Priviezli lekárov a poskytovali lekársku pomoc, rozdeľovali šatstvo a jedlo jedlo pre deti a rokovali na zasadnutiach s náčelníkmi afgánskych dedín.

Napriek obrovskej vojenskej presile sovietske jednotky v Afganistane narazili nečakane na tvrdý a zarytý odpor. Vojna sa vliekla a väčšina sovietskych vojakov začala meniť svoje názory.

Masmédiá:

Pokiaľ ide o pozornosť masmédií, kontrast so zatajovaním, ktoré obklopovalo sovietsku vojnu v Afganistane, už väčší ani nemohol byť. ARTOM BOROVIK patril medzi prvých sovietskych novinárov, ktorým povolili napísať o vojne pravdu. "Do roku 1986 sa nesmelo o vojne v Afganistane písať vôbec nič" - hovorí Borovik.
V polovici 80. rokov už ľudia poznali rozprávanie veteránov z Afganistanu, navyše na každom Ruskom cintoríne pribudol čerstvý hrob alebo dva. A na náhrobku bolo napríklad napísané: "Saša Ivanov zomrel pri plnení svojej medzinárodnej povinnosti". Kde a prečo, to ste sa nikdy nedozvedeli. Poznanie ľudí sa dostalo do rozporu so strašnou oficiálnou lžou.

Nakoniec keď Washington zistil, že vojnu vo Vietname nemôže vyhrať. Prešlo viac ako desaťročie a Moskva nemala v Afganistane o nič ľahšiu úlohu. Sovietske vedenie si svoju chybu v súvislosti uvedomilo oveľa skôr, ale pokus o stiahnutie vojsk nebol o nič jednoduchší.
KGB. ktorého rozviedka v roku 1979 naliehavo odporúčala sovietsku intervenciu, si začínala uvedomovať, že jej návrhy zaviedli sovietsky zväz do trasoviska.
V roku 1985 sa zmenilo sovietske vedenie a začalo sa obdobie perestrojky. V novom myslení, ktoré sa dotklo aj zahraničnej politiky. Museli sa z Afganistanu stiahnuť. Dúfali však, že to urobia ako stabilný a priateľský štát. Nanešťastie sa to nepodarilo. Aby bola nová politika národného zmierenia účinná, bolo potrebné zbaviť sa zdiskreditovanej postavy Karmala.
Aby Karmalovi uľahčili odchod, pozvali ho v apríli 1986 do Sovietskeho zväzu na liečenie. V máji ho nahradil šéf veľmi obávanej bezpečnostnej polície Chad Mohammed Nadžibulláh. Moskva dúfala, že sa novému Afgánskemu vodcovi podarí kombináciou neúsporných zásahov proti zástupcom tvrdej línie a ústupkami voči váhavcom získať podporu pre jeho vládu. To malo umožniť pokojnú prípravu na odsun sovietskych vojsk z Afganistanu. O tomto politickom rozhodlo sovietske poltybro v novembri 1986 s tým, že odsun sa uskutoční v priebehu dvoch rokov.

Keďže sovietske média držala vláda pekne na uzde až do rozhodnutia Kremľa stiahnuť vojská, možnosti verejnej mienky boli obmedzené. Dôležitejšiu rolu pri rozhodovaní sa sovietskeho vedenia aby sa pokúsila o vlastnú formu "vietnamizácie", bolo uvedomenie si skutočnosti, že vojnu nieje možné vyhrať bez mohutnej eskalácie.