Obchodné cesty a národy

Obchodné cesty boli v minulosti jedna z hlavných foriem cestovania po svete. Obchodníci v snahe získať čo najviac peňazí precestovali dlhé trasy po známej či neznámej krajine, aby mohli pre zákazníkov doviesť žiadaný tovar. Obchodníci sa vždy vedeli vynájsť, keď im išlo o zisk, a tak keď im stála v ceste nejaká prekážka, napríklad v podobe hôr, alebo morí, dokázali si vymyslieť taký prostriedok, ktorý by ich cez tú prekážku dostal. Samozrejme stávalo sa, že obchodníci mávali nehody a zo svojich ciest sa nevrátili. Väčšina objavov, ktoré sa v minulosti ukutočnili, boli objavené vďaka túžbe nájsť nové obchodné trasy, alebo nové krajiny, ktoré by mohli byť potencionálnymi obchodnými partnermi. V dejinách sa okrem slávnych obchodných ciest vyskytli mnohé významné obchodné národy, ale aj jednotlivci. Obchodné národy

Zo začiatku dejín sa obchodné trasy nachádzali prevažne len na súši. Egypťania mali obchodné cesty tiež na súši, ale už začínali vo veľkom sa plaviť po svojej rieke Níle a po moriach. Jednou z hlavných trás, ktorá sa nacházala na súši, bola karavánová cesta, ktorá viedla cez Sinajskú púšť. Egypťania cez ňu dovážali suroviny ako meď, malachyt a tyrkys. Tento tovar prevážali na chrbtoch oslov. Okrem nich používali i byvolov, ktorý ťahali za sebou káry, ale typické púštne zvieratá ťavy začali používať až okolo roku 500 pred n.l., takže dovtedy boli karavány veľmi pomalé. Ďalšia dôležitá karavánová cesta viedla do Sudánu, ktorý susedí s Egyptom na juhu. Egypťania odtiaľ dovážali zlato a striebro. Avšak ak chceli obchodovať vo väčších množstvách, museli sa začať plaviť po vode. Síce už dávno poznali lode, lebo sa už plavili po svojej veľrieke Níl, mnohokrát a mali aj vlastný typ lode, na mori neboli až tak skúsení námorníci. Hlavná obchodná trasa na mori viedla z Egypta do Puntu. Punt bola pravdepodobne krajina na somálskom pobreží Červeného mora. Egypťania z tejto krajiny dovážali najmä drahé kovy, myrtu, ebenové drevo a vonnú živicu, ktorú používali ako kadidlo vo svojich chrámoch. Avšak postupom času Egyptská sláva obchodníkov upadala v prospech iných národov ležiacich na pobreží Stredozemného mora. Jedným z takýchto nových národov, ktoré sa objavili a zapojili do začínajuceho obchodu na mori, boli Kréťania. Tomuto národu sa pripisuje hlavný podiel na rozbehnutí obchodu v Stredozemnom mori.

Avšak na vrchole slávy Kréťanov, keď ich lode boli vo všetkých prístavoch a dalo by sa povedať, že vládli obchodu v Stredomorí, sa stalo, že moc a a civilizácia Kréťanov náhle a dramaticky v roku 1400 pred n.l. upadla. Ostrov Kréta pravdepodobne postihlo silné zemetrasenie a skazu dovŕšili útoky Mykénčanov.

