V mestách sa budovali školy, nemocnice a rozvíjala sa kultúra.3.1. Sociálna štruktúraZákladným spoločenským rozporom bol protiklad dvoch hlavných tried – feudálov, vlastniacich rozsiahle pozemky a poddaných, prinútených násilím odovzdávať rentu vrchnosti. Základnou črtou vývoja bol boj o vládnu moc medzi panovníkom /chcel centralizovanú monarchiu/ a feudálnymi pánmi /úsilie o zriadenie stavovského štátu/. Sociálna štruktúra sa mohla meniť, ale viera v dôležitosť spoločenských vrstiev bola nemenná. Výkonnú moc predstavovali králi, veľký pozemkový vlastníci, ktorí disponovali vojenskou silou. Niektoré pozemky vlastnili biskupi alebo kláštory, ostatok šľachta. Táto šľachta nemala žiadne formálne vzdelanie, takže hodnoty nadobúdala ranou rodinnou výchovou. V 12. storočí, keď sa objavila aristokratická literatúra písaná v rodnom jazyku, ovplyvnilo ich výchovu prijatie nového morálneho kódexu rytierstva. No i naďalej prevládali tradičné hodnoty. Šľachtic bol mnohonásobne významnejší než radový príslušník obce, mesta. Ich význam vzrastal najmä vo víťazných bitkách. Šľachta žila na vlastných statkoch. Rozmnožovala svoje vlastníctvo dedičstvom, svadbami. Záväzky voči kráľovi a štátu pokladala za obmedzovanie svojich práv. Musela sa však vyrovnávať s pokusmi duchovenstva o získanie cirkevnej autonómie a musela chtiac-nechtiac svoje vlastné ideály v podobe rytierskeho kódexu.

Šľachta predstavovala zachovanie slušnosti a poriadku v ľudskej spoločnosti a účinný prostriedokochrany a podpory každému druhu podnikania. Zamestnanie v ich službách prinášalo mnohé výhody. Tí, ktorí spochybňovali miesto a úlohu šľachty, neboli chápaní ako bojovníci za slobodu, ale boli odmietaní ako spoločenskí odpadlíci. Šľachta sa postupne začala deliť na vyššiu /pánov/ a na nižšiu /zemania, vladykovia, rytieri/. Delil ich vrchnostenský majetok, počet poddaných a výška ich poddanských dávok. Kým vyššia šľachta rozširovala svoje panstvo a moc, nižšia len ťažko odolávala tlaku veľkých panských dŕžav. Šľachta vymáhala od kráľa nescudziteľnosť dedičných majetkov a mnohé ďalšie hospodárske i politické výsady.Narastaním tovarového hospodárstva a remeselnej výroby sa stalo novou silou vo väčšine európskych štátov meštianstvo. Slobodné meštianstvo uplatňovalo vlastné politicko-mocenské záujmy a v zápase medzi feudálmi a panovníkom vystupovalo raz na jednej, raz na druhej strane. Obyvateľstvo miest bolo rôznorodé. Jedinou plnoprávnou vrstvou bol mestský patriciát. Boli to kupci, ktorí bohatli najmä z obchodného podnikania. Ovládali hospodárstvo a politický život mesta. Združovali sa do spolkov – gíld, aby chránili svoje záujmy.

