V 80. rokoch 18. storočia vyvrcholila kríza francúzskej spoločnosti a absolutistického štátneho zriadenia. Stará feudálna absolútna monarchia poskytovala politickú moc a spoločenský vplyv len privilegovaným stavom - čiže šľachte a duchovenstvu. Všetky peniaze do štátnej pokladne boli získané bezohľadným zdaňovaním neprivilegovaného obyvateľstva, najmä dedinských ľudových vrstiev, ktoré nemali nijaký politický vplyv. Hospodárske, politické a sociálne protirečenie si nevyhnutne vyžadovali zmeny vo vládnucom feudálnom systéme. Privilegované stavy na čele s kráľom Ľudovítom XVI. sa však ostro postavili proti akýmkoľvek reformám. Proti nim stál tretí, neprivilegovaný stav, v ktorom zaujala hlavné miesto majetná buržoázia, politicky spätá s potrebami tretieho stavu a ideologicky s osvietenstvom. Program tretieho stavu žiadal odstrániť privilégiá, zaviesť občianske a politické slobody, obmedziť absolutistickú moc kráľa a umožniť buržoázii prístup k úradom a k podielu na vláde. Chudobný ľud sa stal prívržencom buržoázie.Katastrofálny stav štátnych financií prinútil kráľa zvolať na 5. mája 1789 generálne stavy, aby hľadali východisko z krízy. Aby mohol tretí stav vyriešiť krízu podľa svojho programu, jeho zástupcovia vyhlásili svoje oddelené zasadanie za Národné zhromaždenie ako zastupiteľský orgán celého národa.

Tretí stav spočiatku dúfal, že splnenie svojich požiadaviek dosiahne pokojnou cestou, ale ľudové nepokoje vyvrcholili 14. júla 1789 dobytím Bastily.Bastila bola pôvodne pevnosť uprostred Paríža vybudovaná v 14. storočí ako súčasť opevnenia mesta. Vysoká tridsať metrov, obklopená dvojitými hradbami a dvoma priekopami s vodou, chránená ešte desiatimi mohutnejšími vežami. V období Ľudovíta XIV. sa zmenila na štátne väzenie, stala sa symbolom absolutizmu. 14. júla mala len sedem väzňov. Posledný guvernér Bastily de Launay ju ochraňoval s osemdesiatimi invalidmi a tridsiatimi príslušníkmi švajčiarskej kráľovskej gardy. V boji zahynulo sto povstalcov, časť kráľovskej gardy bola po dobytí povraždená. Ľudovít XVI. bol donútený odvolať z Paríža vojsko, uznal legitimitu povstaleckej komúny (Parížskej mestskej rady) a 15. júla 1789 prevzal od parížskeho starostu trojfarebnú kokardu.Národné zhromaždenie pod vedením liberálnej buržoázie naďalej presadzovalo program tretieho stavu. Augustovými dekrétmi, vydanými 4. augusta 1789, boli zrušené daňové privilégiá, robota, odúmrť (majetok, ktorý zomretý nikomu nezanechal). Roľníci boli oslobodení od feudálnej závislosti, ale nebola oslobodená pôda, na ktorej hospodárili.

Z povinností, ktoré ich pútali k pôde, sa roľníci mohli vykúpiť. V praxi to znamenalo, že poplatky odvádzané z pôdy museli platiť aj naďalej. Feudálny systém, teoreticky zrušený, pretrvával.26. augusta 1789 prijalo Ústavnodarné zhromaždenie Deklaráciu práv človeka a občana. Obsahovala vyhlásenie slobody slova, zhromažďovania, vyznania, ale tiež právo na súkromné vlastníctvo. Podľa deklarácie sa ľudia rodia slobodní a rovní si vo svojich právach. Jej konečné znenie vypracovali Mirabeau, Sieyes a Lafayette. Hospodárske ťažkosti, nezamestnanosť a štrajkové hnutia si vyžiadali viaceré opatrenia. Jedným z nich bolo prijatie Le Chapelierovho zákona, ktorý zakazoval robotnícke a odborné spolky. Základom politiky liberálnej buržoázie bola jednota kráľa a národa na zásadách konštitučnej monarchie. Táto politika definitívne stroskotala, keď sa kráľ pokúsil o útek z krajiny (20. júna 1791).V septembri 1791 bola prijatá ústava. Podľa nej sa Francúzsko stalo dedičnou konštitučnou monarchiou. Výkonná moc kráľa bola značne obmedzená. Kráľ riadil diplomatické jednania, ale nemal možnosť hovoriť do vlastného riadenia zeme. Najvyšším atribútom kráľovskej moci sa stalo právo veta. Národné zhromaždenie vydávalo dekréty a zákony, ale kráľ ich musel potvrdiť. Na druhej strane zahraničná politika závisela na Národnom zhromaždení, pretože pre vyhlásenie vojny, alebo podpísanie mieru potreboval kráľ jeho súhlas.

