Život v stredovekom meste

1.Stredovek
Stredovek sa začal vytvárať už u starých predstaviteľov buržoáznej kultúry. Vystriedal starovek, po ňom nasleduje novovek. Predstavuje feudálnu spoločnosť, kde pôda je určujúci výrobný prostriedok. Feudalizmom nazývame spoločensko – ekonomickú formáciu, ktorá je založená na feudálnych výrobných vzťahov. Je odvodený od latinského slova feudum = léno. Slovom feudum sa označoval pozemok, ktorý bol niekomu – vazalovi, požičaný do osobnej, alebo dedičnej držby za vernosť. Spolu s pôdou boli darovaní aj roľníci. Feudálny panovník vykorisťoval poddaných roľníkov tým, že si privlastňoval nadvýrobok – feudálnu rentu. Poddaní odvádzali feudálovi rentu : peňažnú, naturálnu, alebo pracovnú.

Feudalizmus sa nevyvíjal všade rovnako. Dejiny feudalizmu sú dejinami vzniku, vývoja a úpadku feudálnych výrobných vzťahov. Z tejto skutočnosti vychádza periodizácia feudalizmu : 1. raný / 5. –11. stor. / 2. rozvinutý / 12. – 15. stor. / 3. neskorý / 16. – 17. stor. / Nie všade sa feudalizmus vyvíjal rovnako a v rovnakom čase. V rôznych krajinách, ako aj na Slovensku, máme jeho odlišné datovanie. 1. raný / 9. – 12. stor. / 2. rozvinutý / 1200 – 1526 / 3. neskorý / 1526 – 1848 / 1.1.Raný feudalizmus / 5. – 11. stor. /V období raného feudalizmu sa feudálne vzťahy ešte len formujú v konfliktoch s prežívajúcimi vzťahmi otrokárskej spoločnosti a občinovej spoločnosti. Obdobie raného feudalizmu môžeme časovo vymedziť približne 5. až 11. storočím.Feudálne vlastníctvo pôdy malo dva hlavné zdroje : antické vlastníctvo /v oblastiach s rozvinutou otrokárskou spoločnosko-ekonomickou formáciou/ a občinové vlastníctvo v germánskych, slovanských a ostatných oblastiach strednej a východnej Európy, kde susedská občina bola prechodnou formou organizácie na ceste od rodovej spoločnosti k spoločnosti feudálnej.V ranom feudalizme sa v podobe politicky roztrieštených jednotiek formoval feudálny štát, ktorého významnou ideologickou oporou bola náboženská ideológia.

Jediné uznávané náboženstvo bolo kresťanstvo. Ekonomiku raného feudalizmu charakterizuje nízka úroveň vývoja výrobných síl, prevažne naturálneho hospodárstva a uzavretosť výrobných jednotiek. Začiatok stredoveku datujeme rokom 476, keď zanikla Západorímska ríša, keď germánsky vojvoda Odoakar zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augusta. Po zániku Západorímskej ríše vznikajú ranofeudálne štáty. Napríklad Franská ríša, kde vznikol systém vazalskej väzby medzi pánom a lénnikom, ktorý bol viazaný rôznymi službami a povinnosťami. Postupne s týmito lénnikmi začali splývať aj slobodní franskí roľníci a stávali sa poddanými. Zároveň rástla vládnuca trieda – šľachta. Takto podrobená veľká ríša nemohla byť pevná. Kráľ sa čoraz viac stával závislým od veľkých pozemkových vlastníkov. Nakoniec sa roku 843 verdunskou zmluvou rozpadla na Západofranskú a Východofranskú ríšu a časť pozdĺž Rýna a severnej Itálie. V dôsledku nerovnomerného vývoja /rozličná politická a ekonomická vyspelosť/ krajín v tomto období vo väčšine krajín dochádza k časovému posunu v periodizácii stredoveku v porovnaní s uvedenou schémou.V rannom stredoveku predstavovala Európa konglomerát väčších a menších štátov, ale aj územno-politických útvarov, na ktorých štátna organizácia ešte nestihla vzniknúť. Ich politická vyspelosť a ekonomická úroveň boli rôzne.

Najvyspelejšie však boli tie, ktoré boli v minulosti súčasťou Rímskej ríše. V tomto období začalo sťahovanie národov. U pastierskych kočovných kmeňov hlavným výrobným prostriedkom nebola pôda, ale vlastníctvo pasienkov a stád. Slovania prichádzajú do oblastí, ktoré obývajú dodnes a začína rozklad rodového zriadenia. Rodovú občinu nahradila susedská. Hospodárska sebestačnosť jednotlivých feudálnych panstiev spôsobila hospodársku a politickú rozdrobenosť feudálnych štátov. V 10. storočí trpela touto rozdrobenosťou i Západofranská ríša, o jej zjednotenie sa pokúsil parížsky vojvoda Hugo Kapet, ktorý sa stal kráľom vo Francúzsku a zakladateľom dynastie Kapetovcov. V tom istom storočí sa rozpadla aj Východofranská ríša na samostatné vojvodstvá /Bavorsko, Švábsko, Sasko/. Ríšu plienili nájazdy maďarských kmeňov. Zastavil ich až Oto I., pomocou českého kniežaťa Boleslava I. v bitke pri rieke Lech /955/. Oto 1. obnovil cisárstvo. Od 12. storočia sa ríša nazývala Svätou ríšou rímskeho národa nemeckého. Zánikom Veľkej Moravy a vpádom maďarských kmeňov sa v Čechách utvoril český přemyslovský štát.1.2. Rozvinutý feudalizmus / 12. – 15. stor. /Pre ekonomiku raného feudalizmu je charakteristická nižšia úroveň výroby, prevaha naturálneho hospodárstva a nerozvinutý obchod.Základným znakom tohto obdobia je všestranný rozvoj feudálneho spôsobu výroby. V 13. storočí sa v Európe dovŕšila spoločenská deľba práce oddelením remesiel od poľnohospodárstva a prevahu nadobudlo tovarové hospodárstvo.

Znakom tohto procesu bolo rozšírenie plochy obrábanej pôdy, masový vznik miest a posilnenie obchodných vzťahov.Rozvoj výroby a obchodu - postupne prekonával hospodársku rozdrobenosť jednotlivých oblastí. Tým sa utvárali predpoklady na politické upevnenie a zjednotenie feudálnych štátov. Po období veľkého hospodárskeho rozvoja nastalo od 2. pol. 14. storočia ustrnutie feudalizmu, a tým aj zvýšený útlak zo strany feudálov. Triedne rozpory vyústili do masových ľudových hnutí, v nich na poprednom mieste stálo husitstvo. Poľnohospodárstvo ostalo aj naďalej hlavným zamestnaním obyvateľstva. Klčovaním a obrábaním doteraz ladom ležiacej pôdy sa zväčšila rozloha ornej pôdy. Dokonalejšie obrábanie pôdy umožnil pluh, ktorý lepšie skypril pôdu, ako predtým používaný hák a radlo. Zoraná pôda sa drvila bránami. Základom poľnohospodárstva bola tzv. úhorová sústava. Pôda vyčerpaná siatinou, oziminou a jarinou sa určitý čas nechala ležať ladom, aby sa v nej živiny mohli obnoviť. Z úhorovej sústavy sa vyvinulo trojpoľné hospodárenie. Úhor tiež poskytoval pašu pre dobytok, ktorý ho zároveň aj pohnojil. Okrem obilia sa pestoval ľan ako dôležitá surovina na výrobu plátna, tiež strukoviny a zelenina. Chov dobytka bol obmedzený, pretože krmoviny sa ešte nepestovali. Stály nedostatok týchto krmovín neumožňoval dobré prezimovanie dobytka. Pri zapriahnutí koňa sa začal používať drevený chomút, čím vzrástla ťažná sila koňa. Zaviedli sa aj železné podkovy, ktoré chránili kopytá pred poranením. To všetko uľahčovalo poľnohospodársku výrobu a umožnilo väčšiemu počtu ľudí venovať sa remeselnej výrobe. Spoločenská deľba práce oddeľovala remeselnú od poľnohospodárskej výroby, a tým sa utvárali predpoklady na rozvíjanie stredovekých miest. Základným spoločenským rozporom bol protiklad 2 hlavných tried : feudálov a poddaných.

