Od polovice 12. storočia sa začala kolonizácia – vnútorná a vonkajšia. Kolonizácia menila postavenie poddaných a kolonisti získavali výsady, ktoré im zaručovalo emfyteutické právo /toto právo bolo utvorené v 12. storočí a zabezpečovalo poddaným trvalé vlastníctvo ich majetku s pevne určenými poddanskými dávkami, takisto chránilo pred ľubovolným zvyšovaním povinnosti/. Na Slovensku bola v 13. storočí hlavne zemianska kolonizácia. V 13. storočí sa stal Český štát stredovekou veľmocou, ktorej pevné základy utvoril Přemysl Otakar I. Medzi právne doklady jeho vlády patrí Zlatá bula sicilska z roku 1212, vydaná rímskym kráľom Fridrichom II. Bula uznávala právo Českého panovníka na dedičný kráľovský titul a právo investitúry/ dosadzovania biskupov/. Územie Českého štátu sa chápalo ako nedeliteľné. Ríša dosiahla veľmocenské postavenie v strednej Európe. V tomto období bolo územie Slovenska súčasťou Uhorského kráľovstva. Ondrej II. – kráľ, prijal požiadavky zemanov r. 1222 a potvrdil ich Zlatou bulou. Za posledných Arpádovcov sa Uhorsko rozpadlo na niekoľko území. Po roku 1301, keď vymreli Arpádovci, uvoľnila sa cesta feudálnej anarchii. Rozmohla sa svojvoľnosť šľachty, a ústredná moc panovníka sa posilnila až za Karola Róberta, ktorý zjednotil celé územie Uhorska. Za jeho vlády nastal ekonomický rozvoj, rozvoj ťažby striebra a zlata a zaviedla sa jednotná mena – dukát. Po prechode od naturálneho k peňažnému hospodárstvu sa prehlbovali sociálne diferenciácie vo všetkých vrstvách feudálnej spoločnosti. V boji proti feudálnej nadvláde vznikali revolučné hnutia,/Hus, Viklef, Savonarola/ ktoré neboli len proti feudálnemu útlaku, ale aj proti poriadkom v cirkvi.

Neboli úspešné, no podnietilo pokrokové a revolučné tradície. Stalo sa veľkou posilou v ďalších bojoch proti feudálnemu útlaku. 1.3.Neskorý feudalizmus / 16. – 17. stor. /Najcharakteristickejšou črtou je postupujúci rozklad feudálnych výrobných vzťahov a rozvoj kapitalistického spôsobu výroby v podmienkach upevňujúcich sa feudálnych štátov. Tieto procesy neprebiehali vo všetkých krajinách rovnakou intenzitou. Najďalej dospel vývoj smerujúci ku kapitalizmu v období neskorého feudalizmu v krajinách západnej Európy. Prestalo sa používať úhorové hospodárstvo. Do úhoru sa začali siať krmoviny, ako lucerna, ďatelina, a tým sa získal dostatok krmiva /vzrast živočíšnej výroby/. Po krmovinách sa do pôdy sadili okopaniny, po nich obilniny. Trojpoľné hospodárstvo sa nahradilo striedavým. Začali sa tiež pestovať nové plodiny /kukurica, zemiaky, cukrová trstina/. Feudálne vykorisťovanie roľníkov brzdilo rozvoj výrobných síl v poľnohospodárskej výrobe. Napriek tomu narastal objem poľnohospodárskej výroby /rozšírením osevnej plochy/.Zdokonalilo sa vodné koleso, čo umožnilo lepšie využiť vodnú energiu vo výrobe. Zostrojili sa zložité banské mechanizmy na vodný pohon : stupy – drviče hornín, hámre – mechanické kladivá. Zvýšila sa výroba železa, použitím vysokých pecí. Rozvoj ťažby a spracovania kovov umožnil ďalšie zdokonaľovanie výrobných nástrojov. V textilnej oblasti, produkovala výrobky najširšej spoločenskej potreby, bol zavedený kolovrat a horizontálne tkáčske krosná, zlepšilo sa farbenie tkanív. Strelný prach spôsobil prevrat v zbrojárstve. Objav kníhtlače podnietil rozvoj polygrafie a zvýšenie výroby papiera. Zdokonalila sa stavba lodí, vyvinuli sa ľahké a pohyblivé plachetnice.

