Výzdobe oltára sa venoval Praxiteles, na stĺpoch pracoval Skopas. (Alexander sa do Artemidinho chrámu predsa len dostal. Maliar Apelles pre chrám vytvoril obraz Dia Alexander metajúci blesky, za čo mu panovník venoval závratnú sumu 20 talentov.)Obnovená sláva chrámu trvala pol tisícročia. Opäť bol dejiskom bohoslužieb, pútnickým miestom, útočiskom umiernených zločincov; nijaký miestodržiteľ Ázie nenastúpil na trón skôr, než sa nepoklonil Artemide.Potom r. 262 n. l. prišli Góti a chrám vyplienili. Efezania prisahali, že ho zase obnovia, ale už tak nikdy neurobili. Keď ho dal r. 401 sv. Ján Chryzostomus definitívne zlikvidovať, väčšina Efezanov bola kresťanského vierovyznania. Aj samotný Efez postihol neblahý osud – 13. septembra 1922 do Smyrny vtrhla turecká armáda, zapálila grécku štvrť a vyvraždila grécke obyvateľstvo.Muž, ktorý sa o novovekú publicitu Artemidinho chrámu – a Efezu vôbec – zaslúžil najviac, sa volal J. T. Wood, anglický inžinier. Na miesto niekdajšieho Efezu prišiel r. 1863, aby našiel Artemidin chrám. Mal k dispozícii len malú hŕstku námezdných tureckých robotní kov a archeologické šťastie mu vôbec neprialo. Napokon si úspech v hľadaní “vytrucoval” nezlomnou vytrvalosťou. Jeho “cesta za chrámom” bola obdivuhodná.

Pri svojom hľadaní vychádzal z diel antických autorov a polohu chrámu len zhruba odhadoval. Mnoho mesiacov bezvýsledne kopal, kým sa dopracoval k polkruhu efezského odeónu, ďalšie tri roky potreboval na nález divadla. Na jednom kameni našiel nápis K chrámu a posledným dňom roka 1869 sa prekopal k mramorovým schodom. Dva roky odstraňoval šesťmetrový nános bahna, kým odkryl to, čo hľadal – Artemidin chrám. Svoje skúsenosti vydal r. 1877 v knihe Objavy v Efeze.Herakleitovo nemilosrdné panta rei sa teda prejavilo aj na jeho vlastnom rodisku. Najkrajší div sveta už dávno nestojí, ostali z neho len pováľané stĺpy a pár vykopávok, ktoré mu krásu už nikdy nevrátia. Čas nakoniec strávi aj tieto pozostatky. Ako memento sa nad zbúraniskom čnie varovná tabuľka pre turistov. Škoda len, že jej anglický text znie: “Pozornosti ct. návštevníkov sa odporúčajú jedovaté hady.

”DIOVA SOCHA V OPLYMPII
Štvrtý div je dielom jediného človeka. O majstrovskom sochárovi Feidiovi sa hovorievalo, že dokáže pretvárať ľudí na bohov a bohov na ľudí. Na “vernisáži” Diovej sochy dostal od užasnutých prítomných otázku, či sa vybral na Olymp, aby si Dia prezrel, alebo Zeus sám z Olympu zostúpil a ukázal sa mu. Feidiovo umenie jeho súčasníci, Myrón a Polykleites, neprekonali; všetky svedectvá tej doby sa zhodujú, že bol jednoznačne najlepším umelcom z tejto trojice. Ani jeho nasledovníkom, Skopovi, Praxitelovi, či Leocharovi, sa nepodarilo prevýšiť Feidiovu slávu. Majster Feidias znesie porovnanie azda len so samotným Michelangelom a úloha vytvoriť sochu najvyššieho boha Grékov je porovnateľná snáď iba s poverením vyzdobiť Sixtínsku kaplnku.