Takisto bol boj o vládnu moc medzi panovníkom a feudálnymi pánmi. Cieľom panovníka bola centralizovaná monarchia a feudálni páni sa snažili o zriadenie stavovského štátu. Od konca 11. storočia, väčšia časť Európy prekonávala feudálnu roztrieštenosť a utvárali sa jednotné feudalistické monarchie. Príklad silných monarchií bolo Francúzsko a Anglicko. Príkladom rozdrobenosti bolo Taliansko a Nemecko /zjednotené až na konci 19. storočia/. Vo francúzsku upevnil Filip 4. Pekný feudálnu monarchiu s pomocou šľachty, preto ich pozval na zhromaždenie. Bol to začiatok stavovského snemu, ktorý vo Francúzsku nazývali generálnym stavom. /!dejiny Anglicka a Francúzska sa vyvíjali súčasne!/ Anglická šľachta mala v stredoveku silné postavenie. Vlastnila veľký pozemkový majetok. Medzi kráľovou mocou a šľachtou sa vytvorili rozpory. Šľachta brzdila upevňovanie panovníckej moci a využila ťažkú situáciu kráľa Jána Bezzemka a v roku 1215 si vynútila vydať Veľkú listinu slobôd = Magma Charta, ktorá zabraňovala zneužívaniu moci kráľom. Ďalší vývoj Francúzska a Anglicka ovplyvnil vojnový konflikt : 100-ročná vojna /1337 – 1453/, Henrich VII. v roku 1485 nastúpil na trón a založil dynastiu Tudorovcov. Bola upevnená stavovská monarchia a koncom 15. storočia sa aj Anglicko stalo jednotným feudálnym štátom. Hospodársky a sociálny vývoj v našich krajinách prebiehal ako v ostatnej Európe.
Od polovice 12. storočia sa začala kolonizácia – vnútorná a vonkajšia. Kolonizácia menila postavenie poddaných a kolonisti získavali výsady, ktoré im zaručovalo emfyteutické právo /toto právo bolo utvorené v 12. storočí a zabezpečovalo poddaným trvalé vlastníctvo ich majetku s pevne určenými poddanskými dávkami, takisto chránilo pred ľubovolným zvyšovaním povinnosti/. Na Slovensku bola v 13. storočí hlavne zemianska kolonizácia. V 13. storočí sa stal Český štát stredovekou veľmocou, ktorej pevné základy utvoril Přemysl Otakar I. Medzi právne doklady jeho vlády patrí Zlatá bula sicilska z roku 1212, vydaná rímskym kráľom Fridrichom II. Bula uznávala právo Českého panovníka na dedičný kráľovský titul a právo investitúry/ dosadzovania biskupov/. Územie Českého štátu sa chápalo ako nedeliteľné. Ríša dosiahla veľmocenské postavenie v strednej Európe. V tomto období bolo územie Slovenska súčasťou Uhorského kráľovstva. Ondrej II. – kráľ, prijal požiadavky zemanov r. 1222 a potvrdil ich Zlatou bulou. Za posledných Arpádovcov sa Uhorsko rozpadlo na niekoľko území. Po roku 1301, keď vymreli Arpádovci, uvoľnila sa cesta feudálnej anarchii. Rozmohla sa svojvoľnosť šľachty, a ústredná moc panovníka sa posilnila až za Karola Róberta, ktorý zjednotil celé územie Uhorska. Za jeho vlády nastal ekonomický rozvoj, rozvoj ťažby striebra a zlata a zaviedla sa jednotná mena – dukát. Po prechode od naturálneho k peňažnému hospodárstvu sa prehlbovali sociálne diferenciácie vo všetkých vrstvách feudálnej spoločnosti. V boji proti feudálnej nadvláde vznikali revolučné hnutia,/Hus, Viklef, Savonarola/ ktoré neboli len proti feudálnemu útlaku, ale aj proti poriadkom v cirkvi.

Neboli úspešné, no podnietilo pokrokové a revolučné tradície. Stalo sa veľkou posilou v ďalších bojoch proti feudálnemu útlaku. 1.3.Neskorý feudalizmus / 16. – 17. stor. /Najcharakteristickejšou črtou je postupujúci rozklad feudálnych výrobných vzťahov a rozvoj kapitalistického spôsobu výroby v podmienkach upevňujúcich sa feudálnych štátov. Tieto procesy neprebiehali vo všetkých krajinách rovnakou intenzitou. Najďalej dospel vývoj smerujúci ku kapitalizmu v období neskorého feudalizmu v krajinách západnej Európy. Prestalo sa používať úhorové hospodárstvo. Do úhoru sa začali siať krmoviny, ako lucerna, ďatelina, a tým sa získal dostatok krmiva /vzrast živočíšnej výroby/. Po krmovinách sa do pôdy sadili okopaniny, po nich obilniny. Trojpoľné hospodárstvo sa nahradilo striedavým. Začali sa tiež pestovať nové plodiny /kukurica, zemiaky, cukrová trstina/. Feudálne vykorisťovanie roľníkov brzdilo rozvoj výrobných síl v poľnohospodárskej výrobe. Napriek tomu narastal objem poľnohospodárskej výroby /rozšírením osevnej plochy/.Zdokonalilo sa vodné koleso, čo umožnilo lepšie využiť vodnú energiu vo výrobe. Zostrojili sa zložité banské mechanizmy na vodný pohon : stupy – drviče hornín, hámre – mechanické kladivá. Zvýšila sa výroba železa, použitím vysokých pecí. Rozvoj ťažby a spracovania kovov umožnil ďalšie zdokonaľovanie výrobných nástrojov. V textilnej oblasti, produkovala výrobky najširšej spoločenskej potreby, bol zavedený kolovrat a horizontálne tkáčske krosná, zlepšilo sa farbenie tkanív. Strelný prach spôsobil prevrat v zbrojárstve. Objav kníhtlače podnietil rozvoj polygrafie a zvýšenie výroby papiera. Zdokonalila sa stavba lodí, vyvinuli sa ľahké a pohyblivé plachetnice.

Nakoľko riečna a moreplavba zodpovedala rastúcemu objemu tovarovej výroby. Najväčší rozvoj sa dosiahol v tých odvetviach výroby, kde zložitejšia výrobná technológia už skôr vynútila vyššiu formu organizácie práce. Cechová malovýroba nestačila pokryť dopyt po výrobkoch a bol potrebný prechod k veľkovýrobe. Bohatí mešťania zakladali veľké dielne s väčším počtom pracovníkov. Najskôr každý zhotovoval celý výrobok, neskôr sa pracovný postup rozdelil na množstvo pracovných úkonov. Vznikali tak manufaktúry /z lat. manus – ruka, factura – výroba/. Odvetviami, kde sa utvárali formy kapitalistickej veľkovýroby, boli : baníctvo, hutníctvo, textilný priemysel a lodiarstvo. Cechy sú už len brzdou a postupne zanikali. Črtou európskeho hospodárstva bol prudký rozvoj tovarovo – peňažných vzťahov. Na tomto rozvoji sa nepriamo podieľal aj feudálny štát /nákladné kráľovské dvory, žoldnierske vojská, veľa úradníkov/. Tento rozvoj znamenal zároveň do určitej miery rozklad feudálnych vzťahov. S rozvojom narastal ekonomický aj politický význam meštianstva ako nositeľa nových spoločenských vzťahov. Politickú moc a vedúce postavenie mala naďalej šľachta a duchovenstvo, kým meštianstvo ešte dlho zostávalo v postavení ,,tretieho stavu“ feudálnej spoločnosti. Napriek tomu bolo stredoveké mesto východiskovým bodom rozvoja kapitalizmu v európskych dejinách. 2.Vznik stredovekých miestV 11. storočí prevládali vo väčšine európskych krajín feudálne vzťahy. Hospodársky a spoločenský stav si vyžadoval technické zlepšenie poľnohospodárskej a remeselnej výroby.

Poľnohospodárstvo i naďalej ostalo hlavným zamestnaním ľudí. Regulované trojpoľné /i viacpoľné/ hospodárenie utvorilo podmienky pre intenzívnejšie obrábanie pôdy. Rozšírenie železného poľnohospodárskeho náradia a technické zmeny prispeli k zvýšeniu produktivity práce a celkový rast poľnohospodárskej výroby. Menej pokročil chov dobytka, nakoľko pri trojpoľnom hospodárení bol nedostatok lúk a pasienkov. Krmoviny sa ešte nepestovali. Zvýšenie poľnohospodárskej produkcie dávalo možnosť väčšiemu počtu ľudí, aby sa venovali remeslu. Spoločenská deľba práce oddeľovala remeselnú výrobu od poľnohospodárskej a tým sa utvárali predpoklady na rozvíjanie stredovekých miest ako centier remesiel, obchodu a vzdelanosti. Remeselníci najprv boli poddaní feudálov. Vyrábali pre svojich pánov a pre najbližšie okolie. Aby mali pre svoje výrobky odbyt a potrebné suroviny, sústreďovali sa do vlastných osád v podhradí sídiel feudálov, na križovatkách obchodných a významných ciest, pri brodoch riek, alebo pri baniach. Nájdeme však aj také, ktoré vznikli na tzv. zelenej lúke. Z týchto remeselných a trhových osád, ohradených neskôr kamennou hradbou, sa vyvinuli stredoveké mestá. Na európskom pobreží Stredozemného mora a v západnej Európe vznikali mestá ako strediská remeselnej výroby a obchodu už v 11. storočí, v ostatnej Európe od 12. do 13. storočia. Mestá vznikali na kráľovskej pôde – kráľovské a ríšske mestá. Vznikali aj na pôde iných svetských či cirkevných feudálov – vrchnostenské a poddanské mestá.