Nakoľko riečna a moreplavba zodpovedala rastúcemu objemu tovarovej výroby. Najväčší rozvoj sa dosiahol v tých odvetviach výroby, kde zložitejšia výrobná technológia už skôr vynútila vyššiu formu organizácie práce. Cechová malovýroba nestačila pokryť dopyt po výrobkoch a bol potrebný prechod k veľkovýrobe. Bohatí mešťania zakladali veľké dielne s väčším počtom pracovníkov. Najskôr každý zhotovoval celý výrobok, neskôr sa pracovný postup rozdelil na množstvo pracovných úkonov. Vznikali tak manufaktúry /z lat. manus – ruka, factura – výroba/. Odvetviami, kde sa utvárali formy kapitalistickej veľkovýroby, boli : baníctvo, hutníctvo, textilný priemysel a lodiarstvo. Cechy sú už len brzdou a postupne zanikali. Črtou európskeho hospodárstva bol prudký rozvoj tovarovo – peňažných vzťahov. Na tomto rozvoji sa nepriamo podieľal aj feudálny štát /nákladné kráľovské dvory, žoldnierske vojská, veľa úradníkov/. Tento rozvoj znamenal zároveň do určitej miery rozklad feudálnych vzťahov. S rozvojom narastal ekonomický aj politický význam meštianstva ako nositeľa nových spoločenských vzťahov. Politickú moc a vedúce postavenie mala naďalej šľachta a duchovenstvo, kým meštianstvo ešte dlho zostávalo v postavení ,,tretieho stavu“ feudálnej spoločnosti. Napriek tomu bolo stredoveké mesto východiskovým bodom rozvoja kapitalizmu v európskych dejinách. 2.Vznik stredovekých miestV 11. storočí prevládali vo väčšine európskych krajín feudálne vzťahy. Hospodársky a spoločenský stav si vyžadoval technické zlepšenie poľnohospodárskej a remeselnej výroby.

Poľnohospodárstvo i naďalej ostalo hlavným zamestnaním ľudí. Regulované trojpoľné /i viacpoľné/ hospodárenie utvorilo podmienky pre intenzívnejšie obrábanie pôdy. Rozšírenie železného poľnohospodárskeho náradia a technické zmeny prispeli k zvýšeniu produktivity práce a celkový rast poľnohospodárskej výroby. Menej pokročil chov dobytka, nakoľko pri trojpoľnom hospodárení bol nedostatok lúk a pasienkov. Krmoviny sa ešte nepestovali. Zvýšenie poľnohospodárskej produkcie dávalo možnosť väčšiemu počtu ľudí, aby sa venovali remeslu. Spoločenská deľba práce oddeľovala remeselnú výrobu od poľnohospodárskej a tým sa utvárali predpoklady na rozvíjanie stredovekých miest ako centier remesiel, obchodu a vzdelanosti. Remeselníci najprv boli poddaní feudálov. Vyrábali pre svojich pánov a pre najbližšie okolie. Aby mali pre svoje výrobky odbyt a potrebné suroviny, sústreďovali sa do vlastných osád v podhradí sídiel feudálov, na križovatkách obchodných a významných ciest, pri brodoch riek, alebo pri baniach. Nájdeme však aj také, ktoré vznikli na tzv. zelenej lúke. Z týchto remeselných a trhových osád, ohradených neskôr kamennou hradbou, sa vyvinuli stredoveké mestá. Na európskom pobreží Stredozemného mora a v západnej Európe vznikali mestá ako strediská remeselnej výroby a obchodu už v 11. storočí, v ostatnej Európe od 12. do 13. storočia. Mestá vznikali na kráľovskej pôde – kráľovské a ríšske mestá. Vznikali aj na pôde iných svetských či cirkevných feudálov – vrchnostenské a poddanské mestá.