Na trón vládcu Stredomoria zasadol nemenej slávny národ Feničania. Feničania, ktorí patrili k semitským národom, sa okolo roku 3000 pred n.l. usadili na území medzi pohorím Libanon a Stredozemným morom (dnešný Libanon, Sýria a časť Izraela). Založili mestá ako Tyros a Sidon, ale pri pokusoch rozšíriť sa smerom na východ narazili na odpor susedných národov. Tak Feničania upriamoli svoju pozornosť na opačnú stranu, teda na more. Avšak okrem mora mali Feničania vhodnú polohu aj pre pozemný obchod, lebo Feníciu pretínala hlavná trasa karaván medzi Afrikou a Mezopotámiou. Ale napriek tomu sa rozhodli, podľa vopred stanovených plánov, pre obchod po mori. Po celom Stredomorí si pozakladali malé kolónie aby mali domovské prístavy aj ďalej od vlasti. Exportovali hlavne cédrové drevo a priehľadné sklo. Venovali sa ďalej stavbe lodí a farbeniu látok. Zaujímavosťou je, že abeceda, ktorú vynašli približne v roku 1000 pred n.l., sa stala základom gréckej abecedy a z tej vnikla rímska abeceda a tiež abecedy mnohých iných národov. Avšak nijaké záznamy z ich plavieb sa nezachovali, lebo ako sa zdá, ani nijaké záznamy nerobili, aby bolo všetko utajené. Feničania však pravdepodobne spravili mnoho objavov, ako prví na svete, avšak nie sú jednoznačné dôkazy na tieto tvrdenia. Jednou z takých diskutabilných výprav bola aj výprava v službách kráľa Šalamúna okolo roku 950 pred n.l., o ktorej sa píše v Starom zákone. V ňom sa píše tiež, že z Ofiru (cieľ výpravy) priviezli zlato, striebro, slonovinu, opice a tiež pávy. Treba dodať, že pávy sa vtedy nachádzali len v Indií a na Cejlóne. Takže z toho vychádzajú dve verzie, kde až sa Feničenia dostali. Hovoríme o Feničanoch, aj keď boli iba v službách kráľa Šalamúna, treba povedať, že izraeliti mali minimálne skúsenosti o lodiach a moreplavbe. Prvá verzia tvrdí, že Feničania dosiahli ako prví breh Indie (alebo Cejlónu). Druhá verzia tvrdí, že dosiahli iba breh južnej Arábii, ktorá sa rozmohla vďaka obchodu s myrtou a pávy sa tam dostali vďaka tomu, že tovar tam chodili vymieňať aj kupci z Indie. Tak či onak, je isté, že Féničania boli natoľko zdatní námorníci, že by si mohli trúfnuť aj na takú ohromnú výpravu na vtedajšie pomery, ako je oboplávanie Afrického kontinentu. Feničania vraj podnikli plavbu okolo Afriky na žiadosť egyptského kráľa Necha okolo roku 600 pred n.l.

Necha chcel zistiť či existuje možnosť preplaviť sa z Červeného mora do Stredozemného. Vtedy si však nikto neuvedomoval, že by to mohla byť plavba dlhá 37 000 kilometrov. Jediným záznamom o tomto čine je krátka správa gréckeho historika Herodota. V nej píše, že Líbiu (Afriku) omývajú zo všetkých strán moria okrem miesta, kde sa spája s Áziou ako to dokázal kráľ Necho, ktorý vyslal fenickú flotilu Lýbiu oboplávať. Na cestu si zobrali obilie, ktoré si každú jeseň posadili a počkali na úrodu, ktorú potom zožali. A nakoniec počas tretieho roku trvania plavby sa vrátili do Egypta. Avšak Herodotos tiež píše, že tí ľudia po plavbe tvrdili, že keď nabrali na južnom konci Lýbie kurz na západ, tak mali slnko na pravej strane, čomu on vôbec neveril. A práve toto je veľký dôkaz, že sa im to mohlo podariť, lebo vtedy ešte nikto nechyroval, že Zem je guľatá, a že na južnej pologuli je slnko na poludnie úplne opačne ako na severnej pologuli. Tvrdenie tých, čo vraj oboplávali Afriku bolo nanajvýš správne a prelomové na vtedajšiu dobu. Ďalej v prospech toho, že výprava sa naozaj uskutočnila hovorí aj to, že kráľ Necho mal veľa dôvodov aby takúto výpravu podporoval. Chcel obnoviť slávu a prestíž upadajúceho egyptského obchodu, takže sa pokúšal nájsť nové trasy, ktorými by sa dalo plaviť za obchodmi. Avšak na druhej strane sú tiež argumenty, ktoré spochybňujú reálnosť takejto plavby. Napríklad sa vynára otázka, prečo Herodotos ani jeden opis krajiny, ktorú moreplavci navštívili neuviedol, ďalej neuvádza nič o exotických zvieratách či o ľuďoch, ktorých by museli stretnúť počas svojej plavby. Ďalej je otázkou, prečo žiadny iný dejepisec neskorších čias (Grék, Riman alebo Arab) sa o tejto výprave nezmieňuje. Tu však existujú i odpovede na tieto spochybňujúce otázky, a tie sú, že Herodotes sa dozvedel o tejto výprave iba z počutia a nevedel presne všetky detaily. Ďalej je možné, že upadla do zabudnutia aj preto, lebo nepriniesla žiadny zištný objav, výprava nepriniesla drahé kovy, ani iné poklady, priniesla akurát poznanie, že celá cesta je nebezpečná a veľmi dlhá. Tak isto to však celé môže byť len výplod fantázie, príbeh zveličený časom a rozprávačmi. Priebeh cesty s ohľadom na ročné obdobia, zemepisnú šírku a výšku a na morské prúdy mohol vyzerať asi takto. Feničania na túto riskantnú plavbu vyplávali na plavidlách, ktoré boli asi 39 metrov dlhé a 10 metrov široké. Palubu mali krytú a na nej bol stožiar s jednou veľkou plachtou. Na jednej lodi bolo 30 až 50 veslárov, niekoľko nahradníkov a zvyšok boli vojaci s kapitánom.