V niektorých prípadoch sa obnovili aj staré rímske mestá. Obyvatelia kráľovských miest boli osobne slobodní a podliehali iba panovníkovi. Obyvatelia poddanských miest zostali poddanými, ale namiesto roboty odvádzali pánom poplatky a mimoriadne dávky. Vyspelejšie /hlavne talianske/ mestá s rýchlejším hospodárskym rastom sa čoskoro usilovali dosiahnuť samosprávu a nezávislosť od feudálnej vrchnosti. Aby sa mestá oslobodili spod nadvlády feudálov, združovali sa do mestských obcí /komún/.2.1. Privilégia Feudáli podporovali vznik stredovekých miest a udeľovali im rozličné hospodárske výsady a privilégia, lebo tak ako bohatli stredoveké mestá, bohatli aj oni sami. Základné mestské privilégium znamenalo odlíšenie sa od poddanského obyvateľstva s potenciálnou perspektívou rozvoja. Základné mestské právo mení postavenie a podriadenie spod moci feudála priamo kráľovi. Taktiež právo voliť richtára a mestskú radu s výlučnou súdnou právomocou. Regálne práva zaručujú slobodné obchodovanie /napr. so súknom, rybami, dobytkom, vínom/. Poznáme aj špeciálne výsady, ktoré zdôrazňovali rovnoprávnosť obyvateľstva prítomného i budúceho, kresťanského i židovského, mestského i predmestského, so slobodou sťahovania a s menšími výhodami, ktoré mali zabezpečiť prílev nových obyvateľov. Pozývanie hostí /hospites/ bolo jedným z prostriedkov, ktoré sa mali postarať o rekonštrukciu krajiny /po vojne/ a urýchliť proces dotvorenie miest. Pozývaní boli najmä baníci a obchodníci, ale aj poľnohospodári a remeselníci. Špeciálne výhody oslobodzovali od platenia rôznych poplatkov /z viníc/, dôkaz kládli na odvádzanie desiatku, t. j. desatinu úrody pre cirkev.

Mincové privilégium dovoľovalo skupovať zlato a drahé kovy pre potrebu mincovne. Druh razených mincí bol stanovený. Erbové privilégium povoľovalo mestu navždy používať mestský znak ako symbol plnoprávneho postavenia. Právo meča či pečatenie listín mestským znakom pozdvihovali úroveň mesta. Najdôležitejšie boli hospodárske výsady : trhové a míľové právo, právo skladu a varenia piva, alebo oslobodenie od mýta. Tieto výsady a vlastná samospráva umožňovali rozvoj remesiel a obchodu a definitívne sa dokončilo oddeľovanie remesla od poľnohospodárstva. Deľba práce medzi dedinou a mestom, rozvoj miestneho i diaľkového obchodu prispeli k rozšíreniu peňažníctva. Peňažné vzťahy prenikali prostredníctvom trhu mesta na feudálnu dedinu, čo sa prejavilo peňažnou formou feudálnej renty. Poddaný roľník od 13. storočia predával časť svojej produkcie na trhu, aby získal peniaze. Peňažné hospodárstvo vytláčalo naturálne hospodárstvo.3.Každodenný život stredovekého mestaStredoveké mestá, ak boli úspešné, si veľmi skoro vytvorili svoje charakteristické črty. Pôvodná podoba sa zmenila mnohými prestavbami. Žiadna cisárska alebo kráľovská vláda však neriadila ich rozvoj, ani nič nepredpisovala. Biskupské mestá stredovekej Európy sa najviac podobali starovekým mestám so svojimi správnymi a kultúrnymi funkciami. Stredoveké mestá mali predovšetkým hospodársky význam, pretože umožnili rozvoj remesiel, obchodu a vzdelanosti a prispeli k rozšíreniu peňažníctva. Mestské hradby poskytovali obyvateľom ochranu.
V mestách sa budovali školy, nemocnice a rozvíjala sa kultúra.3.1. Sociálna štruktúraZákladným spoločenským rozporom bol protiklad dvoch hlavných tried – feudálov, vlastniacich rozsiahle pozemky a poddaných, prinútených násilím odovzdávať rentu vrchnosti. Základnou črtou vývoja bol boj o vládnu moc medzi panovníkom /chcel centralizovanú monarchiu/ a feudálnymi pánmi /úsilie o zriadenie stavovského štátu/. Sociálna štruktúra sa mohla meniť, ale viera v dôležitosť spoločenských vrstiev bola nemenná. Výkonnú moc predstavovali králi, veľký pozemkový vlastníci, ktorí disponovali vojenskou silou. Niektoré pozemky vlastnili biskupi alebo kláštory, ostatok šľachta. Táto šľachta nemala žiadne formálne vzdelanie, takže hodnoty nadobúdala ranou rodinnou výchovou. V 12. storočí, keď sa objavila aristokratická literatúra písaná v rodnom jazyku, ovplyvnilo ich výchovu prijatie nového morálneho kódexu rytierstva. No i naďalej prevládali tradičné hodnoty. Šľachtic bol mnohonásobne významnejší než radový príslušník obce, mesta. Ich význam vzrastal najmä vo víťazných bitkách. Šľachta žila na vlastných statkoch. Rozmnožovala svoje vlastníctvo dedičstvom, svadbami. Záväzky voči kráľovi a štátu pokladala za obmedzovanie svojich práv. Musela sa však vyrovnávať s pokusmi duchovenstva o získanie cirkevnej autonómie a musela chtiac-nechtiac svoje vlastné ideály v podobe rytierskeho kódexu.

Šľachta predstavovala zachovanie slušnosti a poriadku v ľudskej spoločnosti a účinný prostriedokochrany a podpory každému druhu podnikania. Zamestnanie v ich službách prinášalo mnohé výhody. Tí, ktorí spochybňovali miesto a úlohu šľachty, neboli chápaní ako bojovníci za slobodu, ale boli odmietaní ako spoločenskí odpadlíci. Šľachta sa postupne začala deliť na vyššiu /pánov/ a na nižšiu /zemania, vladykovia, rytieri/. Delil ich vrchnostenský majetok, počet poddaných a výška ich poddanských dávok. Kým vyššia šľachta rozširovala svoje panstvo a moc, nižšia len ťažko odolávala tlaku veľkých panských dŕžav. Šľachta vymáhala od kráľa nescudziteľnosť dedičných majetkov a mnohé ďalšie hospodárske i politické výsady.Narastaním tovarového hospodárstva a remeselnej výroby sa stalo novou silou vo väčšine európskych štátov meštianstvo. Slobodné meštianstvo uplatňovalo vlastné politicko-mocenské záujmy a v zápase medzi feudálmi a panovníkom vystupovalo raz na jednej, raz na druhej strane. Obyvateľstvo miest bolo rôznorodé. Jedinou plnoprávnou vrstvou bol mestský patriciát. Boli to kupci, ktorí bohatli najmä z obchodného podnikania. Ovládali hospodárstvo a politický život mesta. Združovali sa do spolkov – gíld, aby chránili svoje záujmy.

Duchovenstvo vyznávalo v dôsledku vzdelania a zanietenia pre svoje poslanie iné hodnoty. Proklamovali, že morálne hodnoty sú viac než urodzený pôvod a mali by sa viac ctiť. Neboli však úspešní v podkopávaní presvedčenia, že niektorí ľudia sú sociálne nadradení nad inými. Cirkevné učenie chápalo spoločnosť ako organizmus. Poddaní mali svojou prácou živiť celú spoločnosť, šľachta mala povinnosť spoločnosť chrániť so zbraňou v ruke a duchovenstvo sa malo starať o jej spásu. Tzv. učenie o trojakom ľude a o spasení chudobných bola cirkev oporou feudálneho zriadenia. Popri duchovných sa formovala aj vrstva inteligencie : učitelia, notári, mestskí úradníci /často poučovali o právach a nárokoch/, lekári, lekárnici a právnici. Druhú, oveľa početnejšiu vrstvu mestského obyvateľstva, tvorili remeselníci. Zoskupovali sa do cechov podľa jednotlivých remesiel. Cechy dohliadali na kvalitu, ceny a množstvo výrobkov. Taktiež určovali výšku mzdy pre zamestnancov. Cech vznikol vtedy, keď v meste boli aspoň traja remeselníci tej istej živnosti. Členstvo v cechu znamenalo veľké povinnosti, ale aj veľké výhody. V meste, kde bol príslušný cech jestvoval, mali jeho členovia výlučné právo na predaj svojich výrobkov. Cech tvorili majstri, tovariši a učni. Plné práva mali v cechu iba majstri, spomedzi ktorých sa volili cechmajstri. Na najnižšom spoločenskom stupni mestskej spoločnosti stála jej najrevolučnejšia zložka – mestská chudoba. Bola úplne bezprávna no bola najpočetnejšia. Zrejme, po mnohých vzburách, si svojou početnosťou vynútila aj zastúpenie v mestskej rade.