Duchovenstvo vyznávalo v dôsledku vzdelania a zanietenia pre svoje poslanie iné hodnoty. Proklamovali, že morálne hodnoty sú viac než urodzený pôvod a mali by sa viac ctiť. Neboli však úspešní v podkopávaní presvedčenia, že niektorí ľudia sú sociálne nadradení nad inými. Cirkevné učenie chápalo spoločnosť ako organizmus. Poddaní mali svojou prácou živiť celú spoločnosť, šľachta mala povinnosť spoločnosť chrániť so zbraňou v ruke a duchovenstvo sa malo starať o jej spásu. Tzv. učenie o trojakom ľude a o spasení chudobných bola cirkev oporou feudálneho zriadenia. Popri duchovných sa formovala aj vrstva inteligencie : učitelia, notári, mestskí úradníci /často poučovali o právach a nárokoch/, lekári, lekárnici a právnici. Druhú, oveľa početnejšiu vrstvu mestského obyvateľstva, tvorili remeselníci. Zoskupovali sa do cechov podľa jednotlivých remesiel. Cechy dohliadali na kvalitu, ceny a množstvo výrobkov. Taktiež určovali výšku mzdy pre zamestnancov. Cech vznikol vtedy, keď v meste boli aspoň traja remeselníci tej istej živnosti. Členstvo v cechu znamenalo veľké povinnosti, ale aj veľké výhody. V meste, kde bol príslušný cech jestvoval, mali jeho členovia výlučné právo na predaj svojich výrobkov. Cech tvorili majstri, tovariši a učni. Plné práva mali v cechu iba majstri, spomedzi ktorých sa volili cechmajstri. Na najnižšom spoločenskom stupni mestskej spoločnosti stála jej najrevolučnejšia zložka – mestská chudoba. Bola úplne bezprávna no bola najpočetnejšia. Zrejme, po mnohých vzburách, si svojou početnosťou vynútila aj zastúpenie v mestskej rade.

Pri rozhodovaní o celomestských záležitostiach sa muselo pamätať aj na chudobných obyvateľov mesta.3.2. Mestská samosprávaRadnice budované od konca 13. storočia, robustné a vzhľadom pripomínajúce hrady, zdôrazňovali nezávislosť miest a ich pripravenosť odraziť akýkoľvek útok z vonka. Neboli však úplne nezávislé, lebo potrebovali vidiek a okolie. Zdanlivá nezávislosť miest nikdy neviedla k udeleniu občianskych práv všetkým svojim obyvateľom. To vyvolávalo nespokojnosť. Tlaky na sprístupnenie úradu vychádzajúce z radov príslušníkov neprivilegovaných mestských vrstiev mali zriedka dlhé trvanie. Mestská správa bola už pevne organizovaná a v 14. až 15. storočí nadobudla pevnú schému. Dodržiavala sa zásada každoročnej obnovy mestského predstavenstva, aj keď voľby boli často iba formálne. V skutočnosti bolo členstvo v mestskej rade doživotné a volili sa len ďalší členovia na miesto zomrelých. Aj popredné funkcie si medzi sebou vymieňali príslušníci najvplyvnejších patricijských rodín. V mestskej rade zasadali tí, ktorí mali dostatok voľného času, ambície, konexie a predovšetkým rozhodujúci podiel majetku v meste, aby im záležalo na jeho dlhodobej perspektíve. Väčšina obyvateľov mala svoje vlastné povolanie, ktoré vyžadovalo ich plnú pozornosť. Neustále nároky zo strany rodiny, práce, cechu, farnosti alebo mestského obvodu, dávali možnosť väčšine obyvateľstva, ako sa zapojiť do riadenia vecí na takej úrovni, ktorej rozumeli a kde sa mohli uplatniť. Iba takí, ktorí získali vplyv v politike na najnižšej úrovni, spravidla sa usilovali o kreslo na radnici. Tu už záujmy celého mesta vyžadovali, aby sa vyjednávalo so šľachtou, kráľom či pápežom, a preto bola potrebná veľká dávka politických skúsenosti, trpezlivosti a hlavne majetku. Len málo jednotlivcov a celých miest mohlo niesť bremeno týchto nárokov na dlhú dobu.

