Palmyra bola východiskovým bodom aj pre južnú trasu cez Petru do Alexandrie, Arábie a prístavov na Červenom mori. V karavánach, ktoré tiahli po týchto cestách bolo neraz aj tritisíc tiav, takže vyzerali ako pochodujúca armáda. Hodváb, ktorý bol priamo určený pre Rím dosiahol západný okraj Partskej ríše v hraničnom meste Zeugma, v ktorom bol most cez rieku Eufrat. O 240 kilometrov ďalej v Antiocheii tovar naložili na lode, ktoré prekonali zvyšok trasy po mori a dorazili na Apeninský polostrov, kde sa tovar dostal už na spomínaný hlavný trh s hodvábom v Ríme Vicus Tascus. Celá táto cesta od chvíle keď sa karavána pohla z Číny, až po deň keď sa hodváb dostal na trh v Ríme trvala približne celý jeden rok. Toto všetko sa podnikalo iba kvôli obchodu s hodvábom, o ktorý bol v Ríme vehementný záujem, lebo tam bol hodváb symbolom bohatstva a postavenia, do ktorého sa ženy patrijcov s potešením obliekali. Avšak hodváb bol tak drahý tovar, kvôli ktorému odtekalo rímske bohatsvo do rúk obchodníkov, že úrady v Ríme sa pokúšali najprv zaviesť pevné ceny na hodváb a neskôr obmedziť jeho dovoz. A to bol pravdepodobne hlavný dôvod prečo Rím otáľal s nadviazaním priamych obchodných stykov s Čínou. A preto sa celá Európa snažila prísť na to, ako sa hodváb vyrába. Je veľa rôznych príbehov ako sa podarilo získať ostatnému svetu recept na výrobu hodvábu od Číny, ktorá na to vlastnila monopol a veľmi starostlivo si ho chránila. Hovorí sa o čínskej princeznej, ktorá sa vydala za indického princa a odišla s ním do Indie, ale zobrala si zo sebou tajne aj vajíčka priadky morušovej. Ďalší príbeh hovorí o tom ako sa zo pár mníchov prihlásilo u cisára Justiána na dvore v Konštantínopole, že by boli schpný ukradnúť niekoľko vajíčok priedky morušovej primo z prísne stráženej oblasti v Číne, kde sa hodváb vyrába. Keby ich chytili, čakala by ich istá smrť. A tak museli dostať veľmi túčnú zálohu a s prísľub na bohatú odmenu. Nakoniec sa mníchom podarilo ukradnúť vajíčka a prepašovať ich v známej bambusovej tyči. Tak či onak je isté, že sa číňanom nepodarilo uchrániť tajomstvo výroby hodvábu a Európa už nebola závislá na dodávkach hodvábu z Číny. Tak zanikla hodvábna cesta, ale stala sa základom pre cestu, na ktorú sa podujal benátčan Marco Polo v 13. storočí. Marco Polo bol prvým európanom, ktorému sa podarilo dostať k hlavnému vládcovi Mongolskej ríše, ktorá sa rozprestierala aj na území dnešnej Číny a dohodnúť sa s ním o podmienkach obchodných stykov medzi západom a východom.
Marco Popo žil v Benátkach, ktoré boli vtedy najbohatším mestským štátom v severnom Taliansku.