Tak sa pápeži, biskupi a neskôr kláštory stali veľkými držiteľmi pôdy a vybudovali si majetky, ktoré obrábali poddaní roľníci. Spolu so svetskými statkármi tvorili cirkevní statkári vládnucu triedu feudálnej spoločnosti. Úplnú samostatnosť cirkvi obmedzovala iba skutočnosť, že cirkevné vlastníctvo bolo v lénnej závislosti od svetskej moci. Cisár rímskej ríše si tiež uplatňoval právo zasahovať do voľby pápeža a ostatnej cirkevnej hierarchie. Pápež zase ako hlava kresťanstva si prisvojoval právo schvaľovať cisára a zbaviť veriacich povinnosti poslúchať svetskú vrchnosť, ak by nedodržala cirkevné príkazy. Zápas medzi cirkvou a svetskou mocou sa nazýva bojom o investitúru. Bojiskom týchto zápasov bolo koncom11. a začiatkom 12. storočia Nemecko. Panovník sa tu viac ako inde opieral o cirkevných feudálov a teraz mal túto oporu stratiť. Boj sa skončil až v roku 1122 wormským konkordátom. Výsledkom bol kompromis, ktorý znamenal víťazstvo cirkvi a posilnenie pápežskej moci. V tom istom čase, keď prebiehal boj o investitúru, postavili sa pápeži na čelo boja kresťanskej a feudálnej Európa proti islamu. Križiacke výpravy trvali od roku 1095 – 1290. Výpravy mali oslobodiť Jeruzalem. Na ochranu križiackych dŕžav sa zakladali mnohé rytierske rady /Templári, Rád nemeckých rytierov/. Križiacke výpravy sa po vojenskej stránke skončili neúspechom. Cirkev nezískala prestíž na Východe, ale sa obohatila majetkami padlých a obchodom. Pápež si upevnil moc nad cisárskou mocou. V týchto výpravách vystúpila pápežská moc posledný raz v úlohe vedúcej mocnosti feudálno-kresťanskej Európy. Hospodárska moc cirkvi neobyčajne vzrástla, keďže získavala od svetských feudálov veľké pozemky.

Drobenie svojho majetku zabránila uplatňovaním ustanovenia o celibáte. Prejavom odporu proti bohatej a mocnej cirkvi, ktorá opustila prvotné ideály chudoby a pokory, boli rozličné kacírske hnutia. Cirkev sa bránila inkvizíciou či exkomunikáciou. Predreformátori nechceli len nápravu cirkvi, ale aj lepšieho sociálneho postavenia. Mnohí zaplatili životom /Savonarola, Hus/. Nápravu cirkvi sa pokúsil dovŕšiť Martin Luther dňa 31. 10. 1517 pribitím 95 výpovedí proti odpustkom a vtedajšej cirkvi. Tento dátum je pokladaný ako jeden z medzníkov medzi stredovekom a novovekom. 3.8. Veda a lekárstvoVedecké a lekárske poznanie starovekého sveta sa uchovalo v Konštantínopole a iných východných mestách, odkiaľ čerpali svoje vedomosti moslimovia. Veda bola podporovaná tak na dvoroch panovníka, ako aj v mestách. Islam, na rozdiel od Byzantskej ríše, nemal hlavné mesto, no učencom sa darilo v mnohých rôznych mestách. Prínos moslimov pre rozvoj vedy predstavovalo takmer encyklopedické poznanie. Na jednej strane podporovali náboženskú výchovu, na strane druhej nové filozofické postoje. Nič z toho však nepodporovalo nové vedecké myslenie. Moslimovia, tak ako kresťania, nachádzali odpovede na zložité otázky v svätých knihách a v úvahách mudrcov.

Neverili, že by experimenty so záhadami prírody mohli priniesť niečo viac než len pobavenie. Stredoveký svet poznal zákonitosti prírody tak, aby ich mohol využiť v každodennom živote. Jeho hlavným záujmom preto zostávali politické a duchovné záležitosti. Technické poznanie, a mnohé príručky, boli uchované v niektorých veľkých knižniciach alebo v niektorých špeciálnych ,,školách“, hlavne v kláštorných. Iba duchovenstvo dbalo o exaktné poznatky z oblasti astronómie a chronológie, nie pre vedecké účely, ale z dôvodu potreby určiť správne termíny liturgických sviatkov. Ojedinelí učenci sa zaoberali štúdiom dlho zanedbávaných oborov. V 12. storočí väčšie kontakty s moslimmi umožnili väčšiemu počtu učencov cestovať a vzdelávať sa a niekedy aj prekladať vedecké diela. Až v 13. storočí si Západ uvedomil plný dopad a význam tohto poznania pre prijímanie pravdy. Záujem o prírodné vedy rýchlo priniesol prospech – využitie magnetickej strelky v navigácii, vynález okuliarov na základe nových poznatkov o optike. Vedecká revolúcia prebehla až v 17. a 18. storočí, nakoľko jednotlivci zostávali študovať nové metódy poznania oddelene. Staroveký záujem o astronómiu bol základom pre pochopenie zemských zákonitostí a miesto Zeme vo vesmíre, ale mal i praktický význam pre námorníkov a roľníkov bez vzdelania. Takéto poznatky sa predávali z generácie na generáciu bez štúdia.