Feidias sa narodil začiatkom 5. st. pred n. l. v Aténach. Za jeho mladosti prebiehali grécko-perzské vojny, vraj sa ich aj ako radový vojak zúčastnil. Učiteľom sochárstva mu bol málo známy umelec Euénor, praxovať odišiel do Argu, do odlievárne bronzu. V rokoch 465-461 pred n. l. vytvoril svoje prvé veľké dielo – pomník na oslavu víťazstva pri Maratóne v Delfách. Z Feidiových sôch sa nedochovala ani jedna; všetky poznáme z opisov a kópií.Jedným z najvýznamnejších udalostí vo Feidiovom umeleckom živote bola práca na Aténskej Akropolis. Vytvoril pre ňu tri slávne sochy bohyne Atény. Približne v strede akropoly stála bronzová Aténa Promachos (vo zbrani), Aténu Lemnia (lemnijskú) si dali z bronzu zhotoviť lemnijskí Aténčania a v cele Partenónu stála Aténa Partenos (panenská) zo zlata a slonoviny.Takisto veľkolepá sochárska výzdoba Partenónu, ktorá je dielom kolektívu sochárov, sa uskutočnila pod Feidiovým umeleckým vedením. Na štítoch bolo v zložitej sochárskej kompozícii zobrazené Zrodenie Atény a Spor Atény s Poseidónom o Attiku. 92 metóp bolo vyzdobených vysokým reliéfom s výjavmi z gréckych bájí. Vstup do Partenónu, orientovaný na východ, dával panaténajskému sprievodu možnosť zhliadnuť svoju sochársku podobu v nízkom reliéfe pri vrchole steny chrámu.Na svoju prácu na Akropolis však Feidias doplatil. Roku 432 pred n. l. ho súdny tribunál areopagu obvinil zo svätokrádeže a sprenevery.

Téseovej postave na partenónskom štíte dal vraj Periklove črty, čím znesvätil hrdinovu pamiatku. Feidias namietal, že Téseus má tvár zakrytú svojou rukou a mečom a jej črty nemožno rozoznať. Protiargument súdu bol vskutku pádny a presvedčivý: zakrytie Téseovej tváre je mimoriadne rafinovaným počinom, ktorým chcel sochár zastrieť svoj zámer. Ďalšie obvinenie znelo, že postave Daidala dal pre zmenu podobu svoju, pretože ho zobrazil s plešinou a sochárskym kladivom. Sprenevera spočívala v nesprávnom vyúčtovaní zvyšku slonoviny zo sochy Aténa Pantenos. Nasledujúci záznam z priebehu súdu sa nezachoval. Rozsudok áno. Vinný.Ak niekomu zostáva stáť rozum nad tým, ako sa taký absurdný súdny proces vôbec mohol odohrať a ešte k tomu v dobách rozkvetu demokracie, jeho údiv je namieste. Súdny areopag bol v tých časoch poslednou inštitúciou s aristokratickým zložením a Feidiovo odsúdenie bolo iba súčasťou “diskreditačnej kampane” proti Periklovi, s ktorým mal umelec pomerne blízke vzťahy. Tie mu zabezpečili nielen rozsudok, ale aj záchranu. Určite by Élidčania za Feidia len tak nezložili neslýchanú kauciu 40 talentov a neodviedli by si ho do Olympie, ako sa aj stalo. V pozadí tejto akcie zrejme stál sám Perikles.

Na posvätnej olympijskej pôde Feidias dožil svoje dni. Élida svoje talenty neoľutovala – vrátili sa im v Diovej soche.Z literárnych “výpovedí” očitých svedkov vyplýva, že niekoľkonásobne. Tri veci vyvolávali v návštevníkovi úžas; na troch pilieroch spočíval piedestál začlenenia medzi divy sveta. Prvým z nich boli rozmery sochy. Iba podstavec mal výšku jedného metra a šírku šesť a pol metra. Trón, na ktorom Zeus sedel, dosahoval výšku asi desiatich metrov. Samotná socha sa týčila do výšky dvanásť a pol metra – do výšky štvorposchodového domu. Strabón Feidiovi jej veľkosť vyčítal. Priečila sa vraj proporciám chrámu, ktoré sa zvykli robiť sochám “na mieru.” Pri veľkosti Diovej sochy sa zdalo, že siaha až po strop a “na prvý pohľad bolo zrejmé, že keby chcel z trónu vstať, musela by sa odniesť strecha.” Tento prehrešok voči zásadám gréckeho monumentálneho staviteľstva však Gréci Feidiovi radi prepáčili, pretože tak zvýraznil Diovu veľkosť.