Dianie vo Francúzsku malo aj zahraničnopolitickú odozvu. Ľudovít XVI. vyhlásil vojnu Františkovi II. nemeckému cisárovi. Nastalo obdobie francúzskych revolučných vojen (1792-1802). Povolávanie do armády sa stretlo s obrovským vlasteneckým nadšením v celej zemi. Atmosféru revolúcie výstižne vyjadrovala vojenská pieseň rýnskej armády – Marseillaisa. Jej autor bol Rouget de Lisle. Neskôr (v roku 1879) bola vyhlásená za francúzsku štátnu hymnu. V auguste 1792 vypuklo v Paríži mohutné povstanie ľudu. Na nátlak povstaleckej komúny vyhlásilo Zákonodarné zhromaždenie Ľudovíta XVI. za zosadeného.Na základe všeobecného volebného práva bolo zvolené nové zhromaždenie – konvent. Girondisti mali v konvente prevahu. Boli zvolení prevažne v správnom územnom celku Gironde – odtiaľ názov girondisti. Ich hovorcovia boli Brissot a Vergniaud. Zastupovali bohatú obchodnú a priemyselnú buržoáziu. Jakobíni (pôvodne klub bretanských poslancov sa v Paríži usídlil v bývalom Jakobínskom kláštore – odtiaľ jakobíni) na čele s Maximiliánom Robespierrom zaujali horné miesta v parlamente – odtiaľ mali aj názov Hora.

Zastupovali strednú a drobnú buržoáziu a ľudové vrstvy. 21. septembra 1792 bola zrušená monarchia a Francúzsko bolo vyhlásené za republiku. 21. januára 1793 bol na námestí Revolúcie popravený Ľudovít XVI. Girondisti sa ho snažili chrániť, ale konvent rozhodol o poprave. Kráľ bol popravený ako obyčajný človek – Ľudovít Capet. Zomrel so slovami „Ľudovít musí umrieť, aby mohla žiť krajina.“Vo februári 1793 sa konvent rozhodol zväčšiť armádu. Roľníci vo Vendée povstali proti verbovaniu. Girondisti sprísnili zákony a prikázali zatýkať podozrivých občanov a tiež sprísnili zákon o emigrantoch. V máji zdvihol konvent ceny múky a obilia a na čierny obchod boli uvalené tvrdé tresty. Girondisti pokračovali v zatýkaní a medzi zatknutými sa objavil aj jeden z vodcov komúny, Jacques Hérbert. Povstanie ľudu ukončilo vládu girondistov. K moci sa dostali jakobíni na čele s Robespierrom, Maratom a Dantonom. V prospech drobných roľníkov uskutočnili odpredaj emigrantskej pôdy, rozdelili pôdu občín, čím umožnili prílev ľudí do priemyslu. Zrušili všetky feudálne práva a povinnosti, bez akejkoľvek náhrady. 10. augusta 1793 bola slávnostne vyhlásená nová ústava. Zaručovala právo na vlastníctvo a hospodársku slobodu, právo na prácu, vzdelanie a podporu v chudobe a starobe. Ďalej uzákoňovala priame voľby a zavedenie referenda. Jakobínsku vládu ohrozovali girondistické povstania v Bordeaux, Marseille, Toulone a v Lyone.

Medzi nimi aj rojalistické povstanie vo Vendée. Jakobíni sa v tejto situácii rozhodli pre revolučný teror. 17. septembra 1793 bol prijatý zákon o podozrivých. Podozriví sa stali všetci príbuzní emigrantov a všetci suspendovaní úradníci. Vojenské tribunály a súdy posielali bez milosti pod gilotínu tisíce ľudí a pre urýchlenie popráv bolo zavedené strieľanie z pušiek. 27. júla 1794 bol Robespierre so svojimi prívržencami bez súdu popravený pod gilotínou. Skončilo sa obdobie teroru.V konvente stratili jakobíni všetok vplyv. Postupne boli odstránení aj zo všetkých vládnych výborov. K moci sa dostala majetná buržoázia. V auguste 1795 bola vyhlásená nová ústava. Bola krokom späť oproti jakobínskej ústave z roku 1793. Volebné právo mali len majetní občania a výkonnú moc päťčlenné direktórium.

V roku 1797 pripravila časť bývalých jakobínov sprisahanie. Dušou celej skupiny boli Philippe Buonarroti a Gracchus Babeuf, ktorí navrhovali spoločné zriadenie zvrhnúť násilím a uviesť do praxe utopický spotrebný komunizmus. V Manifeste rovných, programovom prehlásení sprisahania, chceli, aby bola nastolená skutočná rovnosť ľudí. Skôr, ako mohlo sprisahanie vypuknúť, bolo prezradené a Babeuf popravený. Toto sprisahanie dostalo názov Sprisahanie rovných.Revolučné boje a vojny v zahraničí sa postupne zmenili na výbojné vojny. Viedol ich generál Napoleon Bonaparte. 9. novembra 1799 bol Napoleon menovaný vrchným veliteľom Paríža. Jeho politika sa stáva samostatnejšou a nezávislejšou na direktóriu. Autoritatívny režim sľuboval zaviesť kľud a upevniť moc buržoázie. Čoskoro sa ale zmenil na vojenskú diktatúru a režim Bonapartovej osobnej moci.