Pri rozhodovaní o celomestských záležitostiach sa muselo pamätať aj na chudobných obyvateľov mesta.3.2. Mestská samosprávaRadnice budované od konca 13. storočia, robustné a vzhľadom pripomínajúce hrady, zdôrazňovali nezávislosť miest a ich pripravenosť odraziť akýkoľvek útok z vonka. Neboli však úplne nezávislé, lebo potrebovali vidiek a okolie. Zdanlivá nezávislosť miest nikdy neviedla k udeleniu občianskych práv všetkým svojim obyvateľom. To vyvolávalo nespokojnosť. Tlaky na sprístupnenie úradu vychádzajúce z radov príslušníkov neprivilegovaných mestských vrstiev mali zriedka dlhé trvanie. Mestská správa bola už pevne organizovaná a v 14. až 15. storočí nadobudla pevnú schému. Dodržiavala sa zásada každoročnej obnovy mestského predstavenstva, aj keď voľby boli často iba formálne. V skutočnosti bolo členstvo v mestskej rade doživotné a volili sa len ďalší členovia na miesto zomrelých. Aj popredné funkcie si medzi sebou vymieňali príslušníci najvplyvnejších patricijských rodín. V mestskej rade zasadali tí, ktorí mali dostatok voľného času, ambície, konexie a predovšetkým rozhodujúci podiel majetku v meste, aby im záležalo na jeho dlhodobej perspektíve. Väčšina obyvateľov mala svoje vlastné povolanie, ktoré vyžadovalo ich plnú pozornosť. Neustále nároky zo strany rodiny, práce, cechu, farnosti alebo mestského obvodu, dávali možnosť väčšine obyvateľstva, ako sa zapojiť do riadenia vecí na takej úrovni, ktorej rozumeli a kde sa mohli uplatniť. Iba takí, ktorí získali vplyv v politike na najnižšej úrovni, spravidla sa usilovali o kreslo na radnici. Tu už záujmy celého mesta vyžadovali, aby sa vyjednávalo so šľachtou, kráľom či pápežom, a preto bola potrebná veľká dávka politických skúsenosti, trpezlivosti a hlavne majetku. Len málo jednotlivcov a celých miest mohlo niesť bremeno týchto nárokov na dlhú dobu.

Stávalo sa, že niektorí richtári, bez prerušenia, ostali richtármi aj viac ako 40 rokov. V tomto období sa zrejme voľby nekonali. Väčšina mestských úradov si presadila svoju nezávislosť len za cenu potlačenia disidentských skupín a žiadne mesto nebolo uchránené od vnútorných nepokojov. Stredoveký mestský život nebol ideálnejší alebo pokročilejší ako na vidieku. Ani mestské inštitúcie, aj keď mali širšiu základňu než feudálnu, neboli obľúbenejšie alebo stabilnejšie. Mesta, z ktorých sa vyvinuli metropoly štátov, boli v podstate aristokratická. V 15. storočí museli veľké mestá nanovo upraviť svoje vzťahy s kniežatami, lebo politické a spoločenské podmienky neboli pre rozvoj mestskej nezávislosti priaznivé.Vedenie mesta, ktoré sa dlho sústreďovalo v jedných rukách a za ktoré zodpovedal richtár s mestskou radou, sa v priebehu 15. storočia začalo deliť na tri odvetvia. 1.súdnictvo na čele s richtárom, ktorý bol najvyšším predstaviteľom a reprezentoval mesto navonok2.správa mesta reprezentovaná mešťanom, ktorý zodpovedal aj za hospodárstvo3.financie spravované mestským komorníkom, do mestskej pokladne často poskytovali pôžičky bohatí mešťania, samozrejme so zárukou výhodných úrokov, alebo pokladňa získavala prímy prostredníctvom nepriameho zdanenia /vína, soli, tovaru dopravovaného na mestský trh/, toto boli najľahšie cesty dosiahnutia ziskuP

očet popredných reprezentantov mesta dopĺňal mestský kapitán, ktorý dbal na poriadok a bezpečnosť v meste, najmä v čase trhov. Na výrobky remeselníkov dozerali zástupcovia cechov a tzv. trhoví richtári. Kapitán mal na starosti aj bezpečnosť pred požiarmi a inými pohromami a velenie v čase vojny. Richtár /judex/ so zástupcom – podrichtárom /vicejudex/ bol predstavený najvyššieho samosprávneho orgánu. Mestská rada /senatus/ vykonávala súdnu i správnu právomoc, jej členovia boli mestskí radcovia /senatores/. Širšia či vonkajšia rada /consilium exterior/ bola širším samosprávnym orgánom, jej členovia – starší mesta /seniores/ zodpovedali za mestské hospodárstvo i ostatnú činnosť, schvaľovali rozpočet mesta i výročné účty, vynášali mestské štatúty, volili richtára a mestskú /užšiu/ radu.Okrem volených, samosprávnych orgánov a funkcionárov malo mesto aj odborné úrady a úradníkov a početný pomocný personál. Osobitné útvary tvoril personál, ktorý sa staral o prevádzku a bezpečnosť vo viniciach a lesoch. Mestská komora /camera civitatis/ sa zriadila pre správu mestských príjmov a výdavkov. Jej predstaveným bol mestský komorník /camerarius civitatis/, pod jeho vedením robil zápisy do komorných kníh komorný pisár.

Mestská kancelária /cancellaria civitatis/ viedla písomnú agendu v správnych i súdnych záležitostiach. Mestský notár /notarius civitatis/ s pomocným notárom /vicenotarius/ a pisármi /copistae, scribae/ vydával listiny a viedol mestské knihy. Súčasne opatroval mestskú pečať. Z týchto kníh sa dozvedáme veľa o vtedajšom meste. Napríklad - kedy sa používala a aká pečať, - súpis obyvateľov, - zápisnice zo zasadania mestskej rady, - daňový súpis, - súdne spisy, - o pozemkoch a zálohách, - kuriozity a mnoho ďalších, i humorných, príhod. Kráľovským mestám bola zaručená súdna moc a proti rozhodnutiu richtára a rady sa bolo možné odvolať len ku kráľovi. Neskôr k vysokému kráľovskému hodnostárovi.Na kráľovský dvor, do kráľovskej kancelárie a na rozličné súdne inštitúcie posielalo mesto svojich právnych zástupcov, prokurátorov, kým na sneme ho zastupovali mestskí vyslanci, obyčajne dvaja – traja členovia mestskej rady a mestský notár. Hoci kráľovské mestá nepodliehali právomoci feudálov /županov/, sledoval sa aj priebeh zasadania kongregácie /stoličnej rady/, prostredníctvom svojich zástupcov 3.3. VzdelanieŠkolské vyučovanie bolo spočiatku obmedzené na vyučovanie čítania a písania, najskôr len latinsky, ako sa vyžadovala pre chlapcov predurčených pre cirkevnú dráhu. Vyučovanie bolo nepopulárne a pozornosť naň bola dosahovaná bitím.

