Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená. Nepokojne sa náhlila od jedného cieľa cesty k druhému, až sa v roku 1898 ocitla v Territete pri Montreux. 10. septembra 1898 sa Alžbetina komorná grófka Irma Sztárayová ohlásila u cisárovnej. Dala jej ešte niekoľko pokynov, čo má vybaviť v meste. V ten deň chcela cisárovná odísť loďou zo Ženevy.
Grófka opisuje svoj zážitok takto: „Bola presne 1 hodina a 35 minút, keď sme vyšli na ulicu. Kráčali sme po nábreží jazera... Práve sme prechádzali popri Braunschweigerovom pamätníku, keď cisárovná, veselá ako bezstarostné dieťa, ukázala na dva stromy: Pozrite sa, Irma, kvitnú gaštany.“ „Veličenstvo, to je lodná siréna!“ povedala som. V tej chvíli som zbadala ešte dosť ďaleko od nás akéhosi chlapa, ktorý sa správal, akoby ho ktosi naháňal. Vyskočil s poza stromu na kraji chodníka, prebehol k najbližšiemu stromu a takto mihajúc sa krížom-krážom pre mojim zrakom približoval sa k nám. Preskočil k zábradliu a odtiaľ sa vrhol smerom k nám. Podvedome som vykročila dopredu, aby som cisárovnú pred ním chránila, ale ten chlap sa zatváril ako človek ktorý sa nečakane potkol, preletel dopredu a v tom istom okamihu udrel päsťou do cisárovnej. Nečujne klesla dozadu na zem. Sklonila som sa nad ňu zo zúfalým výkrikom... Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Potom sa nadvihla a pomaly vstala zo zeme... Priduseným hlasom som sa jej spýtala: „Ako sa cítite, Vaše veličenstvo? Nič sa Vám nestalo?“„Nie,“ odpovedala s úsmevom „nič sa mi nestalo.“
Pohli sme sa. Rezko a svižne kráčala vedľa mňa. Došli sme do prístavu. Po mostíku prešla krokom predo mnou, ale sotva vstúpila na loď prišli jej zle. Zachytila som ju, ale nemohla som ju udržať. „Lekára! Lekára! Vodu!“ skríkla som na lokaja ktorí bežal po pomoc. S pomocou dvoch pánov sme ju preniesli na lavicu. Rozviazala som rozviazala šnúrku na šnurovačke. Loď medzitým vyplávala. Cisárovná otvorila oči a niekoľko minút tak ležala. „Čo sa to so mnou vlastne stalo?“ To boli jej posledné slová. Nato v bezvedomí klesla dozadu.
Cisárovná mala na sebe čierne hodvábne figaro, ktoré som jej chcela uvolniť aby sa jej ľahšie dýchalo. Pod šatami na bielej košieľke bol tmaví fľak vo veľkosti strieborného guldena. Odhrnula som košieľku a v oblasti srdca som objavila malú trojuholníkovú ranu – Luccheni cisárovnú bodol dýkou. Loď sa obrátila naspäť do Ženevy. Odniesli sme ju do hotelovej izby kde ju čakali lekári. Boli 2 hodiny 20 minút keď lekár vyslovil tie strašné slová... Je mŕtva.“