozápad a severovýchod, aby zaisťovali tylo hlavného voja. K Dóžovi sa postupne pridávali mestá aj dediny, ale aj strategické pevnosti napríklad Lippa, Solymos a mesto Arad. Začiatkom júna 1514 hlavný voj zmenil smer pochodu na mesto Temešvár (dnes Timisoára v Rumunsku). Bola to strategicky dôležitá pevnosť, z ktorej chcel Dóža urobiť svoju trvalú vojenskú bázu. Napätá situácia bola aj pri hlavnom meste, kde sa sústreďovalo asi 5000 križiakov ako Dóžova záloha. Nebyť zrady ich veliteľa Ambróza Saleresiho, mohli títo povstalci kontrolovať Budín a značnú časť Zadunajska.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: Dangl, V.: Bitky a bojiská, Marsina, R. a kol.: Dejiny Slovenska , I.Marsina, R.: a kol.: Vojenské dejiny Slovenska I
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.