Afganistan

Úspech má tisíc rodičov, ale neúspech je sirotou. Sovietska invázia do Afganistanu bola rovnako potupným neúspechom ako Americká intervencia vo Vietname. A tí ktorí boli roku 1979 na vrchole sovietskej moci alebo blízko neho, sa od toho času neustále pokúšali obviniť iných z rozhodnutia poslať sovietske vojská do Afganistanu. V každom prípade to bola bolestivá voľba. A podľa všetkého sa sovietske vedenie nevedelo dlho rozhodnúť. Brežnevov poradca pre zahraničnú politiku ANDREJ ALEXANDROV - AGENTOV si spomína, že traja vodcovia v Kábule takmer od prvého dňa úpenlivo prosili o sovietsku vojenskú pomoc. V akejkoľvek forme. O rozhodnutí či na to pristúpiť alebo nie rokovalo poltilybro takmer tak dlho ako v prípade Ceskoslovenska. Zo začiatku boli všetci proti. Najmä Brežnev nechcel ani počuť, že by vojaci mali ísť do Afganistanu. "O čo sme tam prišli ?" , "čo by sme tam hľadali ?" pýtal sa. Lenže potom sila mudžahídov (bojovníkov hnutia odporu), ktorí boli vybavený modernými americkými a bojovali s pomocu Saudskej Arábie a Iránu, zinternacionalizovalatento konflikt. Rozsiahle zasahovanie Spojených štátov, Pakistanu a Cíny vyvolalo v Moskve obavu, že sa Afganistan premení na novú americkú vojenskú základňu namiesto Iránu ktorí Spojené štáty stratili. Posledným rozhodujúcim impulzom bol nástup zlovestnej postavy Haffizullaha Amina k moci. Ten zabil vodcu revolúcie Nur Mohammada Tarakiho. Vybudovanie socializmu v Afganistane chcel urýchliť vyvraždením tisícov roľníkov a kňazov, o malej buržoázii už ani nehovoria.
Komunistický režim, ktorí sa dostal k moci v apríli roku 1978va ktorí ovládala radikálna frakcia Khalq (Masy), bol všeobecne taký nenávidený, že odpor k nemu sa rozšíril bez akéhokoľvek povzbudenia zo zahraničia. Rozparcelovaním veľkostatkov si režim znepriatelil statkárov bez toho, aby si získal podporu roľníkov, ktorým túto pôdu pridelili. Bez strojov a nástrojov sa totiž pôda obrábať nedá. Takže nové malé gazdovstvá boli zväčša bezcenné.
Mnohých slobodne zmýšľajúcich Afgáncov dráždila aj prítomnosť niekoľkých tisícok sovietskych vojenských poradcov.

Nech už bol charakter obáv Kremľa taký či onaký, sovietsky vojaci pristupovali na inváziu len veľmi neochotne. Sovietska vojenská špička síce pochybovala o výhodách rozsiahlej priamej invázie, na druhej strane však chcela brániť sovietskych vojnových poradcov, ktorí už pôsobili v Afganistane. Niektorých z nich už totiž hnutie odporu zmasakrovalo.