Afganistan (okupácia, Taliban)

Afganistan

Úspech má tisíc rodičov, ale neúspech je sirotou. Sovietska invázia do Afganistanu bola rovnako potupným neúspechom ako Americká intervencia vo Vietname. A tí ktorí boli roku 1979 na vrchole sovietskej moci alebo blízko neho, sa od toho času neustále pokúšali obviniť iných z rozhodnutia poslať sovietske vojská do Afganistanu. V každom prípade to bola bolestivá voľba. A podľa všetkého sa sovietske vedenie nevedelo dlho rozhodnúť. Brežnevov poradca pre zahraničnú politiku ANDREJ ALEXANDROV - AGENTOV si spomína, že traja vodcovia v Kábule takmer od prvého dňa úpenlivo prosili o sovietsku vojenskú pomoc. V akejkoľvek forme. O rozhodnutí či na to pristúpiť alebo nie rokovalo poltilybro takmer tak dlho ako v prípade Ceskoslovenska. Zo začiatku boli všetci proti. Najmä Brežnev nechcel ani počuť, že by vojaci mali ísť do Afganistanu. "O čo sme tam prišli ?" , "čo by sme tam hľadali ?" pýtal sa. Lenže potom sila mudžahídov (bojovníkov hnutia odporu), ktorí boli vybavený modernými americkými a bojovali s pomocu Saudskej Arábie a Iránu, zinternacionalizovalatento konflikt. Rozsiahle zasahovanie Spojených štátov, Pakistanu a Cíny vyvolalo v Moskve obavu, že sa Afganistan premení na novú americkú vojenskú základňu namiesto Iránu ktorí Spojené štáty stratili. Posledným rozhodujúcim impulzom bol nástup zlovestnej postavy Haffizullaha Amina k moci. Ten zabil vodcu revolúcie Nur Mohammada Tarakiho. Vybudovanie socializmu v Afganistane chcel urýchliť vyvraždením tisícov roľníkov a kňazov, o malej buržoázii už ani nehovoria.
Komunistický režim, ktorí sa dostal k moci v apríli roku 1978va ktorí ovládala radikálna frakcia Khalq (Masy), bol všeobecne taký nenávidený, že odpor k nemu sa rozšíril bez akéhokoľvek povzbudenia zo zahraničia. Rozparcelovaním veľkostatkov si režim znepriatelil statkárov bez toho, aby si získal podporu roľníkov, ktorým túto pôdu pridelili. Bez strojov a nástrojov sa totiž pôda obrábať nedá. Takže nové malé gazdovstvá boli zväčša bezcenné.
Mnohých slobodne zmýšľajúcich Afgáncov dráždila aj prítomnosť niekoľkých tisícok sovietskych vojenských poradcov.

Nech už bol charakter obáv Kremľa taký či onaký, sovietsky vojaci pristupovali na inváziu len veľmi neochotne. Sovietska vojenská špička síce pochybovala o výhodách rozsiahlej priamej invázie, na druhej strane však chcela brániť sovietskych vojnových poradcov, ktorí už pôsobili v Afganistane. Niektorých z nich už totiž hnutie odporu zmasakrovalo.

Nech už bolo stanovisko generálneho štábu akékoľvek (jeho členovia možno neboli jednotný), dôležité rozhodnutie urobila trojica: predseda KGB Jurij Andropov, minister zahraničných vecí Andrej Gromyko a minister obrany Usinov. Chorľavý Brežnev im ako obyčajne pritakal. Mnohé z poplašných správ z Kábulu "fabrikovala" KGB. Hoci sa jej predseda Andropov spočiatku prikláňal k neochote sovietskeho vedebia vyslať do Afganistanu vojská, podieľal sa ako jeden členov výkonnej trojky na konečnom rozhodnutí o invázii, ktoré prialo poltibro v polovici decembra. Toto rozhodnutie bolo tajné. Dokonca ANDEREJ ALEXANDROV - AGENTOV tvrdí, že mu o ňom nič nepovedali: "Raz v noci v decembri 1979 som čítal telegram nášho veľvyslanca v Kábule, v ktorom vyratúval všetky varianty, ktoré navrhoval Amin ako dôvod vstupu našich vojsk. Zatelefonoval som Andropovovi, ktorý bol vtedy v KGB a opýtal som sa: Čo odpoviete na návrhy Amina ? reagoval akého Amina ? Tam už nieje žiadny Amin. Je tam Karmal a v Kábule sú naši vojaci. To ilustruje ako sa toto rozhodnutie urobilo. Nebolo nijaké oficiálne zasadnutie, nespravil sa nijaký protokol."

