Letectvo (história)

Prvý let balónom:

História ľudského letu sa začala pred viac ako 200 rokmi. Prvým lietajúcim zariadením bol balón plnený horúcim vzduchom, ktorý vynašli vo Francúzsku bratia Joseph a Jacques Montgolfierovci. Bol zhotovený z pruhov látky a papiera, navzájom zošitých a pospájaných gombíkmi. O niekoľko týždňov neskôr bratia zostrojili väčší balón, pod ktorý zavesili na laná kôš. V koši bola kačica, kohút a ovca, ktoré sa naozaj vzniesli a stali sa tak prvými "vzduchoplavcami" na svete. Dňa 15. októbra 1783 sa vzniesol do vzduchu ešte väčší balón Montgolfierovcov s prvým letcom, ktorým bol Jean-François Pilâtre de Rozier. Za prevolávania slávy vyletel do výšky 25 metrov a zotrval vo vzduchu takmer štyri minúty. V priebehu niekoľkých týždňov opäť vzlietol priamo ponad Paríž.

Prvý let vzducholoďou:

Prvý let vzducholoďou, poháňanou parným motorom, ktorú riadil Francúz Henri Giffard, sa uskutočnil 24. septembra 1852. Balón cigarovitého tvaru, naplnený uhoľným plynom, bol v sieti, pod ktorou bol zavesený motor, palivo i pilot. Objem balóna bol 2500 kubických metrov.

Prvý let helikoptérou:

Taliansky umelec a učenec Leonardo da Vinci urobil náčrtok jednoduchého vrtuľníka asi pred 500 rokmi, lietajúci stroj podľa tohto nákresa však nebol nikdy skonštruovaný.
Prvý pilot vrtuľníka na svete bol Paul Cornu, francúzsky vynálezca. Stroj zhotovil sám prevažne z častí bicykla. Dňa 13. novembra 1907 sa posadil za riadenie a vzniesol sa na 20 sekúnd do výšky 30 centimetrov. Pri ďalších pokusoch sa mu podarilo dosiahnuť závratnú výšku 2 metre!
Roku 1939 skonštruoval Američan ruského pôvodu Igor Sikorski prvý jednorotorový vrtuľník. Ten sa stal vzorom pre ďalšie vrtuľníky.

Prvý let lietadlom:

V 90. rokoch minulého storočia robil nemecký inžinier Otto Lilienthal pokusné lety na závesných klzákoch. Bol priekopníkom riadeného lietania. Roku 1896 sa pri jednom lete odtrhlo horné krídlo a Lilienthal sa zabil.
Flyer 1, prvé úspešné lietadlo na svete, 17. decembra 1903 o 10:35 zrýchlilo na svojej štartovacej koľajnici a vznieslo sa do vzduchu. Po dvanástich sekundách pristalo o 30m ďalej na mäkkom piesku v Kill Devil Hills pri Kitty Hawk v Severnej Karolíne v USA. Bolo to prvý raz, čo pilotovaný stroj vzlietol vlastnou silou a vykonal riadený let. Pilot Orville Wright a jeho brat Wilbur postavili lietadlo po štyroch rokoch experimentovania so šarkanmi a klzákmi. Let v prvom lietadle bol ťažký a nebezpečný.

Flyer 1 nemal pilotnú kabínu, ba dokonca ani miesto na sedenie! Pilot ležal na dolnom krídle a riadil kĺzaním sa zo strany na stranu. Lietadlo pristálo na lyžiach, nie na kolesách. Flyer 1 bol postavený z dreva a mal plátnom pokryté krídla, ktoré podopierali obdĺžniky ťahajúce sa po celej ich dĺžke. Rebrá prebiehajúce spredu dozadu im dodávali zaoblený tvar. Moderné lietadlá ešte vždy využívajú konštrukciu s obdĺžnikmi a rebrami. Motor bol na dolnom krídle. Bratia skonštruovali vlastný motor, pretože automobilové motory boli priťažké a motocyklové neboli dosť silné. Ich motor mal štyri valce, hmotnosť 90 kg a výkon 9 kW, čo je 12 koní a asi šestina výkonu malého moderného auta. Lietadlo dosahovalo maximálnu rýchlosť 48 km/h.
Veľa ľudí si dlho myslelo, že lietadlá nikdy nebudú lietať rýchlejšie, ako je rýchlosť zvuku. Tento názor padol 14. 10. 1947, keď americký skúšobný pilot Charles Yeager na lietadle
Bell X-1 s raketovým motorom prekonal zvukovú bariéru.