Dôvod prísnosti bol fakt, že deti nemohli predvídať výhody v dospelosti z ovládania cudzieho jazyka. Štúdium otváralo laikom možnosť nastúpiť dráhu v niekoľkých málo uznávaných svetských oboroch, ako bolo právo či medicína. Vedenie škôl a výber študentov bol zverený do právomoci biskupov a mníchov. Až koncom 11. storočia začala cirkevné štúdia usilovať o viac než len o zvládnutí dovtedy poznaných poznatkov. Diskusie o kontroverzných otázkach cirkevného práva, viedli duchovenstvo ku štúdiu rímskeho práva a taktiež bolo potvrdené, že formálne cvičenie logiky a rečníctva majú prínos pre prax a nie len pre akademické prostredie. Štúdium cibrilo mladé mysle a povzbudzovalo ich vo viere, že riešiť problémy je v silách slova. Postupne vznikali centrá vysokého učenia. K ochrane svojich záujmov ustanovili združenie /universitates/, ktoré sa stalo vzorom pre mnohé iné po celej Európe. K zakladaniu univerzít viedli hlavne náboženské pohnútky. Šírením vhodných cirkevných textov, v národných jazykoch, duchovenstvo podporovalo túžbu po vzdelanosti, nakoľko iná literatúra takmer neexistovala. Až postupne dochádzalo k produkcií významných diel /Božská komédia/. Od obdobia antiky sa veľa zmenilo, no nezmenili sa slobodné umenia /gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, hudba, astronómia/, ktoré sa stali jediným predmetom štúdia /filozofia ako vedná disciplína prestala existovať/. V období antiky sa slobodné umenia vyučovali na dvoch stupňoch verejného vzdelávacieho systému, totiž v gramatických a rétorických školách.

Rétorické školy predstavovali druhý, vyšší stupeň. Nad nimi boli – aj v Ríme, aj v Grécku – akadémie a školy, ktoré organizovali a viedli jednotlivý učitelia, väčšinou filozofovia. Výsledkom karolínskej reformy v 9. storočí bolo odstupňovanie vyučovacieho procesu do troch cyklov. Prvý poskytoval elementárne vzdelanie /spev, čítanie, písanie, základy gramatiky a znalosti kalendára/, druhý artistickú prípravu /trívium a kvadrívium/ a tretí vlastné teologické školenie. Tak sa zrodil premyslený trojstupňový systém /základná – stredná – vysoká škola/, ktorý je aktuálny dodnes. Slobodné umenia sa najskôr vyučovali na kláštorných, potom na katedrálnych školách. Určené boli v prvom rade na vzdelávanie duchovných, v obmedzenej miere pre laikov. Osvojovali si ich tiež deti šľachticov v rámci súkromného vyučovania a napokon študenti na univerzitách /od konca 12. storočia/. Na univerzitách, ktoré sú pôvodným výtvorom stredoveku, boli artes liberales degradované na úvod do vlastného univerzitného štúdia. Hoci tvorili prvú a najväčšiu fakultu – artistickú, väčšiu vážnosť požívali vyššie fakulty – lekárska, právnická a teologická. K podstatnej premene stredovekých univerzít prispel humanizmus. Jednotlivé, predovšetkým rečnícke slobodné umenia sa postupne prehodnocovali. Staré artistické fakulty boli povýšené na rovnoprávne filozofické odbory. Prirodzeným pokračovaním pôvodnej tradície vzdelávania sú dnešné školy.

V lone slobodných umení sa počas novoveku sformovali základy moderných vedných disciplín. Pri rastúcom počte vzdelancov sa šírila znalosť písma, písali a odpisovali sa vedecké, bohoslužobné knihy, rôzne traktáty a príručky /najmä právne/. Podmienilo to vznik viacerých pisárskych a maliarskych dielní tzv. skriptória. 3.3.1. TríviumVýznam troch rečníckych umení vzrástol na prelome antiky a stredoveku. Ich výučba bola oveľa kvalitnejšia ako v prípade predmetov kvadrívia. Najviac pozornosti sa venovalo gramatike, ktorá bola základným predpokladom ďalšieho vzdelávania. Gramatika predstavovala najnižší stupeň poznania, predchádzalo jej len elementárne vzdelanie – čítanie a písanie. V rámci gramatiky sa vyučoval latinský jazyk, ktorý sa postupne stával cudzím jazykom, jazykom vzdelania. Výučba sa skladala z teoretickej časti – ovládania gramatických pravidiel a zákonov, a z praktickej časti – čítania antických autorov. Žiaci mali k dispozícii učebnice. Začiatočníkom bol určený tzv. Donatus alebo Ars minor /menšia gramatika/. Nazýval sa podľa rímskeho filológa Aelia Donata, ktorý formou otázok a odpovedí vykladal slovné druhy. Pokročilí mali k dispozícii Ars maior /Väčšiu gramatiku/, ktorá sa systematicky zaoberala hláskoslovím, slovnými druhmi a štylistikou. Do gramatiky patrili aj rečnícke figúry.

Čítanky obsahovali úryvky z klasických autorov, krátke bájky a príslovia, úryvky z diel cirkevných otcov a zo žalmov. Zároveň poskytovali základné vedomosti o literatúre. Tak sa pomocou gramatiky podarilo sprostredkovať bohatstvo antickej kultúry aj modernej dobe.S gramatikou úzko súvisela rétorika. V staroveku bola jej cieľom príprava rečníkov. Z tejto náuky o reči, základného piliera antickej spoločnosti, sa neskôr stala teória literatúry. K ďalším vývojovým zmenám došlo v 11. storočí, keď rétorické umenie nadobudlo novú tvár v podobe ars dictaminis /umenie zostavovať písomnosti verejnej i súkromnej korešpondencie/ a ars notariae /umenie zostavovať dokumenty štátnej i právnej povahy/. Začiatkom 13. storočia vzniklo ars poetriae /umenie literárneho písania/, ktoré predstavuje syntézu gramatiky, diktaminovej rétoriky a poetiky. Rétorika, rovnako ako gramatika, obsahovala popri rétorických pravidlách aj čítanie antických literárnych textov. Významné miesto v stredoveku hrala kazateľská rétorika.Najabstraktnejším z rečníckych umení bola dialektika, často označovaná aj za logiku. Poučovala o zásadách logického usporiadania myšlienok pri koncipovaní textov. Na univerzitách sa z nej vyvinulo ars disputandi /umenie diskusie a polemiky/.

Na pôde dialektiky boli položené – vďaka Boetiovým prekladom Aristotela a Porfyria – teoretické základy filozofie, na ktoré nadviazal objav ďalších Aristetolových textov a ich arabských komentátorov /Avicenna, Averroes/.3.3.2. KvadríviumTrívium bolo dôležitým predpokladom na zvládnutie obsahu kvadrívia. Kvadrívium však ani v antike, ani v stredoveku nenašlo osobitú podporu. Obsah poznania Grékov sa zachoval iba v podobe fragmentov niektorých diel, preto v stredoveku pretrvala len praktická časť umení : základy počtov /logistika/ a merania, výpočet kalendára /computus/ a hudobný výcvik /cantus/. Aritmetika sa zaoberala podstatou čísel a možnosťami v nich ukrytých. Poznanie Rimanov, podľa ktorého v sile čísel je ukryté všetko ďalšie poznanie, sa často chápalo nesprávne ako učenie o svätých a magických číslach. Žiaci sa učili ovládať elementárne počtové úkony – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie, poznávali základy na výpočet pohyblivých sviatkov. Geometria bola náuka o úsečkách, plochách a telesách. Podľa diela gréckeho matematika Euklida – Elementa /Základy/, ktoré predstavovalo veľkú časť gréckej geometrie, sa vyučovalo v neskorej antike a v stredoveku až do 12. storočia len fragmentárne. Od roku 1120 boli Základy prístupné v latinskom preklade ako učebnica. K rozšíreniu obsahu tohto predmetu došlo až neskôr, keď sa v západnej Európe objavili arabské geometrické trakáty a oživili sa metódy rímskeho zememeračstva.Hudba, čiže učenie o harmónii, o proporciách čísel, predstavovala teoretickú vedu na matematickom základe.
Chápala sa širšie ako v novoveku. Pre stredovekých učencov bola hudba zvukov iba jednou podobou hudby. Popri hudbe vytvorenej človekom, používajúcej nástroje /musica instrumentalis/, sa odlišovala aj hudba vo vesmíre /musica mundana/ a hudba v ľudskej duši /musica humana/. Hudba sa len okrajovo zaoberala chorálnym spevom alebo hrou na nejaký hudobný nástroj.Najobľúbenejším predmetom bývala astronómia. Tvorila na jednej strane vedu o súhvezdiach stálic, na strane druhej obsahovala poznatky o dráhach planét a ich výpočte, ako aj o pohybe Slnka a Mesiaca. V ranom stredoveku sa niekoľko storočí tejto vede pozornosť nevenovala. Jediným pozostatkom astronomických štúdií bolo pozorovanie fáz Mesiaca, na základe ktorých sa zostavoval kalendár kresťanských sviatkov, najmä vypočítaval dátum Veľkej noci. Až zásluhou Gerberta de Aurillac /10. storočie/, učitelia na katedrálnej škole v Remeši /Reims/, sa učenie o systéme sveta a systematické poznávanie hviezd vrátilo naspäť do stredovekých škôl. Od 13. storočia sa na pôde astronómie a geometrie formovali nové, čiastočne fyzikálne vedy – optika a mechanika.3.4. RemesláNajstaršími stredovekými spoločenstvami boli cechy kupcov. Už od 13. storočia sa začali objavovať i samostatné remeselnícke cechy spolu s cechmi lekárov a právnikov. Keď francúzsky kráľ Ľudovít IX. Rozkázal zostaviť cechové knihy jednotlivých remesiel, zistilo sa, že záväzné pravidlá, ktorými sa remeselníci v praxi riadia a ktoré neboli písomne kodifikované, závisela na ústnom výklade uznávaných remeselníckych majstrov. Cechové pravidlá spísané v mestách počas 13. storočia kládli dôraz na náboženské povinnosti /účasť na spoločných bohoslužbách, zaistenie rodín, . . . /.

