Feničania boli známi tým, že využívali výhody, ktoré im ponúkala príroda - vietor a morské prúdy. Výprava vyrazila z Akabského zálivu pravdepodobne v novembri, lode museli byť dobre zásobené na dlhú cestu a podľa Herodota viezli so sebou i rýchlorastúcu pšenicu, ktorú by mohli cestou zasiať aj zožať. To, že lode vyplávali v novembri, znamenalo, že severovýchodné monzúnové vetry viali proti nim, a tak bolo treba veslovať kým neopustili Červené more. No keď prekonali mys Guardafui, tak im tie isté vetry pomáhali plaviť sa popri Somálsku až k rovníku. Tam na jar mohli využiť juhovýchodné vetry, aby dosiahli Mozambický prieliv. Keď už boli v prielive, tak ich silný Mozambický prúd unášal na juh a Agulhaský prúd im zase pomohol oboplávať južný cíp Afriky. V ďalšom úseku cesty sa výprava ocitla v nebezpečných vodách, lebo plavba okolo mysu Dobrej nádeje je veľmi zradná, pretože sa tam často vyskytujú prudké víchrice a vejú tam západné vetry známe ako "búrlivé štyridsiadky" (podľa 40. rovnobežky), ktoré neraz zahnali lode ďaleko na šíre more. Keď Feničania oboplávali Strelkový mys, zistili že sa pobrežie konečne točí na sever. V máji alebo v júni pristáli pravdepodobne 250 kilometrov severne od Strelkového mysu na západnom pobreží Afriky v zátoke sv. Heleny. Tam po prvý raz zasiali svoju pšenicu, opravili plavidlá a odpočívali, kým pšenica nedozrela. V subtropickom podnebí južnej Afriky vyrástla a dozrela úroda už v novembri a tak v decembri, s čerstvými zásobami potravín na palube, lode opäť vyplávali na sever. Od začiatku cesty uplynul viac ako rok. Za pomoci priaznivých južných vetrov a Benguelského prúdu mohli Feničania stále napredovať pozdĺž západného afrického pobrežia. Onedlho vašak stáli zoči-voči inému nebezpečenstvu, a to nedostatku pitnej vody. Na juhozápadnom pobreží Afriky sa rozkladá púšť Namib vo veľkosti 1500 kilometrov štvorcových. Tu za rok vodné zrážky nepresahujú 2 cm. Pretože moreplavcom hrozilo, že zahynú od smädu, museli prekonať tento úsek cesty čo najrýchlejšie. Ešte stále podporovaní priaznivým vetrom i prúdom v polovici marca druhého roku plavby dosiahli pravdepodobne územie Biafry na rozhraní dnešnej Nigérie a Kamerunu. No keď sa dostali do Guinejského zálivu, stretli sa tam nielen s protiprúdom, ktorý ich odnášal z určeného kurzu, ale aj s obdobiami absolútneho bezvetria. Viac ako 3000 kilometrov museli tvrdo zápasiť o ďalší postup vpred, namáhavo zaberajúc dlhými veslami v neúprosnej páľave tropického slnka. Týždne a mesiace ubiehali a koniec cesty bol stále kdesi v nedohľadne.