Ľudový folklór spolu s poverami nebol predmetom štúdia. Staroveké národy brali ľudovú múdrosť ako súčasť prírodných vied. A tak i bez vzdelania dokázali preplávať Severné more a osídliť nové územia. Stredoveké ľudové umenie a zvyky sú spornou témou, lebo hlavné pramene pochádzajú z kníh, ktoré boli napísané tým, kto mal aspoň základy vzdelania. Napríklad záznamy o ľudových lekárskych tradíciách nachádzame v rukopisoch, skladajúcich sa nielen z bylinných receptov, ale aj s odkazmi na božstvá alebo rôzne náboženstvá. Takto sa nám predstavuje stredoveká medicína. Sama o sebe bola chápaná ako druh umenia a nemala nič do činenia s chémiou a lekárstvom. Chorí, ktorí potrebovali lekárov, boli iní než dnes, lebo nároky na vtedajšiu fyzickú silu človeka boli väčšie. Platí to aj o duševnom a morálnom vypätí. Väčšina populácie žila na vidieku, mesta boli malé a komunikácia medzi nimi obmedzená, to znamenalo menej príležitosti pre epidemické šírenie nákazy. Na vidieku tiež ľudia choreli alebo sa im stal úraz, vzhľadom na životosprávu mohli trpieť podvýživou. Nevieme ako sa liečili podobné problémy, ale vieme, že známe choroby sa darilo liečiť a ostatní museli trpieť. Detská úmrtnosť bola vysoká. Ak uderila nejaká pohroma, ľudia ju prijímali ako Boží trest.

Choroby sa neštudovali a ani nepozorovali príznaky či priebeh. Mor dorazil do Európy z Ázie na jeseň roku 1347 a šíril sa po celom kontinente. Rozširoval sa kontaktmi pri doprave tovaru. V 14. storočí ľudia netušili akým spôsobom sa mor šíri a ako ho zastaviť. Medzi rokmi 1347 – 1350 bolo len málo oblastí v Európe bez diaľkového obchodu. O storočie skôr by sa žiadna epidémia nemohla šíriť týmto spôsobom. Odborníci ju nemohli vyliečiť ani popísať, ale začali ju pozorovať a tvoriť hypotézy, a tak sa pokúsiť o jej zvládnutie. Choroba sa stala predmetom verejného záujmu. Vysoká úmrtnosť a očividný fakt, že choroba nerobila rozdiel medzi chudobným a bohatým, že sa jedná o Božiu metlu, preto mor v 14. storočí započal novú éru. Od 12. storočia sa začala medicína ustaľovať ako odbor na univerzitách. Absolventi týchto škôl boli pozývaní na dvory panovníkov ako zdravotní poradcovia. Lekári tiež začali vytvárať na podporu svojho umenia cechy. Nezávisle na medicíne sa začali koncom 12. storočia objavovať nemocnice pre chorých. Už skôr sa zriaďovali ošetrovne pre mníchov.

Zakladanie útulkov pre chorých na lepru siahajú hlboko do minulosti, aj keď sa pravdepodobne leprou označovali aj iné choroby. Lepra bola počas pár storočí skutočnou metlou, aj keď sa zdalo, že v 14. storočí záhadne vymizla. K ďalšiemu zlepšeniu úrovne verejnej hygieny došlo so zariaďovaním verejných kúpeľov. Niektoré z nich poskytovali služby obom pohlaviam. Neskôr boli zatvárané, lebo nespĺňali pôvodný účel. S oživením akademického záujmu o medicínu sa začali vykonávať pitvy. Pôvodne iniciované právnikmi pri súdnych obhliadkach mŕtvol. Konali sa už v 14. storočí, nemali vplyv na lekárske poznatky o anatómii, lebo pitvajúci spravidla iba určoval jednotlivé orgány. Nedochádzalo k systematickým pokusom zhrnúť jednotlivé poznatky za účelom poskytnúť alternatívnych teórií.3.9. Lov a rybolovObmedzenie lovu zvierat, vyznačovanie vyhradených oblastí a ochrana cenných zvierat pred pytliactvom a masovým zabíjaním signalizovali rozsah, ktorým sa už v stredoveku zasahovalo do prírody. Prístup k lovu bol obmedzení najmä v krajinách, ktoré sa vyznačovali hustým osídlením a malým množstvom neobrobenej pôdy /Anglicko/. Nebol to problém krajín s nízkym počtom obyvateľov /Španielsko, východná Európa/. Za obrábanými poliami sa nachádzali rozsiahle lesné masívy s nevyčerpateľnými zásobami dreva a surovín. Cez leto tam boli zaháňané prasatá na výkrm.