Cirkevné povinnosti dávali akési posvätenie. Cechy tiež dohliadali na poriadnu výučbu tovarišov a učňov, zakladali komisie pre rozsúdenie sporov a dbali na kvalitu výrobkov. Cechy hrali v meste dôležitú úlohu. Niektoré cechy hrali iba podružnú úlohu a niektorým nebolo ani umožnené vytvoriť si vlastný cech. V niektorých mestách bolo členstvo v cechu požadované ako nutný predpoklad pre zvolenie do mestskej rady. Vo všetkých mestách však existencia a organizácia cechov poukazovali, že význam a dôležitosť stredného stavu sa neobmedzovalo na ,,vzdelané“ skupiny, akými boli právnici a študenti. Aj remeselníci mali svoje združenia /universitates/, ktorých členovia zasadali v mestskej rade po boku bankárov a kupcov zaoberajúcich sa diaľkovým obchodom.Väčšina živností sa prevádzkovala v malých dielňach pod vedením majstrov, ktorí osobne poznali svojich pracovníkov, z niektorých sa za priaznivých okolnosti mohli založiť vlastnú živnosť. Systém však automaticky nezaručoval každému tovarišovi, že sa raz stane majstrom. Robotníci, najmä v neorganizovaných remeslách, boli rozptýlení v mnohých oblastiach, čo im neumožnilo ani zjednotiť svoje sťažnosti, aby mohli aspoň požadovať podstatné zlepšenie svojich pracovných a životných podmienok. Súkenníctvo bolo klasickým príkladom odvetvia zahrňujúceho mnoho rôznych remesiel a najviac inklinujúceho k továrenskému spôsobu práce, aj keď využitie vodnej sily v procese mechanizácie výroby postupne vytlačilo túto výrobu na vidiek, mimo dosah právomoci cechov.

Stredoveký záujem o mechanické zariadenia vyplýval z akútneho nedostatku pracovnej sily vo všetkých oblastiach spoločnosti, ktorá už nezískavala otrokov z vojen a musela nahradzovať ľudské zdroje, všade tam, kde to ľudský dômysel umožňoval.V ranom stredoveku sa hlavné zmeny týkali poľnohospodárstva : o vodných mlynoch sa hovorí už v germánskom zákonníku z 8. storočia. Od 12. storočia sa kone cez postroj museli podriadiť pokynom oráča. Stále vynaliezavejšie využitie vodnej sily sa uplatňovalo v poháňaní píl či výrobe papiera. Omnoho dlhšie trvalo, kým sa začala využívať veterná energia. Veterné mlyny sa objavujú v 12. storočí. Boli vztyčované na podstavcoch a mohli byť podľa potreby prenášané. V Holandsku boli od 14. storočia používané na odvodňovanie a vysušovanie pôdy. Postupne sa mechanické zariadenie stali bežnou súčasťou ľudského života. Spolu s hodinami sa bežne, aspoň v mestách, používali páky, kľuky a otočné žeriavy. Stálym podnetom pre inováciu bola aj túžba po dosiahnutí vojenskej prevahy. Vynález strelného prachu mal veľký dopad. Delostrelci sa vytrvalo usilovali o to, aby sa ich zbrane stali nebezpečnejšie pre nepriateľov ako pre nich samých. Zbrojári sa ešte snažili zdokonaľovať rytierske brnenia. Vylepšenie výroby ocele nie je zaznamenané. K významným zmenám došlo aj v oblastí ťažby.Zavádzanie nových strojov v jednotlivých remeselných odvetviach reagovalo na najrôznejšie tlaky. Mechanizácia v súkenníctve naznačuje, že bolo ťažké uspokojiť v tomto odvetví dopyt po pracovnej sile. Svoju úlohu však zohrala aj potreba urýchliť proces výroby.

Po vynájdení tkáčskeho stroja v 14. storočí, rýchle nasledovalo zavedenie mechanizácie. Kolovrat nahradil praslicu. Výroba sviečok bola zdokonalená výmenou živočíšnych tukov za vosk. Výroba liehovín, vychádzala z arabskej technológie, sa presadila v 12. storočí. Navigáciu zdokonalilo využitie kompasu, zavedenie zadného smerového kormidla a používanie námorných máp. Samozrejme sa zdokonalila stavba lodí. Tak ako hodiny, aj okuliare boli výsledkom stredovekej vzdelanosti.Koncom stredoveku neváhali uznávaní odborníci /Leonardo da Vinci/ skrz nové technológie poskytnúť svoje služby panovníkom. Zachovalo sa nám mnoho ilustrovaných popisov vynálezov. Či už to boli návrhy mostov alebo prístavných zariadení, nebola ešte táto tvorba ovplyvnená renesanciou.3.5. ObchodVäčšina stredovekých miest vďačila za svoj význam viac svojej úlohe obchodného strediska, než remeslám. Takéto mestá boli spravidla situované na chránených miestach s ľahkým prístupom k námorným trasám Európy /Londýn, Janov/. Vďaka ich obchodným funkciám postupne klesala ich skoršia dôležitosť veľkých medzinárodných trhov, lebo bolo možné dopravovať tovar vo veľkých objemoch. Vo vnútrozemí trhy naďalej priťahovali miestny obchod. Usporiadavanie trhov, aspoň raz do týždňa, povyšovalo takto privilegované osady do kategórie tržných miest. Napríklad v Anglicku, kde sa dbalo na to aby takéto mestá neboli od seba príliš ďaleko, tento systém umožnil väčšine dedinčanov pohodlne doraziť na trh v priebehu jedného dňa. Tak sa mohli ľahko zbaviť svojich prebytkov.

Minimálne od 13. storočia návštevy miest zaručovali i rýchle šírenie informácií po celej zemi, čo utužovalo zmysel pre väčšie spoločenstvá, ako len základné sídlo. Inde v Európe mal podobný vývoj vplyv skôr na rozvoj regiónov ako celých kráľovstiev. Usporiadavanie trhu, ochrana prístupných ciest, dozor na trhoviskách a kontrola váh a mier obchodníkov, to všetko viedlo k zásahom úradov schopných uplatniť zákony i mimo bezprostrednej hranice trhoviska. Medzinárodný obchod prekvital aj vďaka kanálom, ktorými plynulo vyhľadávaný tovar na more a iné bolo naopak privážané do vnútrozemia. Ochrana malých obchodných miest vo vnútrozemí záležala na dobrej vôli a dokonca aj podpore zo strany kláštorov, biskupov či iných veľkých vlastníkov, ktorí počas konania trhov získavali finančné i iné výhody. 3.6. CestovanieOd obchodu je len malý krok k cestovaniu. Bez ohľadu na pracovné podmienky, ktoré pútali ľudí k miestu bydliska, sa ukázali stredovekí ľudia ako oddaní cestovatelia. Epocha stredoveku započala rozsiahlu migráciu z pôvodných oblastí do nových sídel a skončila prípravami Európanov na kolonizáciu amerického kontinentu. V medziobdobí, stredovekí panovníci neustále cestovali po svojich panstvách, navštevovali iných panovníkov alebo posvätné miesta. Kresťanskí pútnici, pochádzajúci zo všetkých vrstiev, putovali do Svätej zeme.

Síce boli menej horlivý než moslimovia, čo sa týka pútnickej povinnosti, ale cestovali s väčším nasadením, na mnoho rôznych miest a z mnohých príčin. Žiadna cisárska správa neudržovala cesty, hoci v západnej časti Európy boli zostatky ciest z dôb rímskej ríše. Údržba ciest, ak bola, bola v miestnom meradle išlo prednostne o nové cesty, mosty a brody. Výstavbe ciest nebola venovaná pozornosť. Mosty spravidla financovali mecenáši a mýtne pomáhalo kryť náklady. Ak to bolo možné, cestovatelia dávali prednosť vodným trasám. Používali veľké rieky, ale moriam sa vyhýbali. Kupci dopravovali svoj tovar pomocou karaván. Politické nepokoje ľahko ohrozili pozemnú prepravu, ale ani počas najväčšieho rozvratu nebola doprava z jednej časti Európy do druhej celkom ochromená. Veľa ciest bolo aj nedobrovoľných, lebo boli často dávané za trest, napríklad púte. Cestovatelia sa nikdy nemohli spoľahnúť na pohodlné zariadenia. V stredoveku sa rozumelo poskytovanie pohostinnosti ku kresťanským povinnostiam a dobročinnosť sa vzťahovala najmä na kláštory. Pozdĺž ciest neboli v pravidelných rozstupoch umiestnené žiadne ubytovne ani hostince. Keď sa stmievalo, hľadali peší pútnici útočisko v najbližšom dome.