Stávalo sa, že niektorí richtári, bez prerušenia, ostali richtármi aj viac ako 40 rokov. V tomto období sa zrejme voľby nekonali. Väčšina mestských úradov si presadila svoju nezávislosť len za cenu potlačenia disidentských skupín a žiadne mesto nebolo uchránené od vnútorných nepokojov. Stredoveký mestský život nebol ideálnejší alebo pokročilejší ako na vidieku. Ani mestské inštitúcie, aj keď mali širšiu základňu než feudálnu, neboli obľúbenejšie alebo stabilnejšie. Mesta, z ktorých sa vyvinuli metropoly štátov, boli v podstate aristokratická. V 15. storočí museli veľké mestá nanovo upraviť svoje vzťahy s kniežatami, lebo politické a spoločenské podmienky neboli pre rozvoj mestskej nezávislosti priaznivé.Vedenie mesta, ktoré sa dlho sústreďovalo v jedných rukách a za ktoré zodpovedal richtár s mestskou radou, sa v priebehu 15. storočia začalo deliť na tri odvetvia. 1.súdnictvo na čele s richtárom, ktorý bol najvyšším predstaviteľom a reprezentoval mesto navonok2.správa mesta reprezentovaná mešťanom, ktorý zodpovedal aj za hospodárstvo3.financie spravované mestským komorníkom, do mestskej pokladne často poskytovali pôžičky bohatí mešťania, samozrejme so zárukou výhodných úrokov, alebo pokladňa získavala prímy prostredníctvom nepriameho zdanenia /vína, soli, tovaru dopravovaného na mestský trh/, toto boli najľahšie cesty dosiahnutia ziskuP

očet popredných reprezentantov mesta dopĺňal mestský kapitán, ktorý dbal na poriadok a bezpečnosť v meste, najmä v čase trhov. Na výrobky remeselníkov dozerali zástupcovia cechov a tzv. trhoví richtári. Kapitán mal na starosti aj bezpečnosť pred požiarmi a inými pohromami a velenie v čase vojny. Richtár /judex/ so zástupcom – podrichtárom /vicejudex/ bol predstavený najvyššieho samosprávneho orgánu. Mestská rada /senatus/ vykonávala súdnu i správnu právomoc, jej členovia boli mestskí radcovia /senatores/. Širšia či vonkajšia rada /consilium exterior/ bola širším samosprávnym orgánom, jej členovia – starší mesta /seniores/ zodpovedali za mestské hospodárstvo i ostatnú činnosť, schvaľovali rozpočet mesta i výročné účty, vynášali mestské štatúty, volili richtára a mestskú /užšiu/ radu.Okrem volených, samosprávnych orgánov a funkcionárov malo mesto aj odborné úrady a úradníkov a početný pomocný personál. Osobitné útvary tvoril personál, ktorý sa staral o prevádzku a bezpečnosť vo viniciach a lesoch. Mestská komora /camera civitatis/ sa zriadila pre správu mestských príjmov a výdavkov. Jej predstaveným bol mestský komorník /camerarius civitatis/, pod jeho vedením robil zápisy do komorných kníh komorný pisár.

Mestská kancelária /cancellaria civitatis/ viedla písomnú agendu v správnych i súdnych záležitostiach. Mestský notár /notarius civitatis/ s pomocným notárom /vicenotarius/ a pisármi /copistae, scribae/ vydával listiny a viedol mestské knihy. Súčasne opatroval mestskú pečať. Z týchto kníh sa dozvedáme veľa o vtedajšom meste. Napríklad - kedy sa používala a aká pečať, - súpis obyvateľov, - zápisnice zo zasadania mestskej rady, - daňový súpis, - súdne spisy, - o pozemkoch a zálohách, - kuriozity a mnoho ďalších, i humorných, príhod. Kráľovským mestám bola zaručená súdna moc a proti rozhodnutiu richtára a rady sa bolo možné odvolať len ku kráľovi. Neskôr k vysokému kráľovskému hodnostárovi.Na kráľovský dvor, do kráľovskej kancelárie a na rozličné súdne inštitúcie posielalo mesto svojich právnych zástupcov, prokurátorov, kým na sneme ho zastupovali mestskí vyslanci, obyčajne dvaja – traja členovia mestskej rady a mestský notár. Hoci kráľovské mestá nepodliehali právomoci feudálov /županov/, sledoval sa aj priebeh zasadania kongregácie /stoličnej rady/, prostredníctvom svojich zástupcov 3.3. VzdelanieŠkolské vyučovanie bolo spočiatku obmedzené na vyučovanie čítania a písania, najskôr len latinsky, ako sa vyžadovala pre chlapcov predurčených pre cirkevnú dráhu. Vyučovanie bolo nepopulárne a pozornosť naň bola dosahovaná bitím.