Slávni letci:

Prvý prelet cez Lamanšský prieliv uskutočnil Francúz Louis Blériot dňa 25. júla 1909. Jeho stroj Blériot XI preletel 37 kilometrov z Francúzska do Anglicka rýchlosťou 72 km/h a pristál blízko Doveru. Blériot získal od londýnskych novín cenu 1 000 libier.
Nemecký "Červený barón" Manfred von Richthofen bol pravdepodobne najznámejší stíhací pilot v prvej svetovej vojne. Zostrelil 80 nepriateľských lietadiel, mnohé z nich zo svojho trojplošníka Fokker, ktorý bol natretý na červeno odkiaľ plynie aj jeho prezývka "Červený barón". Nakoniec ho Sopwith Camely zostrelili a zabili v roku 1918. Von Richthofen bol taký vážený, že po jeho smrti Spojenci vykonali všetky pocty, akoby zomrelo spojenecké letecké eso.
Prvý prelet Atlantického oceánu bez zastávky sa uskutočnil v dňoch 14. - 15. júla 1919. Pilot John Alcock a navigátor Arthur Brown leteli na dvojmotorovom lietadle typu Vickers Vimy zo St. John's v Newfoundlande do západného Írska. Lietadlo bolo prispôsobené na náklad väčšieho množstva paliva namiesto výzbroje.
V období medzi dvoma svetovými vojnami boli už lietadlá oveľa bezpečnejšie a spoľahlivé. Lietadlá aj ich piloti sa čoskoro stali hviezdami pri vrcholných výkonoch na leteckých dňoch i vo filmoch. Vzrušujúce bolo "kráčanie po krídle", keď vo vzduchu na krídle lietadla ľudia stáli, chodili či dokonca tancovali.
Prvý sólový let cez Atlantický oceán bez zastávky uskutočnil Charles Lindbergh
20. - 21. mája 1927. Použil osobitne upravený jednoplošník Ryan M2, pomenovaný Spirit of St. Louis.

Lietadlo nieslo 2 300 litrov paliva a let trval viac ako 33 hodín.
Tento úspech zopakovala roku 1932 Amelia Earhartová.
Angličanka Amy Johnsonová roku 1930 sama absolvovala let z Anglicka do Austrálie.

Balóny a vzducholode:

Súčasné balóny pracujú na rovnakom princípe ako ich predchodcovia. V niektorých sa ohrieva vzduch pomocou horákov. Balóny na teplý vzduch sa volajú montgolfiéry. Iné sa zasa plnia špeciálnymi plynmi, napríklad héliom, ktoré sú ľahšie ako vzduch.
Od voľne sa vznášajúceho balóna k poháňanej, navyše ovládanej a riaditeľnej vzducholodi sa nezdá byť veľký krok. No prvá vzducholoď vzlietla až takmer 70 rokov po prvých balónoch. Obidva typy týchto lietajúcich zariadení sa niekoľkými spôsobmi líšia. Vzducholode sú poháňané motormi a majú úzky, štíhly tvar kvôli stabilite. Riadené sú pohyblivými kontrolnými plochami. Rovnako ako balóny sa však vznášajú preto, že obsahujú plyn ľahší ako vzduch. Roku 1930 previezla obrovská vzducholoď prvých cestujúcich vo veľkom prepychu okolo sveta. Mnohé vzducholode však obsahovali vodík, kotrý je ľahko zápalný a znamenal riziko požiaru. Cestovná vzducholoď Hindenburg vybuchla ako ohnivá guľa, pričom zahynulo 36 ľudí. Moderné vzducholode používajú plyn hélium. Rovnako ako vodík je tiež ľahší ako vzduch, je však nehorľavý.
Hindenburg:
Hindenburg bolo meno najdlhšej vzducholode, aká kedy bola postavená - jej dĺžka 245 metrov bola trikrát väčšia ako dopravné lietadlo Boeing 747 Jumbo Jet! Jej priemer bol 41 metrov. Kovová konštrukcia pozostávala zo 16 vzduchotesných komôr vyplnených vodíkom s celkovým objemom 200 000 kubických metrov. Poháňali ju štyri dieselové motory, ktoré otáčali vrtuľami pri rýchlosti až 130 km/h. Hindenburg prevážal cestujúcich ponad Atlantický oceán za 60 hodín. Pravidelne úspešne slúžil 12 mesiacov, až pokým sa pri pristávaní v Lakelande, v štáte New Jersey v Spojených štátoch amerických nezrútil v plameňoch.
Cargo-lifter:
Cargo-lifter je nový typ vzducholode, ktorá má zdvihnúť až 160 ton nákladu. Otvára to nové perspektívy, pretože doposiaľ museli byť veľké objekty konštruované tak, aby sa zmestili na špeciálne nákladné autá na prepravu nadrozmerných nákladov. Vzducholoď môže naviac transportovať väčšie a ťažšie objekty do ťažko dostupných miest.