A Zeus nebol nikým menším, ako najvyšším z najvyšších.Druhým “pilierom” bol materiál, z ktorého umelec sochu vytvoril. Cédrový trón bol vykladaný ebenom a drahokamami. Drevené jadro sochy bolo očiam skryté, zakrývalo ho zlato Diových vlasov a odevu, telo mal zo slonoviny. “Za týmto účelom príroda stvorila slony,” napísal Filón.Rozmery ani drahocenná hmota by neznamenali nič, keby im majster Feidias nevdýchol život. Pána Olympu, v Homérovi ešte ľudsky hriešneho, naplnil mravnou čistotou. Diova dôstojná tvár prezrádzala prísnosť, ale aj dobrotivosť a spravodlivosť. Na tróne sedel v pokojnej, no slávnostnej póze a s vencom olympijského víťaza na hlave predstavoval presne to, čo mal: zvrchovaného vládcu bohov a ľudí. Cez ľavé rameno mal Zeus prehodený zlatý plášť posiaty palmovými lístkami, v pravej ruke držal dvojmetrovú sochu bohyne Niké, ľavou sa opieral o vysokú, drahokamami vykladanú barlu heladónikov, na ktorej sedel posvätný orol. Ako oslavu Diovej veľkosti, nohy trónu niesli štyri tancujúce Niké, bočné operadlá zdobili dve sfingy, tri pôvabné Charitky a tri Hóry, bohyne ročných období. Ďalšia výzdoba trónu velebí Grékov, najmä v spojitosti s grécko-perzskými vojnami.

Na tróne boli vytesané scény bojov kentaurov s Lapitmi, ako symbol víťazných bojov Grékov s barbarmi. Symbol jednoty Grékov predstavovali hrdinské činy dórskeho Hérakla a aténskeho Tésea. Na podnožke trónu boli výjavy z bojov s Amazonkami, ktoré podľa legiend obkľúčili Atény a Gréci ich porazili a zahnali – tak ako Peržanov. Na tróne boli zobrazení aj ôsmi pretekári, ktorí predstavovali osem disciplín vtedajších olympijských hier, ktoré prinášali mier a upevňovali súdržnosť Grékov. Diova socha od Feidia nebola iba zobrazením a symbolom najvyššieho boha Grékov v najväčšom, najdrahocennejšom a najmajstrovskejšom prevedení; to už bol pomník veľkosti a slávy Helady.Za spoľahlivé určenie doby vzniku najslávnejšej sochy antiky vďačíme skupine nemeckých archeológov, ktorí v rokoch 1954-1955 našli Feidiovu dielňu. Samozrejme, najprv si boli istí len tým, že našli pozostatky akejsi umeleckej dielne. Po niekoľkých nálezoch matríc, tvarom približne zodpovedajúcich komponentom Diovej sochy, zdržanlivo pripustili, že by mohlo ísť o ateliér slávneho umelca, ale až sám majster im oznámil, že kopú správne. Po náleze a zložení jednej čiernej kanvičky si na jej spodnej strane mohli prečítať nápis Feidiú eimi – “Patrím Feidiovi.”

Kanvička bezpečne pochádzala z roku 430 pred n. l.Nálezy matríc nemeckým archeológom umožnili zrekonštruovať pravdepodobný postup Feidiovej práce. Najprv spravil model sochy v skutočnej veľkosti, potom ho rozrezal na niekoľko častí a podľa nich dal urobiť matrice. Podobne zhotovil aj sochu Niké, ktorú Zeus držal v ľavej ruke. Iné nálezy potvrdili prítomnosť a mená jeho pomocníkov. Spomeniem len tých najvýznamnejších: Kolóteos, sochár a cizelér, mal na starosti technickú stránku práce a Panainos, Feidiov brat, bol tvorcom maliarskej výzdoby trónu.Štvrtý div sveta, Feidiovu sochu Dia, dielo, ktoré – čo i len mimovoľne – spomenul každý antický spisovateľ klasickej doby, postihol osud podobný, ako mnohé iné slávne Grécke sochy. Cisár Teodózius ju dal ako pohanskú modlu odviezť do Konštantínopolu, kde bez stopy zmizla. Nám, novovekým kresťanom, ostáva iba zamyslieť sa nad tým, či sa podobná nevyčísliteľná kultúrna škoda pod rúchom podobnej ideovej “očisty sveta” nedeje aj dnes.