Charakteristika studenej vojny

Prvé náznaky studenej vojny začali už po Jaltskej konferencii vo februári roku 1945, teda tesne pred koncom druhej svetovej vojny. Avšak v istom zmysle ju Sovietský zväz viedol už od roku 1917, keď sa cárského Ruska zmocnili komunisti na čele s Leninom. Vyplýva to z jeho historického determinizmu. Táto vojna nikdy nebola verejne vyhlásená, nikto ju ani verejne neskončil. Napriek tomu postihla na 45 rokov celý svet. Jej následky trvajú dodnes a budú trvať určite ešte pár desaťročí. Zaujímavé je na tom to, že sa táto vojna zaobišla bez priameho vojenského stretu dvoch hlavných súperiacich mocností, a to Sovietského zväzu a jeho satelitov a Spojených štátov amerických a ich spojencov. A tak vzájomná konfrontácia prebiehala ako súťaž dvoch úplne diametrálnych ideologických systémov, a to komunizmu na strane východu a kapitalizmu na strane západu. Súťažilo sa v obrovskom a odstarašujúcom zbrojení a to hlavne v odvetví zbraní hromadného ničenia. Ďalej na ekonomickom poli, kde sa hlavne východ snažil dokázať, že ich komunistický systém je dokonalejší a pokrokovejší ako západný kapitalizmus. Obidve strany na to využívali obchodné embargá, špionáž akú svet ešte dovtedy nevidel, a tiež propagandu nevídaných rozmerov. Obe superveľmoci chceli zväčšovať svoju sféru vplyvu vo svete, a tak podporovali finančne aj materiálovo rôznych politických revoluconárov v krajinách s nestálimi politickými pomermi, aby zvrhli nepriateľskú vládu a nastolili politický systém blízky východu, alebo západu. Spojené štáty to vnútorne propagovali ako politiku zadržiavania. A tak sa stalo, že sa stretli obe supreveľmoci v nejakom regionálnom konflikte, kde si mohli vyskúšať svoju silu bez toho, aby vznikol nejaký priamy konflikt medzi nimi. A preto táto vojna nie je ako ostatné, kde zomierali tisíce ľudí, a kde sa spotrebovali tony olova, ale je to Studená vojana. Tento všeobecne prijatý termín po prvý krát verejne použil americký štátnik Bernard Baruch v roku 1947. Toto obdobie charakterizujú tri hlavné javy. 1. Rozsah súperenia dvoch superveľmocí dosiahol dovtedy nevídané rozmery, a to ovlyvnilo celý svet ako skutočná svetová vojna. 2. Vzájomná nevraživosť obidvoch superveľmocí ešte viac znásobovala ich ideologické a politické rozdiely.

Obe sa snažili dokázať prevahu a silu svojho vlastného systému v očakávaní, niekedy otvorenom, častejšie však naznačovanom, že zlyhá protivník.
3. Pretrvávajúca hrozba jadrových síl a zaručeného sebazničenia donútila obe centrá východného a západného bloku, Moskvu a Washington, aby sa vystríhali akéhokoľvek priameho vojenského konfliktu. Našťastie strach a obava z vyvolania nukleárnej vojny, ktorá by mohla zničiť všetko živé na Zemi, bola pre obe mocnosti príliš silná. A predsa, aj keď obava pred nukleárnov vojnou bola silná nachádzal sa svet tesne pred ňou viac krát. V tomto období napätie medzi oboma veľmocami bolo obrovské. Niekedy sa však stávalo, že svet bol na pokraji jadrovej vojny aj bez nejakého vopred naplánovaného úmyslu jednej či druhej strany. Lebo také veľké množstvo jadrových zbraní na oboch stranách sa mohlo náhodne spustiť, a potom by bola nukleárna vojna neodvratná. Sú dokonca známe nehody, kedy k niečomu podobnému skoro prišlo. Našťastie sa vždy všetko vyriešilo. Naopak boli obdobia, keď sa napätie v určitej miere uvoľnilo a svet si na krátku dobu mohol vydýchnuť. Často sa však stávalo, že sa obe strany zase nemohli na niečom dohodnúť a uvoľňovanie napätia znovu stroskotalo.