Nech už bolo stanovisko generálneho štábu akékoľvek (jeho členovia možno neboli jednotný), dôležité rozhodnutie urobila trojica: predseda KGB Jurij Andropov, minister zahraničných vecí Andrej Gromyko a minister obrany Usinov. Chorľavý Brežnev im ako obyčajne pritakal. Mnohé z poplašných správ z Kábulu "fabrikovala" KGB. Hoci sa jej predseda Andropov spočiatku prikláňal k neochote sovietskeho vedebia vyslať do Afganistanu vojská, podieľal sa ako jeden členov výkonnej trojky na konečnom rozhodnutí o invázii, ktoré prialo poltibro v polovici decembra. Toto rozhodnutie bolo tajné. Dokonca ANDEREJ ALEXANDROV - AGENTOV tvrdí, že mu o ňom nič nepovedali: "Raz v noci v decembri 1979 som čítal telegram nášho veľvyslanca v Kábule, v ktorom vyratúval všetky varianty, ktoré navrhoval Amin ako dôvod vstupu našich vojsk. Zatelefonoval som Andropovovi, ktorý bol vtedy v KGB a opýtal som sa: Čo odpoviete na návrhy Amina ? reagoval akého Amina ? Tam už nieje žiadny Amin. Je tam Karmal a v Kábule sú naši vojaci. To ilustruje ako sa toto rozhodnutie urobilo. Nebolo nijaké oficiálne zasadnutie, nespravil sa nijaký protokol."

Babrak Karmal, ktorého dosadil sovietska armáda, bol členom oveľa miernejšej a z hľadiska Moskvy oveľa čitateľnejšej frakcie komunistickej strany Parčam (zástava). Amina zabili 27. decembra pri útoku na prezidentský palác pri Kábule, Sovietskzm vojakom ktorých počet čoskoro dosiahol 115 000, sa príčiny ich príchodu do Afganistanu vysvetľovali jednoduchými pojmami studenej vojny.
Sovietska prítomnosť v Afganistane v jej začiatočnej fáze podobná ako Americká vojenská prítomnosť vo Vietname. Tak isto mala slúžiť jednému obmedzenému účelu. Ale rovnako rýchlo sa aj vystupňovala. Leonid Šebaršin sa po viacerých služobných pobytoch v Afganistane stal v roku 1989 šéfom zahraničnej výzvednej služby KGB. Hovorí: Spočiatku sa uvažovalo len o jednej, maximálne dvoch divíziách. Z nich sa mali vytvoriť posádky, aby mal Babrak Karmal istotu, že sa má na koho spoľahnúť. Vojaci mali zákaz stýkať sa s miestnym obyvateľstvom, aby sa predyšlo akémukoľvek kontaktu a aby boli čo najmenej viditeľný. To sa nepodarilo. Na kolóny sa strieľalo a oni nevedeli kto na nich strieľa. A tak neposlúchali rozkazy, odpovedali streľbou, takže sa na nich opäť strieľalo. Bola to prirodzená eskalácia. Superveľmoci v bahne:

Keď sa supervľmoci predstavili postupne vo Vietname a Afganistane, správali sa rovnako.
Hlavnou črtou vojnového úsilia Američanov a Sovietov bolo, že spustili kampaň, aby si získali srdcia a myslenie obyvateľstva.