Etiópia vyzerala na začiatku tridsiatych rokov 20.st. úplne inak ako ostatné africké štáty. Už na prelome 19. a 20 st. si zachovala svoju nezávislosť víťazstvom nad Talianskom, hoci ostala hospodársky a politicky zaostalá. Po dlhoročných vnútorných bojoch nastúpila na trón cisárovna Zawdita, za ktorú ako regent vládol ras Tafari. Jeho najvýznamnejším činom bolo prijatie Etiópie do Spoločnosti národov (28.9. 1923). V roku 1928 vykonal prevrat a po smrti cisárovnej v roku 1930 bol korunovaný za cisára ako Haile Selassie I. (Sila sv. Trojice). Od svojej korunovácie vykonal množstvo reforiem, medzi iným modernizoval armádu a hospodárstvo a 16.7. 1931 vyhlásil ústavu.

V Taliansku si zatiaľ Benito Mussolini upevňoval svoju moc. Hospodárska kríza značne poškodila povesť jeho režimu u ľudových vrstiev, ktoré postihla najviac. Ani Mussoliniho plamenné prejavy o prekonaní kapitalizmu nestačili zmierniť tvrdý dopad skrátených miezd, zvýšenej nezamestnanosti a zníženej spotreby. Preto vznikol problém hľadania riešenia na posilnenia popularity režimu a Mussoliniho taktiež. Tradičná cesta na upevnenie vlastnej prestíže sa obvykle nachádzala (a aj doteraz nachádza) v zahraničnej politike. Zvoleným cieľom sa stala práve Etiópia, jediný nezávislý africký štát, pre Mussoliniho dôležitý strategicky, za ktorej prijatie do Spoločnosti národov sa zaručilo práve Taliansko.

Dobytím Etiópie by Mussolini získal spojenia so svojimi kolóniami, na severes Eritreou a na juhu s Talianskym Somálskom, a tak by si vytvoril dobré nástupište proti Britom. Od jesene 1934 sa Taliani začali pripravovať na útok. Do Eritreje a Somálska začali prepravovať vojenský materiál, lietadlá a tanky, opravovali sa letiská, prístavy, železnice a cesty. Zostrovala sa špionáž a podplácanie etiópskych kmeňových vodcov. Postupne začalo dochádzať ku krvavým pohraničných konfliktom, vyprovokovaným z talianskej strany. Tak napr. 5.12. 1934 došlo ku krvavej zrážke pozdĺž oázy Wal Wal, pri hraniciach so Somálskom, proti ktorej podala Etiópia sťažnosť na Spoločnosti národov, ale na zásah Veľkej Británie a Francúzska sa o nej nejednalo.

Naopak, 7. januára 1935 podpísal francúzsky minister zahraničných vecí Laval v Ríme s Mussolinim dohodu týkajúcu sa európskych problémov (nezávislosť Rakúska, nemeckého zbrojenia), štatútu pre talianskych obyvateľov v Tunisku a hlavne koloniálnych nárokov Talianska vo východnej Afrike. Taliansko sa ňou zrieklo expanzívnych nárokov v priestore Čadského jazera a rovníkovej Afriky, teda v oblastiach francúzskeho vplyvu a na druhej strane Francúzsko poskytlo Taliansku kompenzáciu vo východnej Afrike (časť francúzskeho Somálska susediaceho s Eritreou) a hospodárske východy (20% akcií železnice Džibuti – Addis Abeba). Laval neskôr na adresu tejto dohody povedal: „Daroval som mu Etiópiu.“

