referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sergej
Piatok, 22. októbra 2021
Taliansko-etiópska vojna
Dátum pridania: 09.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: el_comandante
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 171
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 6m 0s
Pomalé čítanie: 9m 0s
 
Etiópia vyzerala na začiatku tridsiatych rokov 20.st. úplne inak ako ostatné africké štáty. Už na prelome 19. a 20 st. si zachovala svoju nezávislosť víťazstvom nad Talianskom, hoci ostala hospodársky a politicky zaostalá. Po dlhoročných vnútorných bojoch nastúpila na trón cisárovna Zawdita, za ktorú ako regent vládol ras Tafari. Jeho najvýznamnejším činom bolo prijatie Etiópie do Spoločnosti národov (28.9. 1923). V roku 1928 vykonal prevrat a po smrti cisárovnej v roku 1930 bol korunovaný za cisára ako Haile Selassie I. (Sila sv. Trojice). Od svojej korunovácie vykonal množstvo reforiem, medzi iným modernizoval armádu a hospodárstvo a 16.7. 1931 vyhlásil ústavu.

V Taliansku si zatiaľ Benito Mussolini upevňoval svoju moc. Hospodárska kríza značne poškodila povesť jeho režimu u ľudových vrstiev, ktoré postihla najviac. Ani Mussoliniho plamenné prejavy o prekonaní kapitalizmu nestačili zmierniť tvrdý dopad skrátených miezd, zvýšenej nezamestnanosti a zníženej spotreby. Preto vznikol problém hľadania riešenia na posilnenia popularity režimu a Mussoliniho taktiež. Tradičná cesta na upevnenie vlastnej prestíže sa obvykle nachádzala (a aj doteraz nachádza) v zahraničnej politike. Zvoleným cieľom sa stala práve Etiópia, jediný nezávislý africký štát, pre Mussoliniho dôležitý strategicky, za ktorej prijatie do Spoločnosti národov sa zaručilo práve Taliansko.

Dobytím Etiópie by Mussolini získal spojenia so svojimi kolóniami, na severes Eritreou a na juhu s Talianskym Somálskom, a tak by si vytvoril dobré nástupište proti Britom. Od jesene 1934 sa Taliani začali pripravovať na útok. Do Eritreje a Somálska začali prepravovať vojenský materiál, lietadlá a tanky, opravovali sa letiská, prístavy, železnice a cesty. Zostrovala sa špionáž a podplácanie etiópskych kmeňových vodcov. Postupne začalo dochádzať ku krvavým pohraničných konfliktom, vyprovokovaným z talianskej strany. Tak napr. 5.12. 1934 došlo ku krvavej zrážke pozdĺž oázy Wal Wal, pri hraniciach so Somálskom, proti ktorej podala Etiópia sťažnosť na Spoločnosti národov, ale na zásah Veľkej Británie a Francúzska sa o nej nejednalo.

Naopak, 7. januára 1935 podpísal francúzsky minister zahraničných vecí Laval v Ríme s Mussolinim dohodu týkajúcu sa európskych problémov (nezávislosť Rakúska, nemeckého zbrojenia), štatútu pre talianskych obyvateľov v Tunisku a hlavne koloniálnych nárokov Talianska vo východnej Afrike. Taliansko sa ňou zrieklo expanzívnych nárokov v priestore Čadského jazera a rovníkovej Afriky, teda v oblastiach francúzskeho vplyvu a na druhej strane Francúzsko poskytlo Taliansku kompenzáciu vo východnej Afrike (časť francúzskeho Somálska susediaceho s Eritreou) a hospodárske východy (20% akcií železnice Džibuti – Addis Abeba). Laval neskôr na adresu tejto dohody povedal: „Daroval som mu Etiópiu.“

3.10. 1935 začala talianska armáda útočné akcie bez prerušenia diplomatických stykov s napadnutou krajinou. Hlavný úder bol vedený z Eritrei, v smere tzv. cisárskej cesty na Addis Abebu. Sem bolo sústredených 250 000 mužov pod vedením generála de Bono (od novembra 1935 prevzal velenie maršál Badoglio). Z juhu, zo Somálska, zaútočilo 50 000 mužov, ktorým velil generál Graziani. Tento útok bol druhoradý a slúžil len na odpútanie časti etiópskej zo severu. Naproti tomu stálo na etiópskej strane 250 000 vojakov vyzbrojených strelnými zbraňami a ďalších 100 000 bojovníkov. Proti 600 talianskym lietadlám mohlo vzlietnuť 20 etiópskych, proti tankom, delostrelectvu a plne motorizovaným zborom stálo niekoľko sto diel z prelomu storočí, 150 nákladných automobilov a 25 obrnených vozidiel. Na etiópskej strane taktiež chýbalo pravidelné zásobovanie a lekárska starostlivosť. Etiópia nemala vojenstvo na vysokej úrovni a jednotlivým jednotkám velili rasi, ktorí sa starali iba o ochranu svojho územia a svojich osobných záujmov.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: Hrbek, I.: Dějiny Afriky. Praha 1966, Lacina, K. a kol.: Nejnovější dějiny Afriky. Praha 1987, Procacci, G.: Dějiny Itálie. Praha 1997, Baďura, B.: ABC světových dějin. Praha 1967, Kol. autorov: Dějiny světa. Zväzok 9
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.