Dedinčania tam zbierali plody a vyberali med /brtníctvo/. Lovili zver a ťažili suroviny pre remeslá /výroba železe, mydla, skla/.Hlboko v lesoch boli chatrče pustovníkov a uhliarov, ktorí pálili drevené uhlie. Žila tam dravá a nebezpečná zver, vlci a medvede. Stredovekí dedinčania nekupovali mäso, lov bol primárnym zdrojom. Keď si králi vyhradili vysokú zver pre seba, pre vlastný šport, ostatné zvieratá a vtáky padli za obeť šípom a pascam poddaného ľudu. Taktiež, u rastúcej populácie, boli v obľube ryby. Z darov mora, najmä z lovu sleďov a výrobou údenáčov, zbohatlo veľa obchodníkov. Až k Severnému ľadovému oceánu sa púšťali námorníci, ktorí chytali tulene a mrožie kly. Vo vnútrozemí sa chytali ryby v riekach a na šľachtických veľkostatkoch sa zakladali rybníky. Postupom času však nevyčerpateľné zdroje začali ukazovať známku vyčerpania. Bolo nutné prijať opatrenia k reorganizácií hospodárstva. Bolo treba začať s chovom zvierat na mäso, naučiť sa používať kameň namiesto dreva a vyňať lov z práva poddaných. Lov sa stal výlučne zábavou či športom určeným tým, ktorí ďalej zdokonaľovali jeho rituály. Prestal byť bežnou súčasťou dedinského života. 3.10. UmenieAž do nástupu talianskej renesancie neexistoval rozdiel medzi výtvarným umením a umeleckými remeslami, ani medzi umením a remeslami či umením a prírodnými vedami. Zručnosť k výrobe topánok, drevorezby či stavba chrámov získavali šikovní remeselníci bez vzdelania vyčítaného z kníh, a preto niet divu, že ,,vzdelanci“ venovali svoju pozornosť výhradne intelektuálnym témam a zriedka vo svojich prejavoch pojednávali o artefaktoch, ktoré ich obklopovali.

Užitočné a dekoratívne predmety, ktoré spríjemňovali život a poskytovali potešenie pre oko, podliehali módnym zmenám a nebolo zvykom sústreďovať predmety pre ich umeleckú hodnotu v múzeách či zbierkach. Ešte v roku 1508 dal Julius II. odstrániť dokončené obrazy vo Vatikánskej stanze a nechal ich premaľovať Rafaelom. Až tieto práce boli považované za skutočné umenie.Pre cenné predmety zo stredoveku nesmieme vytvárať vymyslené múzea, ale musíme tieto umelecké predmety vrátiť do miest, kam skutočne patrili a patria – sochy do katedrálnych výklenkov, triptychy na oltáre a relikvie do ich skriniek. Ich autori tvorili svoje diela na zákazku a žiadny z nich, by nedal prednosť životu v chudobe, len pre spásu svojho umeleckého názoru. Umenie nebolo glorifikované a remeselníci sa snažili za čo najväčší plat zavďačiť svojím vznešeným chlebodarcom. Kritéria odbornosti a umeleckej originality boli jasne definované a nestávalo sa, že by zákazníci naleteli podvodníkom a šarlatánom. Pokiaľ boli životné podmienky skromné, remeselný talent si mohol získať len lokálne uznanie, ale od 12. storočia architekti, sochári, i maliari cestovali za zákazkami, ak sa vyskytli, tak aj do väčších vzdialenosti.

Akokoľvek dômyselný a plný nápadov bol umelec, predsa bola jeho zručnosť závislá na jeho učiteľoch, a čím náročnejšie bolo štúdium jeho oboru, tým usilovnejšie sa členovia spoločenstva alebo cechu snažili uchrániť jeho tajomstvo. Maliari zvyčajne neboli pustovníci, ale naopak veľmi družní ľudia. Ak sláva jedného prilákala zákazníkov, očakávalo sa, že veľké projekty /stavba katedrál a ich výzdoba/ zaistia prácu celému ateliéru. Staviteľ v sebe musel spojiť profesiu architekta i podnikateľa. Za samostatné umelecké formy považujeme stredoveké obrazy, sochy, budovy. V stredoveku bola svojim spôsobom umeleckým objektom samá cirkev, pre ňu sa vytvárali diela všetkých troch uvedených umeleckých oborov. Pre väčšinu ľudí boli kostoly jedinou galériou, ktorú v živote navštívili. Neporovnávali len jeden obraz s druhým, ale videli ich v súzvuku s ostatnými kultúrnymi predmetmi a chápali ich nielen ako výsledok ľudskej šikovnosti a majstrovstva, ale ako viditeľné symboly oltárnej sviatosti, ktorú si sami nevedeli predstaviť.