Feničania boli známi tým, že využívali výhody, ktoré im ponúkala príroda - vietor a morské prúdy. Výprava vyrazila z Akabského zálivu pravdepodobne v novembri, lode museli byť dobre zásobené na dlhú cestu a podľa Herodota viezli so sebou i rýchlorastúcu pšenicu, ktorú by mohli cestou zasiať aj zožať. To, že lode vyplávali v novembri, znamenalo, že severovýchodné monzúnové vetry viali proti nim, a tak bolo treba veslovať kým neopustili Červené more. No keď prekonali mys Guardafui, tak im tie isté vetry pomáhali plaviť sa popri Somálsku až k rovníku. Tam na jar mohli využiť juhovýchodné vetry, aby dosiahli Mozambický prieliv. Keď už boli v prielive, tak ich silný Mozambický prúd unášal na juh a Agulhaský prúd im zase pomohol oboplávať južný cíp Afriky. V ďalšom úseku cesty sa výprava ocitla v nebezpečných vodách, lebo plavba okolo mysu Dobrej nádeje je veľmi zradná, pretože sa tam často vyskytujú prudké víchrice a vejú tam západné vetry známe ako "búrlivé štyridsiadky" (podľa 40. rovnobežky), ktoré neraz zahnali lode ďaleko na šíre more. Keď Feničania oboplávali Strelkový mys, zistili že sa pobrežie konečne točí na sever. V máji alebo v júni pristáli pravdepodobne 250 kilometrov severne od Strelkového mysu na západnom pobreží Afriky v zátoke sv. Heleny. Tam po prvý raz zasiali svoju pšenicu, opravili plavidlá a odpočívali, kým pšenica nedozrela. V subtropickom podnebí južnej Afriky vyrástla a dozrela úroda už v novembri a tak v decembri, s čerstvými zásobami potravín na palube, lode opäť vyplávali na sever. Od začiatku cesty uplynul viac ako rok. Za pomoci priaznivých južných vetrov a Benguelského prúdu mohli Feničania stále napredovať pozdĺž západného afrického pobrežia. Onedlho vašak stáli zoči-voči inému nebezpečenstvu, a to nedostatku pitnej vody. Na juhozápadnom pobreží Afriky sa rozkladá púšť Namib vo veľkosti 1500 kilometrov štvorcových. Tu za rok vodné zrážky nepresahujú 2 cm. Pretože moreplavcom hrozilo, že zahynú od smädu, museli prekonať tento úsek cesty čo najrýchlejšie. Ešte stále podporovaní priaznivým vetrom i prúdom v polovici marca druhého roku plavby dosiahli pravdepodobne územie Biafry na rozhraní dnešnej Nigérie a Kamerunu. No keď sa dostali do Guinejského zálivu, stretli sa tam nielen s protiprúdom, ktorý ich odnášal z určeného kurzu, ale aj s obdobiami absolútneho bezvetria. Viac ako 3000 kilometrov museli tvrdo zápasiť o ďalší postup vpred, namáhavo zaberajúc dlhými veslami v neúprosnej páľave tropického slnka. Týždne a mesiace ubiehali a koniec cesty bol stále kdesi v nedohľadne.