Helikoptéra:

Slovo helikoptéra pochádza z gréčtiny, kde helix znamená špirála a pteron znamená krídlo. Vrtuľník je najvšestrannejší zo všetkých lietajúcich strojov: môže letieť dopredu, dozadu, nabok, môže sa pohybovať priamo hore aj dolu, a dokonca vznášať sa nehybne vo vzduchu. Veľkou výhodou vrtuľníkov je schopnosť štartovať a pristávať kolmo, čiže nepotrebujú vzletové a pristávacie dráhy.

Preto sa používajú napríklad pri záchrane ľudí v horách, pristávajú na vrtných plošinách ropných polí na mori alebo i na strechách mrakodrapov. Vyrába sa veľa typov a veľkostí vrtuľníkov. Niektoré môžu prepraviť iba jedného človeka, iné zodvihnú nákladný automobil. Vrtuľníky majú zvyčajne jeden rotor (nosná vrtuľa) a jeden vyrovnávací rotor. Veľké vrtuľníky, napríklad Boeing Chinook alebo Kamov "Hokum", majú dva protibežné rotory; zadnú smerovú vrtuľu nemajú. Najväčším vrtuľníkom na svete je sovietsky Mil Mi 12 s dvoma rotormi a štyrmi turbohriadeľovými motormi.

Lietadlo:

Prvá pravidelná letecká linka začala premávať roku 1914 na Floride v Spojených štátoch amerických. V malom dvojsedadlovom hydropláne typu Benoist sedel vedľa pilota jediný cestujúci, oblečený v leteckej kombinéze, s kuklou a okuliarmi.
Lietadlá Handley Page HP42 konštruovali na konci 20. rokov spočiatku ako lietadlá pre leteckú spoločnosť British Imperial Airways. HP42 rovnako vyhoveli rastúcej potrebe po osobných lietadlách a stali sa prvými dopravnými lietadlami na svete. Cestujúcich prepravovali na linkách z letiska Croydon v Londýne do Francúzska, Indie a južnej Afriky. Bolo postavených iba osem týchto dvojplošníkov. Kým sa však v roku 1940 prestali používať, nalietali celkom 16 miliónov kilometrov, pričom ani jediný cestujúci nebol zranený. HP42 boli stavané pre pohodlie a bezpečnosť, nie pre rýchlosť, ktorá nepresahovala 152 km/h. Všetky kabíny pre cestujúcich v HP42 vyzerali ako luxusné želežničné vagóny. Každé bohato čalúnené sedadlo bolo vybavené vlastným ovládaním kúrenia a vetrania. Úroveň pohodlia a obsluhy v HP42 sa pokladala za najvyššiu zo všetkých lietadiel - vyrovnala sa úrovni záoceánskych parníkov. Cestujúci nastupovali do HP42 cez plátenný tunel. Keďže lietadlo bolo zamerané na pohodlie a potreby cestujúcich, motory sa naštartovali skôr, ako cestujúci nastúpili, aby sa ušetril čas. Tunel ich teda chránil pred prúdom vzduchu za vrtuľou. Všetky lety HP42 vzlietavali z letiska Le Bourget v Paríži. Počas šesťdňovej cesty do Indie cestujúci leteli okolo Stredozemného mora, cez Perský záliv a ponad more do Pakistanu. Ďalšia linka letela cez Stredomorie a pokračovala do južnej Afriky, čo trvalo osem a pol dňa.
Lietajúce člny vyvinuli v 30. rokoch a vtedy to boli najpohodlnejšie a najpriestrannejšie dopravené lietadlá. Ich člnovité trupy a plaváky pod krídlami im v časoch, keď bolo málo letísk, umožňovali vzlietať a pristávať na moriach, jazerách a riekach.