Dôvod prísnosti bol fakt, že deti nemohli predvídať výhody v dospelosti z ovládania cudzieho jazyka. Štúdium otváralo laikom možnosť nastúpiť dráhu v niekoľkých málo uznávaných svetských oboroch, ako bolo právo či medicína. Vedenie škôl a výber študentov bol zverený do právomoci biskupov a mníchov. Až koncom 11. storočia začala cirkevné štúdia usilovať o viac než len o zvládnutí dovtedy poznaných poznatkov. Diskusie o kontroverzných otázkach cirkevného práva, viedli duchovenstvo ku štúdiu rímskeho práva a taktiež bolo potvrdené, že formálne cvičenie logiky a rečníctva majú prínos pre prax a nie len pre akademické prostredie. Štúdium cibrilo mladé mysle a povzbudzovalo ich vo viere, že riešiť problémy je v silách slova. Postupne vznikali centrá vysokého učenia. K ochrane svojich záujmov ustanovili združenie /universitates/, ktoré sa stalo vzorom pre mnohé iné po celej Európe. K zakladaniu univerzít viedli hlavne náboženské pohnútky. Šírením vhodných cirkevných textov, v národných jazykoch, duchovenstvo podporovalo túžbu po vzdelanosti, nakoľko iná literatúra takmer neexistovala. Až postupne dochádzalo k produkcií významných diel /Božská komédia/. Od obdobia antiky sa veľa zmenilo, no nezmenili sa slobodné umenia /gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, hudba, astronómia/, ktoré sa stali jediným predmetom štúdia /filozofia ako vedná disciplína prestala existovať/. V období antiky sa slobodné umenia vyučovali na dvoch stupňoch verejného vzdelávacieho systému, totiž v gramatických a rétorických školách.

Rétorické školy predstavovali druhý, vyšší stupeň. Nad nimi boli – aj v Ríme, aj v Grécku – akadémie a školy, ktoré organizovali a viedli jednotlivý učitelia, väčšinou filozofovia. Výsledkom karolínskej reformy v 9. storočí bolo odstupňovanie vyučovacieho procesu do troch cyklov. Prvý poskytoval elementárne vzdelanie /spev, čítanie, písanie, základy gramatiky a znalosti kalendára/, druhý artistickú prípravu /trívium a kvadrívium/ a tretí vlastné teologické školenie. Tak sa zrodil premyslený trojstupňový systém /základná – stredná – vysoká škola/, ktorý je aktuálny dodnes. Slobodné umenia sa najskôr vyučovali na kláštorných, potom na katedrálnych školách. Určené boli v prvom rade na vzdelávanie duchovných, v obmedzenej miere pre laikov. Osvojovali si ich tiež deti šľachticov v rámci súkromného vyučovania a napokon študenti na univerzitách /od konca 12. storočia/. Na univerzitách, ktoré sú pôvodným výtvorom stredoveku, boli artes liberales degradované na úvod do vlastného univerzitného štúdia. Hoci tvorili prvú a najväčšiu fakultu – artistickú, väčšiu vážnosť požívali vyššie fakulty – lekárska, právnická a teologická. K podstatnej premene stredovekých univerzít prispel humanizmus. Jednotlivé, predovšetkým rečnícke slobodné umenia sa postupne prehodnocovali. Staré artistické fakulty boli povýšené na rovnoprávne filozofické odbory. Prirodzeným pokračovaním pôvodnej tradície vzdelávania sú dnešné školy.