3.10. 1935 začala talianska armáda útočné akcie bez prerušenia diplomatických stykov s napadnutou krajinou. Hlavný úder bol vedený z Eritrei, v smere tzv. cisárskej cesty na Addis Abebu. Sem bolo sústredených 250 000 mužov pod vedením generála de Bono (od novembra 1935 prevzal velenie maršál Badoglio). Z juhu, zo Somálska, zaútočilo 50 000 mužov, ktorým velil generál Graziani. Tento útok bol druhoradý a slúžil len na odpútanie časti etiópskej zo severu. Naproti tomu stálo na etiópskej strane 250 000 vojakov vyzbrojených strelnými zbraňami a ďalších 100 000 bojovníkov. Proti 600 talianskym lietadlám mohlo vzlietnuť 20 etiópskych, proti tankom, delostrelectvu a plne motorizovaným zborom stálo niekoľko sto diel z prelomu storočí, 150 nákladných automobilov a 25 obrnených vozidiel. Na etiópskej strane taktiež chýbalo pravidelné zásobovanie a lekárska starostlivosť. Etiópia nemala vojenstvo na vysokej úrovni a jednotlivým jednotkám velili rasi, ktorí sa starali iba o ochranu svojho územia a svojich osobných záujmov.
Počiatočný taliansky rýchly postup bol spomalený v novembri, keď začalo etiópske vojsko využívať znalosť terénu a na severe dokázalo útočníkom zasadiť tvrdé rany a taktiež obsadili niektoré opevnené miesta. Taliani začali vyhladzovaciu vojnu. Neustále bombardovali mestá a dediny a začali používať otravné plyny. V marci 1936 sa nakoniec zrútil hlavný etiópsky protiútok, cisár Haile Selassie opustil na palube britskej lode Džibuti pobrežie Afriky a odišiel do exilu. Jeho exilovým pôsobiskom sa stal Londýn.

5.5. 1936 vpochodovali talianske jednotky do Addis Abeby. Vojenský úspech Talianska z veľkej časti závisel od nedôslednosti Spoločnosti národov (ale tak tomu bolo počas celej jej existencie), na ktorú sa Haile Selassie obrátil ešte pred konečným napadnutím krajiny a neskôr aj počas vojenského konfliktu. Tá síce vyhlásila Taliansko za agresora a uvalila na nich sankcie, ale ich pôsobenie bolo nedostatočné a v niektorých oblastaiach dokonca žiadne. Niektoré krajiny, napr. Nemecko, sa na nich neúčastnili. Keď 9.5. 1936 vyhlásil Mussolini z balkóna Benátskeho paláca anexiu Etiópie, sankcie boli zrušené. Toto svedčí o zbytočnosti tejto byrokratickej organizácie. Taliansky kráľ Viktor Emanuel prijal titul etiópskeho cisára, vicekráľom sa stal maršal Badoglio, neskôr maršal Graziani. Aj po týchto udalostiach však boj pokračoval. Etiópci ustúpili do hôr a tam pokračovali po celú dobu talianskej okupácie v partizánskom boji. Tieto partizánske jednotky na seba viazali cez 50 plukov pravidelnej talianskej armády, podnikali útoky na kolóny a predstaviteľov okupačnej moci a vykonávali diverznú činnosť. Partizáni vytvorili základ síl, o ktoré sa opreli Briti pri opätovnom oslobodení Etiópie.

Talianom však nebolo súdené ostať v Etiópii dlho. Keď v roku 1940 vyhlásilo Taliansko vojnu Britom, tí si uvedomili strategický význam Etiópie a význam Haile Selassieho, ktorý žil v britskom exile. Uzavreli s ním dohodu o spolupráci a začali spolu pripravovať znovudobytie Etiópie. Cisár sa medzitým presunul do hlavného mesta Sudánu a odtiaľ nadviazal spojenie s domácim odbojom. Zaistil im zásobovanie a celé hnutie bolo podriadené jeho vedeniu a veleniu. Po vytvorení oporných bodov na západe, prekročil spolu s britskými a sudánskymi jednotkami 20.1. 1941 hranice. Briti začali postupne dobýjať pevnosti v Eritrei a britsko-etiópskym silám sa podarilo rozbiť taliansku obranu v Godždžame. Britské motorizované jednotky vyrazili z Kene na Addis Abebu a 5.4. 1941 ju dobyli. Rozdelená talianska armáda bojovala ešte do novembra, ale Haile Selassie bol už dávno v Addis Abebe, kam vstúpil 5.5. 1941. Po piatich rokoch bola Etiópia opäť slobodná.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Taliansko-etiópska vojna