Lietajúce člny lietali až na Ďaleký východ, pričom zastavovali na mnohých zvláštnych a exotických miestach, takže trvalo asi dva týždne, než sa dostali do cieľa. Lietajúci čln Empire Short S-23, trieda C, zostrojila firma Short Brothers z Belfastu. Prvý z tejto triedy, Canopus, letel po prvý raz 4. júla 1936. Bol väčší, rýchlejší a silnejší než ostatné lietajúce člny. Viezol vrecia s poštou, ľahký náklad a 24 cestujúcich. Po pristátí lietadlo priviazali k bóji. Keď nebola bója k dispozícii, spustili kotvu. V priestore pred pilotnou kabínou boli potrebné laná a kotvy. Keď lietadlo pristalo a zmenilo sa na čln vyvesilo vlajky. Nad pilotnou kabínou boli národné vlajky krajín, ktoré lietadlo navštívilo alebo červená vlajka obchodného loďstva. Cestujúci nastupovali do lietajúceho člna z móla alebo z pontónovej lávky, kde bolo lietadlo zakotvené. Počas cesty na opačnú stranu sveta museli často pristávať kvôli natankovaniu. Zakaždým, keď pristalo, cestujúcich odvážali na breh, aby sa najedli alebo prenocovali v neďalekom hoteli. Cestujúci nastupovali do lietajúceho člna v Southamptone na južnom pobreží Anglicka. Odtiaľ leteli po trase do Sydney v Austrálii. Spiatočný lístok na túto cestu stál 274 libier.
Douglas DC-3 je najúspešnejšie obchodné dopravné lietadlo, aké bolo kedy vyrobené. Od roku 1936, keď začalo slúžiť prvé z nich, vyrobilo sa ich vyše 13 000 a niektoré lietajú dodnes. Podľa usporiadania sedadiel každé lietadlo mohlo odviezť až 32 cestujúcich. I keď DC-3 malo čistú hmotnosť 8 030 kg, dosahovalo rýchlosť až 318 km/h. DC-3 nastúpilo do leteckej služby v roku 1936 ako lôžkové lietadlo. Bolo také úspešné, že v roku 1939 až 90 % cestujúcich na svetových linkách lietalo v DC-3. Lietadlo malo dvojčlennú posádku a stewardku, ktorá sa starala o cestujúcich. DC-3 malo síce pôvodne určenie ako civilné lietadlo, väčšina z nich však boli vojenské verzie, postavené počas 2. svetovej vojny. Po vojne ich kúpili letecké spoločnosti. Jedna verzia DC-3, C-47 sa nazývala "Dakota". Odvtedy všetky verzie DC-3 boli známe ako Dakoty.
Lietadlo Lockheed Constellation začali vyrábať v roku 1938 ako osobné dopravné lietadlo, ale lietadlá v 2. svetovej vojne preberala armáda Spojených štátov. Po vojne sa Constellation upravilo na dopravné lietadlo s dlhým trupom pre osobné lety. Bolo to prvé z povojnových dopravných lietadiel, pri ktorých sa zásluhou vyššieho pohodlia cestujúcich stali dlhé lety príťažlivejšími. Rokmi sa prvý typ Constellation vyvíjal, hoci jeho klesajúca predná časť a zdvihnutý chvost zostali rovnaké. Bolo vyvinuté Super Constellation, ktoré malo dlhší trup, no rozpätie krídel sa nezmenilo.