Neexistoval systém poštovných koňov alebo dostavníkov, ktorý by stimuloval vznik zájazdových hostincov. Ako sa postupne ďalej predpokladal zvýšená doprava na určitých trasách v závislosti na ročnom období, situácia sa začala meniť. 3.7. CirkevBola oporou feudálnej štátnej moci, a to jednak svojím učením, ktoré jej predstavitelia vštepovali veriacim, jednak správnou organizáciou. Kresťanstvo bolo jedinou uznávanou ideológiou feudalizmu. Na rozdiel od kresťanstva z obdobia rozpadu Rímskej ríše, ktoré bolo príťažlivé pre utláčaných, nemajetných občanov najmä svojim učením o rovnosti všetkých ľudí, začala cirkev začiatkom 7. storočia zdôrazňovať učenie o hriechu. Neskôr zdôraznila svoju úlohu ako opora feudálneho zriadenia o trojakom ľude. Toto učenie zodpovedalo triednemu rozvrstveniu feudálnej spoločnosti. Dokazovalo, že spoločnosť j z Božej vôle rozdelená na poddaných, šľachtu a kňazstvo. Šľachta má poddaný ľud viesť a obraňovať mečom, kňažstvo sa má starať o spásu duše všetkých ľudí.Cirkev bola veľmi dobre organizovaná podľa starých rímskych mestských diecéz. Na čele diecézy stál ako duchovný správca biskup, ktorý používal titul pápež, t. j. otec všetkých kresťanov. Cirkevná správa bola zhodná so štátnou správou. Význam cirkvi a kňazov v období raného feudalizmu bol v tom, že kňazi boli jedinou vzdelanou vrstvou, lebo iba oni vedeli čítať a písať. Rozľahlosť feudálnych ríš a zložitosť ich správy vyžadovala rozľahlú administratívnu agendu a tú mohli vykonávať jedine kňazi.Úloha, akú mala cirkev pri upevňovaní feudálnej spoločnosti, nútila panovníkov, aby získali jej trvalú podporu a pomoc. Preto cirkvi prideľovali rozsiahle pozemky aj s poddanými. Bohatstvo cirkvi sa zväčšovalo darmi panovníkov a ostatných veriacich.
Tak sa pápeži, biskupi a neskôr kláštory stali veľkými držiteľmi pôdy a vybudovali si majetky, ktoré obrábali poddaní roľníci. Spolu so svetskými statkármi tvorili cirkevní statkári vládnucu triedu feudálnej spoločnosti. Úplnú samostatnosť cirkvi obmedzovala iba skutočnosť, že cirkevné vlastníctvo bolo v lénnej závislosti od svetskej moci. Cisár rímskej ríše si tiež uplatňoval právo zasahovať do voľby pápeža a ostatnej cirkevnej hierarchie. Pápež zase ako hlava kresťanstva si prisvojoval právo schvaľovať cisára a zbaviť veriacich povinnosti poslúchať svetskú vrchnosť, ak by nedodržala cirkevné príkazy. Zápas medzi cirkvou a svetskou mocou sa nazýva bojom o investitúru. Bojiskom týchto zápasov bolo koncom11. a začiatkom 12. storočia Nemecko. Panovník sa tu viac ako inde opieral o cirkevných feudálov a teraz mal túto oporu stratiť. Boj sa skončil až v roku 1122 wormským konkordátom. Výsledkom bol kompromis, ktorý znamenal víťazstvo cirkvi a posilnenie pápežskej moci. V tom istom čase, keď prebiehal boj o investitúru, postavili sa pápeži na čelo boja kresťanskej a feudálnej Európa proti islamu. Križiacke výpravy trvali od roku 1095 – 1290. Výpravy mali oslobodiť Jeruzalem. Na ochranu križiackych dŕžav sa zakladali mnohé rytierske rady /Templári, Rád nemeckých rytierov/. Križiacke výpravy sa po vojenskej stránke skončili neúspechom. Cirkev nezískala prestíž na Východe, ale sa obohatila majetkami padlých a obchodom. Pápež si upevnil moc nad cisárskou mocou. V týchto výpravách vystúpila pápežská moc posledný raz v úlohe vedúcej mocnosti feudálno-kresťanskej Európy. Hospodárska moc cirkvi neobyčajne vzrástla, keďže získavala od svetských feudálov veľké pozemky.

Drobenie svojho majetku zabránila uplatňovaním ustanovenia o celibáte. Prejavom odporu proti bohatej a mocnej cirkvi, ktorá opustila prvotné ideály chudoby a pokory, boli rozličné kacírske hnutia. Cirkev sa bránila inkvizíciou či exkomunikáciou. Predreformátori nechceli len nápravu cirkvi, ale aj lepšieho sociálneho postavenia. Mnohí zaplatili životom /Savonarola, Hus/. Nápravu cirkvi sa pokúsil dovŕšiť Martin Luther dňa 31. 10. 1517 pribitím 95 výpovedí proti odpustkom a vtedajšej cirkvi. Tento dátum je pokladaný ako jeden z medzníkov medzi stredovekom a novovekom. 3.8. Veda a lekárstvoVedecké a lekárske poznanie starovekého sveta sa uchovalo v Konštantínopole a iných východných mestách, odkiaľ čerpali svoje vedomosti moslimovia. Veda bola podporovaná tak na dvoroch panovníka, ako aj v mestách. Islam, na rozdiel od Byzantskej ríše, nemal hlavné mesto, no učencom sa darilo v mnohých rôznych mestách. Prínos moslimov pre rozvoj vedy predstavovalo takmer encyklopedické poznanie. Na jednej strane podporovali náboženskú výchovu, na strane druhej nové filozofické postoje. Nič z toho však nepodporovalo nové vedecké myslenie. Moslimovia, tak ako kresťania, nachádzali odpovede na zložité otázky v svätých knihách a v úvahách mudrcov.

Neverili, že by experimenty so záhadami prírody mohli priniesť niečo viac než len pobavenie. Stredoveký svet poznal zákonitosti prírody tak, aby ich mohol využiť v každodennom živote. Jeho hlavným záujmom preto zostávali politické a duchovné záležitosti. Technické poznanie, a mnohé príručky, boli uchované v niektorých veľkých knižniciach alebo v niektorých špeciálnych ,,školách“, hlavne v kláštorných. Iba duchovenstvo dbalo o exaktné poznatky z oblasti astronómie a chronológie, nie pre vedecké účely, ale z dôvodu potreby určiť správne termíny liturgických sviatkov. Ojedinelí učenci sa zaoberali štúdiom dlho zanedbávaných oborov. V 12. storočí väčšie kontakty s moslimmi umožnili väčšiemu počtu učencov cestovať a vzdelávať sa a niekedy aj prekladať vedecké diela. Až v 13. storočí si Západ uvedomil plný dopad a význam tohto poznania pre prijímanie pravdy. Záujem o prírodné vedy rýchlo priniesol prospech – využitie magnetickej strelky v navigácii, vynález okuliarov na základe nových poznatkov o optike. Vedecká revolúcia prebehla až v 17. a 18. storočí, nakoľko jednotlivci zostávali študovať nové metódy poznania oddelene. Staroveký záujem o astronómiu bol základom pre pochopenie zemských zákonitostí a miesto Zeme vo vesmíre, ale mal i praktický význam pre námorníkov a roľníkov bez vzdelania. Takéto poznatky sa predávali z generácie na generáciu bez štúdia.

