Prvé olympijské hry v socialistickej krajine poznačil bojkot mnohých západných štátov na protest proti sovietskej intervencii v Afganistane, trvajúcej od decembra 1979.
Na hry 22. olympiády v Moskve prišlo len 80. krajín - menej ako do Ríma roku 1960. Hoci americká hrozba bojkotom, vyslovená už na začiatku olympijského roka, našla neveľký ohlas u európskych spojencov NATO, väčšina z nich sa napokon rozhodla nepriať pozvanie na tieto hry. V NSR sa o otázke účasti či neúčasti pomerne dosť diskutovalo. Výzvu amerického prezidenta Jamesa Cartera podporila nemecká vláda aj opozícia a žiadali športové organizácie nezúčastniť sa olympiády. Neskrývanou formou sa pritom hrozilo aj krátením dotácií. Napriek protestom športovcov rozhodlo sa o neúčasti vo viacerých štátoch. Celkove rozhodlo vyslať svoje reprezentácie 30 krajín a ďalších 33 vôbec neodpovedalo na pozvanie do Moskvy. V dôsledku politických konfrontácii bola ohrozená olympijská myšlienka. Nik nevedel predpovedať, či sa národy sveta vôbec ešte na spoločnom športovom zápolení ešte niekedy stretnú. Predseda MOV Juan Antonio Samaranch, Ktorého iba tri dni pred otvorením hier zvolili za nástupcu lorda Michaela Killania a ktorý sa márne pokúšal presadiť nebojkotovanie hier, musel akceptovať svoje neblahé dedičstvo. Z politického hľadiska bojkot nič nepriniesol, Afganistan zostal obsadený až do konca osemdesiatych rokov. Poškodený boli najmä aktívny športovci, ktorí sa na OH dlhodobo intenzívne pripravovali. Sovietsky zväz sa prezentoval perfektne inscenovanov otváracou slávnosťou s krojovanými skupinami zo všetkých zväzových republík a s pestrofarebnými živými obrazmi predvádzanými počas ceremónie. Protestné prejavy, ako napríklad pochod jednotlivých delegácii pod olympijskou vlajkou namiesto štátnej, kamery sovietskej televízie ignorovali. Západný svet neraz označoval tieto hry za druhotriedne a opakovane spochybňoval výsledky i hodnotu medailí. O nespornej kvalite súťaží svedčí 36 svetových; 39 európskych a 73 olympijských rekordov.