Počas Moskovskej konferencie v roku 1947 zastavili západní spojenci dodávky sľúbeného strojového parku a závodov zo svojich zón. Demontovanie výrobných kapacít západného Nemecka a ich odvoz do ZSSR totiž spôsobili, že zóny pod ich kontrolou neboli schopné uživiť svojich obyvateľov. Účet za nakŕmenie ľudí musel zaplatiť Washington a Londýn. Hoci sa na Postupimskej konferencii dohodlo, že sa Nemecko bude považovať za jednotný celok, skutočnosť sa od plánov líšila. Rozhodnutie západných spojencov zastaviť odvoz reparačného materiálu z ich zón do ZSSR nahnevalo Kremeľ, ktorý toto rozhodnutie považoval za porušenie Postupimskej dohody. Výsledný spor ochromil prácu štvormocenskej Spojeneckej kontrolnej rady a nádeje na zhodu pri ovládnutí Nemecka sa vytratili. V snahe uľahčiť Nemecku obnovu hospodárstva, USA a Veľká Británia začiatkom roka 1947 administratívne spojili svoje zóny. V novej jednotke, známej ako Bizónia, neskôr Trizónia, udelili spočiatku obmedzený neskôr však čoraz väčší stupeň samosprávy nemeckým úradom, takže sa táto správna jednotka stávala zárodkom západonemeckého štátu.

Na jar roku 1948 sa uskutočnila v Londýne konferencia o vytvorení západonemeckej republiky a o rozšírení Marshallovho plánu na Nemecko (zúčastnili sa na nej tri víťazné mocnosti a krajiny Beneluxu). Moskva tento krok opäť označila za porušenie Postupimskej dohody. Tá totiž určila, že všetky rozhodnutia ohľadom Nemecka musia štyri okupačné mocnosti robiť spoločne. Keď západní spojenci zaviedli v zónach, ktoré okupovali a v ich sektoroch Berlína novú menu, Stalin siahol po odvete a v júni 1948 začal blokádu západného Berlína. Berlín ležal hlboko v sovietskej okupačnej zóne a Moskva nepotvrdila písomne západným spojencom prístup do Berlína ani po ceste, ani po železnici, ani po vode. Keďže ako prvá prišla do Berlína Červená armáda, nebola pozícia Západu veľmi silná. Existovala však písomná dohoda, ktorá povoľovala prístup do Berlína prostredníctvom troch vzdušných koridorov. Západní spojenci stáli pred dilemou. Prvá možnosť znamenala zriecť sa svojich plánov v západnom Nemecku a azda aj nútene opustiť Berlín. To by však spôsobilo tvrdý úder ich morálke. Druhou možnosťou bolo zásobovať všetko obyvateľstvo Berlína vzdušnou cestou. Bola to obrovská úloha. Letecky dopravovať potreby pre dva milióny obyvateľov bolo priam neuskutočniteľné. Po vybudovaní vzdušného mosta lietadlá prilietali do mesta, alebo z neho odlietali v troch vzdušných koridoroch každých deväťdesiat sekúnd.