Ľudový folklór spolu s poverami nebol predmetom štúdia. Staroveké národy brali ľudovú múdrosť ako súčasť prírodných vied. A tak i bez vzdelania dokázali preplávať Severné more a osídliť nové územia. Stredoveké ľudové umenie a zvyky sú spornou témou, lebo hlavné pramene pochádzajú z kníh, ktoré boli napísané tým, kto mal aspoň základy vzdelania. Napríklad záznamy o ľudových lekárskych tradíciách nachádzame v rukopisoch, skladajúcich sa nielen z bylinných receptov, ale aj s odkazmi na božstvá alebo rôzne náboženstvá. Takto sa nám predstavuje stredoveká medicína. Sama o sebe bola chápaná ako druh umenia a nemala nič do činenia s chémiou a lekárstvom. Chorí, ktorí potrebovali lekárov, boli iní než dnes, lebo nároky na vtedajšiu fyzickú silu človeka boli väčšie. Platí to aj o duševnom a morálnom vypätí. Väčšina populácie žila na vidieku, mesta boli malé a komunikácia medzi nimi obmedzená, to znamenalo menej príležitosti pre epidemické šírenie nákazy. Na vidieku tiež ľudia choreli alebo sa im stal úraz, vzhľadom na životosprávu mohli trpieť podvýživou. Nevieme ako sa liečili podobné problémy, ale vieme, že známe choroby sa darilo liečiť a ostatní museli trpieť. Detská úmrtnosť bola vysoká. Ak uderila nejaká pohroma, ľudia ju prijímali ako Boží trest.

Choroby sa neštudovali a ani nepozorovali príznaky či priebeh. Mor dorazil do Európy z Ázie na jeseň roku 1347 a šíril sa po celom kontinente. Rozširoval sa kontaktmi pri doprave tovaru. V 14. storočí ľudia netušili akým spôsobom sa mor šíri a ako ho zastaviť. Medzi rokmi 1347 – 1350 bolo len málo oblastí v Európe bez diaľkového obchodu. O storočie skôr by sa žiadna epidémia nemohla šíriť týmto spôsobom. Odborníci ju nemohli vyliečiť ani popísať, ale začali ju pozorovať a tvoriť hypotézy, a tak sa pokúsiť o jej zvládnutie. Choroba sa stala predmetom verejného záujmu. Vysoká úmrtnosť a očividný fakt, že choroba nerobila rozdiel medzi chudobným a bohatým, že sa jedná o Božiu metlu, preto mor v 14. storočí započal novú éru. Od 12. storočia sa začala medicína ustaľovať ako odbor na univerzitách. Absolventi týchto škôl boli pozývaní na dvory panovníkov ako zdravotní poradcovia. Lekári tiež začali vytvárať na podporu svojho umenia cechy. Nezávisle na medicíne sa začali koncom 12. storočia objavovať nemocnice pre chorých. Už skôr sa zriaďovali ošetrovne pre mníchov.

Zakladanie útulkov pre chorých na lepru siahajú hlboko do minulosti, aj keď sa pravdepodobne leprou označovali aj iné choroby. Lepra bola počas pár storočí skutočnou metlou, aj keď sa zdalo, že v 14. storočí záhadne vymizla. K ďalšiemu zlepšeniu úrovne verejnej hygieny došlo so zariaďovaním verejných kúpeľov. Niektoré z nich poskytovali služby obom pohlaviam. Neskôr boli zatvárané, lebo nespĺňali pôvodný účel. S oživením akademického záujmu o medicínu sa začali vykonávať pitvy. Pôvodne iniciované právnikmi pri súdnych obhliadkach mŕtvol. Konali sa už v 14. storočí, nemali vplyv na lekárske poznatky o anatómii, lebo pitvajúci spravidla iba určoval jednotlivé orgány. Nedochádzalo k systematickým pokusom zhrnúť jednotlivé poznatky za účelom poskytnúť alternatívnych teórií.3.9. Lov a rybolovObmedzenie lovu zvierat, vyznačovanie vyhradených oblastí a ochrana cenných zvierat pred pytliactvom a masovým zabíjaním signalizovali rozsah, ktorým sa už v stredoveku zasahovalo do prírody. Prístup k lovu bol obmedzení najmä v krajinách, ktoré sa vyznačovali hustým osídlením a malým množstvom neobrobenej pôdy /Anglicko/. Nebol to problém krajín s nízkym počtom obyvateľov /Španielsko, východná Európa/. Za obrábanými poliami sa nachádzali rozsiahle lesné masívy s nevyčerpateľnými zásobami dreva a surovín. Cez leto tam boli zaháňané prasatá na výkrm.

Dedinčania tam zbierali plody a vyberali med /brtníctvo/. Lovili zver a ťažili suroviny pre remeslá /výroba železe, mydla, skla/.Hlboko v lesoch boli chatrče pustovníkov a uhliarov, ktorí pálili drevené uhlie. Žila tam dravá a nebezpečná zver, vlci a medvede. Stredovekí dedinčania nekupovali mäso, lov bol primárnym zdrojom. Keď si králi vyhradili vysokú zver pre seba, pre vlastný šport, ostatné zvieratá a vtáky padli za obeť šípom a pascam poddaného ľudu. Taktiež, u rastúcej populácie, boli v obľube ryby. Z darov mora, najmä z lovu sleďov a výrobou údenáčov, zbohatlo veľa obchodníkov. Až k Severnému ľadovému oceánu sa púšťali námorníci, ktorí chytali tulene a mrožie kly. Vo vnútrozemí sa chytali ryby v riekach a na šľachtických veľkostatkoch sa zakladali rybníky. Postupom času však nevyčerpateľné zdroje začali ukazovať známku vyčerpania. Bolo nutné prijať opatrenia k reorganizácií hospodárstva. Bolo treba začať s chovom zvierat na mäso, naučiť sa používať kameň namiesto dreva a vyňať lov z práva poddaných. Lov sa stal výlučne zábavou či športom určeným tým, ktorí ďalej zdokonaľovali jeho rituály. Prestal byť bežnou súčasťou dedinského života. 3.10. UmenieAž do nástupu talianskej renesancie neexistoval rozdiel medzi výtvarným umením a umeleckými remeslami, ani medzi umením a remeslami či umením a prírodnými vedami. Zručnosť k výrobe topánok, drevorezby či stavba chrámov získavali šikovní remeselníci bez vzdelania vyčítaného z kníh, a preto niet divu, že ,,vzdelanci“ venovali svoju pozornosť výhradne intelektuálnym témam a zriedka vo svojich prejavoch pojednávali o artefaktoch, ktoré ich obklopovali.

Užitočné a dekoratívne predmety, ktoré spríjemňovali život a poskytovali potešenie pre oko, podliehali módnym zmenám a nebolo zvykom sústreďovať predmety pre ich umeleckú hodnotu v múzeách či zbierkach. Ešte v roku 1508 dal Julius II. odstrániť dokončené obrazy vo Vatikánskej stanze a nechal ich premaľovať Rafaelom. Až tieto práce boli považované za skutočné umenie.Pre cenné predmety zo stredoveku nesmieme vytvárať vymyslené múzea, ale musíme tieto umelecké predmety vrátiť do miest, kam skutočne patrili a patria – sochy do katedrálnych výklenkov, triptychy na oltáre a relikvie do ich skriniek. Ich autori tvorili svoje diela na zákazku a žiadny z nich, by nedal prednosť životu v chudobe, len pre spásu svojho umeleckého názoru. Umenie nebolo glorifikované a remeselníci sa snažili za čo najväčší plat zavďačiť svojím vznešeným chlebodarcom. Kritéria odbornosti a umeleckej originality boli jasne definované a nestávalo sa, že by zákazníci naleteli podvodníkom a šarlatánom. Pokiaľ boli životné podmienky skromné, remeselný talent si mohol získať len lokálne uznanie, ale od 12. storočia architekti, sochári, i maliari cestovali za zákazkami, ak sa vyskytli, tak aj do väčších vzdialenosti.

Akokoľvek dômyselný a plný nápadov bol umelec, predsa bola jeho zručnosť závislá na jeho učiteľoch, a čím náročnejšie bolo štúdium jeho oboru, tým usilovnejšie sa členovia spoločenstva alebo cechu snažili uchrániť jeho tajomstvo. Maliari zvyčajne neboli pustovníci, ale naopak veľmi družní ľudia. Ak sláva jedného prilákala zákazníkov, očakávalo sa, že veľké projekty /stavba katedrál a ich výzdoba/ zaistia prácu celému ateliéru. Staviteľ v sebe musel spojiť profesiu architekta i podnikateľa. Za samostatné umelecké formy považujeme stredoveké obrazy, sochy, budovy. V stredoveku bola svojim spôsobom umeleckým objektom samá cirkev, pre ňu sa vytvárali diela všetkých troch uvedených umeleckých oborov. Pre väčšinu ľudí boli kostoly jedinou galériou, ktorú v živote navštívili. Neporovnávali len jeden obraz s druhým, ale videli ich v súzvuku s ostatnými kultúrnymi predmetmi a chápali ich nielen ako výsledok ľudskej šikovnosti a majstrovstva, ale ako viditeľné symboly oltárnej sviatosti, ktorú si sami nevedeli predstaviť.