Bolo to pravdepodobne v druhej polovici júla, keď sa im podarilo doraziť k Palmovému mysu na území dnešnej Libérie. Druhú dlhú prestávku si urobili Feničania buď na pobreží Senegalu, alebo pokračovali až k marockým brehom Atlantiku, kde mohli v decembri zasiať pšenicu a úrodu zobrať v júni nasledujúceho roku. Odtiaľ to už bol iba pomerne krátky úsek popri pobreží do Gibraltárskeho prielivu. Keď im prieliv zostal za chrbtom a Feničania sa ocitli v známych vodách Stredozemného mora, bol to koniec neistoty a útrap. Celú plavbu uskutočnili za 3 roky. Dá sa povedať, že keby sa táto výprava naozaj uskutočnila, bola by to jedna z najväčších objaviteľských ciest v historií ľudstva a predbehli by Feničania aj slávneho Vascu da Gama, o ktorom sa tvrdí, že prvý preplával popod južný cíp Afriky. Ďalšia etapa v histórií Feničanov bolo založenie Kartága na pobreží severnej Afriky, presnejšie na území dnešného Tuniska. Feničania pod tlakom susedných ríší, ako Mezopotámia a Babylónia, sa museli vypratať zo svojho pôvodného územia na iné, ktoré si museli vybrať. Rozhodli sa teda pre vyšie uvedené miesto, kde mali už od obdobia okolo roku 780 pred n.l., svoju kolóniu. Hlavným mestom sa však stalo po roku 568 pred.n.l., keď bolo fenické mesto Tyros definitívne dobité babylinskými vojskami. Od tohto obdobia sa v dejinách začínajú Feničania skôr objavovať pod názvom Kartáginci, podľa ich hlavného mesta, ktoré malo na vtedajšiu dobu veľkolepé rozmery. Ani pod vplyvom udlostí, ktoré sa diali v neprospech Feničanov (Kartágincov) sa nezrútil ich rozbehnutý obchodný ruch, ktorý si predtým vybudovali. Aj keď sa začínala objavovať obchodná sila Grékov, dalo sa povedať, že Kartáginci ovládali západnú časť Stredomoria a Gréci východnú. Kartáginci v tom čase podnikli zaujímavé výpravy smerom na západ a na sever. Dostali sa až k Azorským ostrovom a na severe až k britským ostrovom. Avšak nevídanú výpravu na vtedajšie časy uskutočnili až o 550 rokov neskôr ako bolo založené mesto Kartágo. Na jej čele stál slávny panovník Kartága Hannibal. Avšak táto výprava sa líšila od tých predošlých, lebo nešlo o obchodnú výpravu, ale výpravu vojnovú. Historia cesty siahala ešte do čias panovania Hannibalovho otca Hamilkara, ktorý viedol vojny s Rímom o obchodný trh v stredomorí. Keď Hamilkara Rimani zabili, jeho syn pri jeho hrobe prisahal pomstu Rimanom. A tak sa aj s armádou 60.000 pešiakov, 12.000 jazdcov a 37 slonov, vybral cez terajšie Španielsko Francúsko a Taliansko dobiť Rím. V ceste mu stáli dve veľké prírodné prekážky a to pohoria vysokých Pyrenejí a ešte vyšších Álp.

V tej dobe vybrať sa s takou armádou a najmä s nemotornými slonmi cez neschodné priesmyky Álp, bolo veľmi odvážne, ba priam šialené. Hannibal musel prekonať priesmyk, vo výške 2 700 m.n.m., ktorý bol úplne zavalený snehom, takže sa kráčalo len veľmi pomaly. Hannibalovej armáde sa však podarilo prejsť neschodnými Alpami a dostať sa na nížinu v severnom Taliansku, avšak stratil pri tom mnoho vojakov a zvierat. Ale aj napriek stratám Hannibal dobil veľa miest na Apeninskom polostrove, ale samotný Rím obišiel, a to sa mu vypomstilo, lebo zatial čo on plienil polostrov, rímska armáda sa vylodila pri Kartágu a dobila ho. Neskôr ešte raz Kartágo dobila, a to tak, že rímska armáda ochádzala z Kartága ako z čerstvo zoraného poľa. A to bol koniec éry Feničanov ako veľkých obchodníkov. Obchodné cesty