Babrak Karmal, ktorého dosadil sovietska armáda, bol členom oveľa miernejšej a z hľadiska Moskvy oveľa čitateľnejšej frakcie komunistickej strany Parčam (zástava). Amina zabili 27. decembra pri útoku na prezidentský palác pri Kábule, Sovietskzm vojakom ktorých počet čoskoro dosiahol 115 000, sa príčiny ich príchodu do Afganistanu vysvetľovali jednoduchými pojmami studenej vojny.
Sovietska prítomnosť v Afganistane v jej začiatočnej fáze podobná ako Americká vojenská prítomnosť vo Vietname. Tak isto mala slúžiť jednému obmedzenému účelu. Ale rovnako rýchlo sa aj vystupňovala. Leonid Šebaršin sa po viacerých služobných pobytoch v Afganistane stal v roku 1989 šéfom zahraničnej výzvednej služby KGB. Hovorí: Spočiatku sa uvažovalo len o jednej, maximálne dvoch divíziách. Z nich sa mali vytvoriť posádky, aby mal Babrak Karmal istotu, že sa má na koho spoľahnúť. Vojaci mali zákaz stýkať sa s miestnym obyvateľstvom, aby sa predyšlo akémukoľvek kontaktu a aby boli čo najmenej viditeľný. To sa nepodarilo. Na kolóny sa strieľalo a oni nevedeli kto na nich strieľa. A tak neposlúchali rozkazy, odpovedali streľbou, takže sa na nich opäť strieľalo. Bola to prirodzená eskalácia. Superveľmoci v bahne:

Keď sa supervľmoci predstavili postupne vo Vietname a Afganistane, správali sa rovnako.
Hlavnou črtou vojnového úsilia Američanov a Sovietov bolo, že spustili kampaň, aby si získali srdcia a myslenie obyvateľstva.

Priviezli lekárov a poskytovali lekársku pomoc, rozdeľovali šatstvo a jedlo jedlo pre deti a rokovali na zasadnutiach s náčelníkmi afgánskych dedín.

Napriek obrovskej vojenskej presile sovietske jednotky v Afganistane narazili nečakane na tvrdý a zarytý odpor. Vojna sa vliekla a väčšina sovietskych vojakov začala meniť svoje názory.

Masmédiá:

Pokiaľ ide o pozornosť masmédií, kontrast so zatajovaním, ktoré obklopovalo sovietsku vojnu v Afganistane, už väčší ani nemohol byť. ARTOM BOROVIK patril medzi prvých sovietskych novinárov, ktorým povolili napísať o vojne pravdu. "Do roku 1986 sa nesmelo o vojne v Afganistane písať vôbec nič" - hovorí Borovik.
V polovici 80. rokov už ľudia poznali rozprávanie veteránov z Afganistanu, navyše na každom Ruskom cintoríne pribudol čerstvý hrob alebo dva. A na náhrobku bolo napríklad napísané: "Saša Ivanov zomrel pri plnení svojej medzinárodnej povinnosti". Kde a prečo, to ste sa nikdy nedozvedeli. Poznanie ľudí sa dostalo do rozporu so strašnou oficiálnou lžou.