V lone slobodných umení sa počas novoveku sformovali základy moderných vedných disciplín. Pri rastúcom počte vzdelancov sa šírila znalosť písma, písali a odpisovali sa vedecké, bohoslužobné knihy, rôzne traktáty a príručky /najmä právne/. Podmienilo to vznik viacerých pisárskych a maliarskych dielní tzv. skriptória. 3.3.1. TríviumVýznam troch rečníckych umení vzrástol na prelome antiky a stredoveku. Ich výučba bola oveľa kvalitnejšia ako v prípade predmetov kvadrívia. Najviac pozornosti sa venovalo gramatike, ktorá bola základným predpokladom ďalšieho vzdelávania. Gramatika predstavovala najnižší stupeň poznania, predchádzalo jej len elementárne vzdelanie – čítanie a písanie. V rámci gramatiky sa vyučoval latinský jazyk, ktorý sa postupne stával cudzím jazykom, jazykom vzdelania. Výučba sa skladala z teoretickej časti – ovládania gramatických pravidiel a zákonov, a z praktickej časti – čítania antických autorov. Žiaci mali k dispozícii učebnice. Začiatočníkom bol určený tzv. Donatus alebo Ars minor /menšia gramatika/. Nazýval sa podľa rímskeho filológa Aelia Donata, ktorý formou otázok a odpovedí vykladal slovné druhy. Pokročilí mali k dispozícii Ars maior /Väčšiu gramatiku/, ktorá sa systematicky zaoberala hláskoslovím, slovnými druhmi a štylistikou. Do gramatiky patrili aj rečnícke figúry.

Čítanky obsahovali úryvky z klasických autorov, krátke bájky a príslovia, úryvky z diel cirkevných otcov a zo žalmov. Zároveň poskytovali základné vedomosti o literatúre. Tak sa pomocou gramatiky podarilo sprostredkovať bohatstvo antickej kultúry aj modernej dobe.S gramatikou úzko súvisela rétorika. V staroveku bola jej cieľom príprava rečníkov. Z tejto náuky o reči, základného piliera antickej spoločnosti, sa neskôr stala teória literatúry. K ďalším vývojovým zmenám došlo v 11. storočí, keď rétorické umenie nadobudlo novú tvár v podobe ars dictaminis /umenie zostavovať písomnosti verejnej i súkromnej korešpondencie/ a ars notariae /umenie zostavovať dokumenty štátnej i právnej povahy/. Začiatkom 13. storočia vzniklo ars poetriae /umenie literárneho písania/, ktoré predstavuje syntézu gramatiky, diktaminovej rétoriky a poetiky. Rétorika, rovnako ako gramatika, obsahovala popri rétorických pravidlách aj čítanie antických literárnych textov. Významné miesto v stredoveku hrala kazateľská rétorika.Najabstraktnejším z rečníckych umení bola dialektika, často označovaná aj za logiku. Poučovala o zásadách logického usporiadania myšlienok pri koncipovaní textov. Na univerzitách sa z nej vyvinulo ars disputandi /umenie diskusie a polemiky/.

Na pôde dialektiky boli položené – vďaka Boetiovým prekladom Aristotela a Porfyria – teoretické základy filozofie, na ktoré nadviazal objav ďalších Aristetolových textov a ich arabských komentátorov /Avicenna, Averroes/.3.3.2. KvadríviumTrívium bolo dôležitým predpokladom na zvládnutie obsahu kvadrívia. Kvadrívium však ani v antike, ani v stredoveku nenašlo osobitú podporu. Obsah poznania Grékov sa zachoval iba v podobe fragmentov niektorých diel, preto v stredoveku pretrvala len praktická časť umení : základy počtov /logistika/ a merania, výpočet kalendára /computus/ a hudobný výcvik /cantus/. Aritmetika sa zaoberala podstatou čísel a možnosťami v nich ukrytých. Poznanie Rimanov, podľa ktorého v sile čísel je ukryté všetko ďalšie poznanie, sa často chápalo nesprávne ako učenie o svätých a magických číslach. Žiaci sa učili ovládať elementárne počtové úkony – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie, poznávali základy na výpočet pohyblivých sviatkov. Geometria bola náuka o úsečkách, plochách a telesách. Podľa diela gréckeho matematika Euklida – Elementa /Základy/, ktoré predstavovalo veľkú časť gréckej geometrie, sa vyučovalo v neskorej antike a v stredoveku až do 12. storočia len fragmentárne. Od roku 1120 boli Základy prístupné v latinskom preklade ako učebnica. K rozšíreniu obsahu tohto predmetu došlo až neskôr, keď sa v západnej Európe objavili arabské geometrické trakáty a oživili sa metódy rímskeho zememeračstva.Hudba, čiže učenie o harmónii, o proporciách čísel, predstavovala teoretickú vedu na matematickom základe.