Šimon z Kézy bol jedným z uhorských kronikárov, ktorý napísal kroniku Gesta Hungarorum.

Táto jeho kronika vznikla niekedy koncom 13. storočia. V posledných rokoch sa do popredia dostáva najmä otázka Šimonovho pôvodu. Ako prvý sa jeho pôvodom zaoberal Dezső Csánky, ktorý jeho prídomok stotožnil s dedinou Keza v Peštianskej župe. Jeho názor si osvojil aj Jenő Szűcs a György Györffy. Ako prvý sa za dedinu Keza v Zemplínskej župe vyslovil Sándor Domanovszky a po ňom Peter Ratkoš, Richard Marsina, Richard Pražák a Ferdinand Uličný. Najstarším dokladom o dedine Keza v Zemplínskej župe je listina z roku 1252 o ukončení sporu o vlastníctvo šľachticov z rodu Bogat-Radvan. Dedina existovala aj v 14. a 15. storočí, no v 16. jej väčšia časť splynula so susedným Ložínom a menšia časť zanikla. V listine z roku 1252 je zapísaná ako Keeza, v mladších listinách ako Kyza. V 13.-15. storočí dedina patrila rodu Bogat-Radvan no v 14. storočí tam nemali kúriu, takže tam nebývali a ani odtiaľ nepochádza vetva tohto rodu, ktorá by používala meno dediny v prídomku. O tomto rode sa Šimon v kronike tiež zmieňuje. Prvými šľachtickými predkami boli bratia Bogat a Radvan, ktorí do Uhorska prišli z Čiech. Boli ako vojaci (pohraniční strážcovia) v službách uhorského kráľa, za čo dostali majetky a titul. Založili dedinu Moravany, čo je dôkazom toho, že prišli z Moravy.

Práve tieto podrobné vedomosti o severo-východnej uhorskej šľachte a tomto geografickom priestore viedli mnohých historikov, aby Šimonov pôvod kládli práve do tohto regiónu. Druhým faktorom je, že meno Šimon bolo u Bogat-Radvanovcov populárne. V polovici 13. storočia boli jeho nositeľmi dvaja (šľachtic z Lúca a iný zo Szady). Prvým známym majiteľom dediny Ložín bol Mogh, ktorý mal dvoch synov – Šimona a Mogha, ktorým patril Ložín a ďalšie majetky v Zemplínskej župe. Tento Šimon mohol byť totožný so Šimonom z Kezy. Meno Šimona z Kezy sa po prvýkrát objavuje v listine z roku 1272, keď bol klerikom kráľovnej Alžbety, vdovy po uhorskom kráľovi Štefanovi V. Neskôr prešiel do služieb kráľa Ladislava IV. Bol notárom v jeho kancelárii dokázateľne v roku 1283. Zastával aj funkciu kráľovho dôverníka, čo vyjadril aj v dedikácii svojho diela Ladislavovi IV.: „magister Simonis de Keza, fidelis clericus eius“. Ako notár pripravoval koncepty kráľom vydávaných listín, no niekedy bol poverený aj inou funkciou.

V rokoch 1269-1271 sa zúčastnil cesty uhorského posolstva do Neapola, s cieľom upevniť dynastické zväzky Arpádovcov a Anjouovcov. V septembri až októbri 1283 sa zúčastnil ako kráľovský poverenec a svedok pri uvádzaní vdovy po šľachticovi Mojšovi do vlastníctva dvoch dedín v strednom Uhorsku. Uvedením bola poverená Budínska kapitula, v ktorej relácii bol Šimon uvedený. Uvedený je aj v donačnej listine Ladislava IV. z 19.októbra 1283. Ako notár nepoužíval predikát, čo bola vtedy bežná kancelárska prax. Používal titul magister, čo predstavuje človeka univerzitne vzdelaného a to bolo dostatočným predpokladom na napísanie kroniky. Študoval teológiu vo Francúzsku, alebo v Taliansku. Je predpoklad, že to bolo v Bologni. Kronika vznikla v 90. rokoch 13. storočia, no názory historikov na presný čas jej vzniku sa líšia.


V minulosti bola vydaná už viac krát. Ako prvý ju vydal Horányi (Viedeň 1781), ktorý mal k dispozícii ešte pôvodný rukopis z 13. storočia, ktorý bol majetkom Esterházyovcov. Potom sa v roku 1713 dostal do františkánskej knižnice v Kismártone. Po zrušení tamojšieho rádu a po jeho presťahovaní do Bratislavy ho so sebou vzal provinciál Jenő Kósa, ktorý ho Horányimu požičal. Potom rukopis mizne. Stredoveký opis, vyhotovený na počest korunovácie Ľudovíta I. Veľkého v roku 1342 sa dochoval v Sambocovom kódexe z 15. storočia. Počnúc Podhradczkým v roku 1833, aj ďalší vydavatelia – Endlicher a Florian – sa museli opierať o odpisy z 18. storočia. Najlepšie vydanie, ktoré pripravil Domanovszky vyšlo pod názvom Simonis de Keza Gesta Hungarorum v edícii Imre Szentpéteryho, Scriptores rerum Hungaricorum (Budapešť 1937).

Šimonova kronika pozostáva z dvoch častí: tzv. Hunskej kroniky a knihy o uhorských dejinách. V prvej knihe opisuje osud Maďarov od biblického obrazu potopy po obsadenie Podunajskej nížiny. Usiluje sa zamlčať boje Maďarov s Frankami. Druhá kniha opisuje uhorské dejiny, pri ktorých sa opieral najmä o Anonymove Gesta, ale je omnoho stručnejší. Spracúva aj ústne podanie veľmožských rodov a ich počet určuje na 108.

Zaujímavosťou je, že pridal dve kapitoly, pre kroniku nezvyklé: De nobilibus advensis (o prišlej šľachte) a De udvornicus (o stavovskom usporiadaní uhorskej rannostredovekej spoločnosti). Objavili sa aj pochybnosti o autorstve. Väčšina bádateľov nepochybuje, že autorom hunskej kroniky je Šimon. Otázkou je, či je aj autorom časti o uhorských dejinách, kde prichádzajú do úvahy aj iní autori napr. magister Ákoš. Dôvodom sú najmä talianske slová, ktorých je hojne v prvej knihe, ale v druhej už úplne chýbajú. Kronika Šimona z Kezy je najstaršou uhorskou kronikou obsahujúcou aj opis starých časov a zachycujúcou údaje spadajúce do obdobia, keď bola napísaná. A kronikár Šimon bol prvým uhorským kronikárom, ktorý sa narodil v slovenskom prostredí. Druhým bol Ján zo Šarišských Sokoloviec (2. polovica 14. storočia)