Nakoniec keď Washington zistil, že vojnu vo Vietname nemôže vyhrať. Prešlo viac ako desaťročie a Moskva nemala v Afganistane o nič ľahšiu úlohu. Sovietske vedenie si svoju chybu v súvislosti uvedomilo oveľa skôr, ale pokus o stiahnutie vojsk nebol o nič jednoduchší.
KGB. ktorého rozviedka v roku 1979 naliehavo odporúčala sovietsku intervenciu, si začínala uvedomovať, že jej návrhy zaviedli sovietsky zväz do trasoviska.
V roku 1985 sa zmenilo sovietske vedenie a začalo sa obdobie perestrojky. V novom myslení, ktoré sa dotklo aj zahraničnej politiky. Museli sa z Afganistanu stiahnuť. Dúfali však, že to urobia ako stabilný a priateľský štát. Nanešťastie sa to nepodarilo. Aby bola nová politika národného zmierenia účinná, bolo potrebné zbaviť sa zdiskreditovanej postavy Karmala.
Aby Karmalovi uľahčili odchod, pozvali ho v apríli 1986 do Sovietskeho zväzu na liečenie. V máji ho nahradil šéf veľmi obávanej bezpečnostnej polície Chad Mohammed Nadžibulláh. Moskva dúfala, že sa novému Afgánskemu vodcovi podarí kombináciou neúsporných zásahov proti zástupcom tvrdej línie a ústupkami voči váhavcom získať podporu pre jeho vládu. To malo umožniť pokojnú prípravu na odsun sovietskych vojsk z Afganistanu. O tomto politickom rozhodlo sovietske poltybro v novembri 1986 s tým, že odsun sa uskutoční v priebehu dvoch rokov.

Keďže sovietske média držala vláda pekne na uzde až do rozhodnutia Kremľa stiahnuť vojská, možnosti verejnej mienky boli obmedzené. Dôležitejšiu rolu pri rozhodovaní sa sovietskeho vedenia aby sa pokúsila o vlastnú formu "vietnamizácie", bolo uvedomenie si skutočnosti, že vojnu nieje možné vyhrať bez mohutnej eskalácie.

Veľmi hornatý terén Afganistanu, nezávislosť jeho ľudu a veľmi silná islamská viera boli príliš veľkým sústom. Ale závažnú úlohu zohrali aj Spojené štáty Americké. ZBIGNIEW BREZENSKÝ hovorí: "Keď sovieti vstúpili do Afganistanu prial sa môj názor a my sme začali podporovať aktívny odpor proti nim. Po prvý raz v histórií studenej vojny. To bola hrozba smrti namierená priamo proti červenej armáde".

Odsun sovietskych vojsk z Afganistanu sa začal roku 1988 a skončil sa roku 1989. Avšak Moskva aj naďalej poskytovala Nadžibulláhovmu režimu rozsiahlu vojenskú a ekonomickú pomoc.


CENA PORÁŽKY
Počet mŕtvych sovietskych vojakov v Afganistane dosiahol číslo 14 000 zatiaľ čo Američania mali vo Vietname "len" 58 000 mŕtvych vojakov. Bolo ich menej lebo Sovieti sa v Afganistane angažovali len obmedzene. Počet ich vojakov tam nikdy nepresiahol ani pätinu americkej vojenskej účasti, keď vo Vietname dosiahla svoj vrchol. Sovietska invázia do Afganistanu zblížila Západ a veľký počet islamských krajín. Dokonca aj v nearabských krajinách tretieho sveta to výrazne oslabilo dovtedajšiu podporu Sovietskeho zväzu.
Sovietsky neúspech v Afganistane mal na politickú situáciu vo svete oveľa väčší dopad. Zohral hlavnú úlohu pri podkopaní morálky Moskvy a prispel tak ku konečnému rozpadu Sovietskeho zväzu.

Odsun sovietskych jednotiek z Afganistanu vytvoril zlovestný precedens. Jedným zo základných kameňov marxisticko - leninskej ideológie bolo, že krajina, ktorá vykročí na cestu k socializmu, sa nesmie vrátiť späť. Hoci Afganistan nepatril ani formálne so sovietskeho bloku, svojou zahraničnou a domácou politikou bol na nerozoznanie od najbližších spojencov Moskvy Niekoľko mesiacov po odchode z Afganistanu sa rozpadol komunizmus vo východnej Európe. Čoskoro na to boli na ceste domov aj sovietske jednotky rozmiestnené v krajinách Varšavskej zmluvy. Za Kremeľskou ríšou spadla opona!.