Po tomto type prišiel Starliner, ktorý mal trup a krídla dlhšie než Super Constellation. V každej verzii lietadla Constellation sa zaviedol nový štandard služieb pre cestujúcich. V roku 1959 spoločnosť Air Ceylon použila v Constellation pohodlné sklápacie lôžkové sedadlá. Elegantné Constellation sa používalo do konca 70. rokov. Z typu Constellation existovalo 26 verzií a zo Super Constellation ich bolo 49. Constellation pomáhalo otvoriť povojnové ďiaľkové letecké linky. Transkontinentálna služba sa začala roku 1946 letmi medzi New Yorkom a Bournemouthom, a medzi Londýnom a Rio de Janeirom.
Výskum rýchlejších vojenských lietadiel počas 2. svetovej vojny urýchlil vývoj prúdových motorov. Na konci vojny sa začali práce na vývoji prúdových lietadiel. Prvým prúdovým dopravným lietadlom, ktoré nastúpilo do služby, bolo v roku 1952 britské de Havilland Comet 1. Cestujúci ho obľubovali, pretože lietalo vyššie a rýchlejšie než ktorékoľvek dopravné lietadlo s piestovým motorom. Kratšie lety na vzdialené miesta, vyššie nad búrlivým počasím, boli pre cestujúcich menej únavné a stresové. Comety sa mohli dostať do Singapuru za 25 alebo do Tokia za 36 hodín. Tieto cesty by v Super Constellation trvali takmer dvojnásobne dlho! No Comet 1 mal svoje problémy, z ktorých sa poučili všetci výrobcovia lietadiel. Lietadlo sa prestalo používať v roku 1954 po sérii havárií. Vyšetrovatelia zistili, že väčší rozdiel v tlaku vzduchu medzi vnútrajškom a vonkajškom vysoko letiaceho lietadla nadmerne zaťažoval trup, ktorý nakoniec počas letu praskol. Lietadlo zosilnili a zväčšili ako Comet 4, ktorý sa začal používať v oku 1958.
Concorde je prvé nadzvukové dopravné osobné lietadlo na svete, ktoré lieta na pravidelných linkách. Vyvinuli ho spoločne Veľká Británia a Francúzsko v 60. a 70. rokoch, keď DC-3, Constellation a Comet 4 boli v riadnej službe. Concorde letí vo výške 18 km a pri rýchlosti 2179 km/h. V tejto výške je vidieť zakrivenie Zeme. Concorde nebolo jediné dopravné osobné nadzvukové lietadlo. USA v spolupráci s Boeingom malo v pláne vytvoriť dokonca lietadlo, ktoré malo dosahovať Mach 3, viezť asi 300 cestujúcich a malo mať krídla s nastaviteľnou šípovitosťou (ako napríklad F-14 Tomcat). Projekt sprevádzalo množstvo technických problémov. Nakoniec bol projekt zrušený vládou, ktorá bola donútená z ekologických dôvodov zastaviť realizáciu projektu. Sovietsky zväz vytvoril vlastné dopravné osobné nadzvukové lietadlo - TU-144. TU-144 sa veľmi podobal na Concorde.
Takisto mal sklopnú prednú časť trupu a podobný tvar trupu.

Sovietskí tvorcovia sa pokúšali vylepšiť krídlo Concordu, ale nakoniec museli za kabínu domontovať pomocné krídelká, lebo ich "vylepšené krídlo" neposkytovalo dostatočný vztlak pri štarte a pristávaní. TU-144 dokonca vzlietol o mesiac skôr ako Concorde. Jeho motory boli však hlučnejšie ako motory Concordu. Na leteckej prehliadke v Paríži sa predviedli obe nadzvukové lietadlá. Concorde letel ako prvý a beschybne. TU-144 vzlietol strmšie ako Concorde a vykazoval lepšiu manévrovaciu schopnosť. Lenže v jednom moment sa lietadlo roztrhlo a zrútilo sa na neďalekú dedinu. Znamenalo to koniec TU-144. Dodnes nevieme čo zapríčinilo túto haváriu. Niektorí hovoria, že to bola pilotova chyba, iní hovoria o chybe stroja a jednou z teórií je aj nad Tupolevom letiaca stíhačka Mirage, ktorá fotografovala lietadlo, a keďže sa chcel pilot vyhnúť fotografovaniu jeho lietadla, urobil manéver, pri ktorom sa žiaľ jeho lietadlo rozpadlo. V dnešnej dobe Rusko v spolupráci s USA využívajú TU-144 na testovanie a vytvorenie nového, lepšieho lietadla.
V budúcnosti nebude hlavným cieľom v doprave rýchlosť, ale množstvo prepravených cestujúcich. Týmto heslom sa riadi Airbus s jeho koncepciou dvojposchodového lietadla A3XX, ktoré sa má objaviť v roku 2010. Má mať miesto pre 1 000 cestujúcich. Konkurent Boeing sa zameriava na priamu dopravu: Veľa malých lietadiel nalietava aj malé letiská, a tak vytvára konkurenciu pre auto a železnicu. Preprava vzduchom je zo všetkých druhov dopravy najrýchlejším spôsobom. Nemôže však zatiaľ dopravovať ľudí do centier veľkomiest, čím je využiteľná len na dlhé vzdialenosti. Ďalším nápadom je lietadlom s preklopným krídlom/rotorom. Dokáže v meste pristáť ako helikoptéra a pohybovať sa mimo mesta rovnako rýchlo ako lietadlo. Spojenie týchto dvoch vlastností umožňuje využiť lietadlo na prepravu z bodu A do bodu B. Túto výhodu už využíva americká armáda, a to v lietadle Bell/Boeing V-22 Osprey.