V niektorých prípadoch sa obnovili aj staré rímske mestá. Obyvatelia kráľovských miest boli osobne slobodní a podliehali iba panovníkovi. Obyvatelia poddanských miest zostali poddanými, ale namiesto roboty odvádzali pánom poplatky a mimoriadne dávky. Vyspelejšie /hlavne talianske/ mestá s rýchlejším hospodárskym rastom sa čoskoro usilovali dosiahnuť samosprávu a nezávislosť od feudálnej vrchnosti. Aby sa mestá oslobodili spod nadvlády feudálov, združovali sa do mestských obcí /komún/.2.1. Privilégia Feudáli podporovali vznik stredovekých miest a udeľovali im rozličné hospodárske výsady a privilégia, lebo tak ako bohatli stredoveké mestá, bohatli aj oni sami. Základné mestské privilégium znamenalo odlíšenie sa od poddanského obyvateľstva s potenciálnou perspektívou rozvoja. Základné mestské právo mení postavenie a podriadenie spod moci feudála priamo kráľovi. Taktiež právo voliť richtára a mestskú radu s výlučnou súdnou právomocou. Regálne práva zaručujú slobodné obchodovanie /napr. so súknom, rybami, dobytkom, vínom/. Poznáme aj špeciálne výsady, ktoré zdôrazňovali rovnoprávnosť obyvateľstva prítomného i budúceho, kresťanského i židovského, mestského i predmestského, so slobodou sťahovania a s menšími výhodami, ktoré mali zabezpečiť prílev nových obyvateľov. Pozývanie hostí /hospites/ bolo jedným z prostriedkov, ktoré sa mali postarať o rekonštrukciu krajiny /po vojne/ a urýchliť proces dotvorenie miest. Pozývaní boli najmä baníci a obchodníci, ale aj poľnohospodári a remeselníci. Špeciálne výhody oslobodzovali od platenia rôznych poplatkov /z viníc/, dôkaz kládli na odvádzanie desiatku, t. j. desatinu úrody pre cirkev.

Mincové privilégium dovoľovalo skupovať zlato a drahé kovy pre potrebu mincovne. Druh razených mincí bol stanovený. Erbové privilégium povoľovalo mestu navždy používať mestský znak ako symbol plnoprávneho postavenia. Právo meča či pečatenie listín mestským znakom pozdvihovali úroveň mesta. Najdôležitejšie boli hospodárske výsady : trhové a míľové právo, právo skladu a varenia piva, alebo oslobodenie od mýta. Tieto výsady a vlastná samospráva umožňovali rozvoj remesiel a obchodu a definitívne sa dokončilo oddeľovanie remesla od poľnohospodárstva. Deľba práce medzi dedinou a mestom, rozvoj miestneho i diaľkového obchodu prispeli k rozšíreniu peňažníctva. Peňažné vzťahy prenikali prostredníctvom trhu mesta na feudálnu dedinu, čo sa prejavilo peňažnou formou feudálnej renty. Poddaný roľník od 13. storočia predával časť svojej produkcie na trhu, aby získal peniaze. Peňažné hospodárstvo vytláčalo naturálne hospodárstvo.3.Každodenný život stredovekého mestaStredoveké mestá, ak boli úspešné, si veľmi skoro vytvorili svoje charakteristické črty. Pôvodná podoba sa zmenila mnohými prestavbami. Žiadna cisárska alebo kráľovská vláda však neriadila ich rozvoj, ani nič nepredpisovala. Biskupské mestá stredovekej Európy sa najviac podobali starovekým mestám so svojimi správnymi a kultúrnymi funkciami. Stredoveké mestá mali predovšetkým hospodársky význam, pretože umožnili rozvoj remesiel, obchodu a vzdelanosti a prispeli k rozšíreniu peňažníctva. Mestské hradby poskytovali obyvateľom ochranu.