Hnutie nemalo však jasných vodcov a ciele a bolo takmer spontánne, preto sa po príchode sovietskych tankov do ulíc rozpadlo. Boli zabité desiatky demonštrantov a desiatky boli na odvetu popravené. Predstavitelia východného Nemecka ospravedlňovali povstanie tvrdením, že išlo o fašistické a imperialistické sprisahanie s cieľom zvrhnúť štát pracujúcich. Povstanie vo východnom Berlíne viedlo k definitívnemu potvrdeniu východonemeckého štátu aj pre budúcnosť. Necelý rok pred vzburou navrhol Stalin zjednotenie oboch nemeckých štátov, ak sa Nemecko zaviaže mierovou zmluvou k neutralite. Západ to však považoval za zasahovanie do zahraničnej politiky. Následníci Stalina sa pokúšali oživiť túto myšlienku, hlavne kvôli zabráneniu pripojenia sa západného Nemecka k NATO. Západ si myslel, že bez Nemecka by aliancia nebola dosť silná. Keď sa Moskve nepodarilo zapredať východné Nemecko, rozhodla sa spraviť z neho životaschopnejšieho spojenca, a preto necelý týždeň po tom, čo sa západné Nemecko pripojilo k NATO, stalo sa východné Nemecko jedným zo zakladajúcich členov Varšavskej zmluvy. Nijaké politické uznanie, či sovietska ekonomická pomoc už nemohla pomôcť východnému Nemecku dohnať náskok západného Nemecka. Do roku 1961 odišli približne tri milióny obyvateľov (jedna šestina obyvateľstva) a v ekonomike východného Nemecka vznikol vážny nedostatok odborníkov. Únik ľudí nielen ochromoval ekonomiku NDR, ale aj narúšal vierohodnosť nadradenosti komunizmu nad kapitalizmom. Preto sa Moskva ešte niekoľkokrát pokúšala zbaviť sa Nemecka, čo sa jej nepodarilo. Berlín však stále spôsoboval obrovské úniky ľudí z NDR, a preto bolo treba hoci aj drastický zákrok. A tak 13. augusta 1961 v priebehu jednej noci natiahli ostnatý drôt a iné prekážky okolo celého Berlína. Počiatočnou reakciou sveta bolo ohromenie. Obyvatelia východného Berlína, ktorí mali ešte možnosť utiecť, sa o to pokúsili, kým sa dalo. Západní spojenci nevedeli, ako reagovať. Západný Berlín uzavreli východonemecké bezpečnostné sily, ktoré nemali právo brániť pohybu ľudí naprieč Berlínom, pretože bol Berlín stále pod kontrolou štyroch mocností. Avšak každý pokus západných síl strhnúť prekážky by pravdepodobne viedol k ozbrojenej intervencii Sovietov, čo by malo nedozierne následky. Preto Západ poslal do západného Berlína vojenskú jednotku s viceprezidentom Johnsonom. Neskôr navštívil Berlín aj prezident Kennedy, a to vtedy, keď už stál múr. Bol dlhý 111 km, mal takmer 300 strážnych veží a vyše 50 bunkrov. Múr sa stal najvýstižnejším symbolom východonemeckého systému, ktorý držal svojich občanov v krajine všetkými prostriedkami.