Jedna z najstarších známych obchodných ciest na svete bola Jantárová cesta. Táto trasa, ktorá spájala dlho kultúrne vyspelejší juh Európy so severom Európy jestvovala od praveku, pesnejšie od bronzovej doby, keď sa jantár dovážal zo severu do strednej Európy a do oblasti Egejského mora (Mykény). Najväčší rozmach Jantárová cesta zaznamenala za trvania Rímskej ríše, lebo jantár bol v Ríme veľmi oľúbený a vyhľadávaný. Jeho obľuba však nezanikla ani neskoršie, lebo si ho zase obľúbili Slovania. Samotná trasa Jantárovej cesty viedla z Akvileje na severnom Adriatickom pobreží, odtiaľ išla po súši cez Emonu (dnešná Ľubľana), ďalej cez Savariu v dnešnom Maďarsku až do Carnunta. Prechod cez Dunaj bol pri Devíne, ktorý bol vždy križovatkou rôznych obchodných ciest, kde sa udržiavali čulé obchodné styky hlavne s juhom Európy. Okrem jantáru sa obchodovalo aj s vínom, v Devíne sa našli veľké amfory na tento mok. Z Devína Jantárová cesta neviedla len jedným smerom na sever, ale viedla hneď niekoľkými smermi. Hlavná cesta viedla pravdepodobne Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla v Poľsku. Ďalšia často využívaná trasa viedla viedla Považím k Laugaríciu, pri ktorom sa pripájala na hlavnú trasu. Hlavné skladiská jantáru boli pravdepodobne pri dnešnom meste Wroclaw, kde sa našlo až 3 000 kg jantáru. Ďalším dôležitým strediskom na Jantárovej ceste bola Calisia (Kalisz) západne od Lodže v Poľsku. Táto obchodná cesta sa nevyznačovala len dovozom jantáru do južnej Európy, ale v opačnom smere teda z juhu na sever bola tepnou diaľkového obchodu medzi Rímskym impériom a strednou a severnou Európou, kde rímsky výrobcovia a obchodníci nachádzali veľký dopyt po ich výrobkoch. Cesta prispela tiež k väčšej inforormovanosti antického sveta o pomeroch severne od Rímskej ríše.

Jantárová cesta sa zachovala dlho aj popáde Ríma, a aj keď už neskôr neslúžila len na dovoz jantáru, ale skôr na všeobecný obchod, prispela k rozvoju krajov a miest, cez ktoré prechadzala. Ďalšou významnou obchodnou cestou bola Hodvábna cesta do Číny. Táto cesta bola prevratná tým, že spojila stálou trasou dva doposiaľ neznáme svety a to Európu a východnú Áziu. Tieto dve kultúry, ktoré sa vyvíjali tisíce rokov samostatne bez toho aby vedeli o sebe navzájom. Rozdelovali ich mohutné horské masívy Pamíru a Kašmíru, ďalej veľké vyprahnuté a nehostinné púšte, ako Gobi a Taklamaklan a národy, ktoré žili medzi obomi kultúrami znemožňujúce akýkoľvek mierový prechod cez ich územie. Prvá čínska kultúra, sa začala rovíjať asi v polovici 3. tisíčročia pred n.l. pri rieke Chung-che. Pravdepodobne však až v 18. storočí pred n.l. sa začala na sever rieky Chung-che rozvíjať kultúra, z ktorej vznikla Čínska ríša. Vyvíjala sa podobne ako civilizácie v Európe a v Egypte, mala vlastné písmo, neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba, vytvorili si kovové peniaze. Potom začala Čínska ríša rozpínať svoje hranice a do roku 250 pred n.l. sa jej hranice nachádzali na pobreží Čínskeho mora a na juhu pri rieke Jang-c´-tiang. O pár rokov neskôr dal cisár z dynastie Čcihin vystanať Veľký čínsky múr, ktorý chránil severnú hranicu pred nájazdami kočovných ázijských kmeňov. Múr je dlhý viac ako 2 400 kilomtrov a vysoký 7,5 metra, vystavali ho za rekordný čas 15 rokov. Ale najväčším výdobytkom Číňnov bol hodváb. Tento tovar zapríčinil, že sa dovtedy neznáme svety o sebe dozvedeli a začali medzi sebou aktívne obchodovať. Zásadný prelom v dejinách nastal až v čase, keď si čínsky panovník Wu-ti z prvej dynastie Chan, ktorá rozšírila svoje hranice tak, že sa rozlohou Čína vyrovnala celému Rímskemu impériu, uvedomil, že hodváb muže byť skvelím vývozným artiklom pre jeho ríšu. Vyslal do všetkých susediacich krajín poslov aby sa zjednali pravidlách obchodu. Po tomto čine sa začal vyvážať hodváb vo veľkom. Cisár vyslal posla, aby sa dohodol so susediacim národom Yue-chi, kvôli obchodným trasám, ktoré mali ísť cez územie tohto národa, lebo na severe obchodné cesty ísť nemohli kvôli nepriateľským Hunom. Poslovi sa podarilo aj napriek útrpám dostať k národu Yue-chi, no nepodarilo sa mu presvedčiť jeho predstaviteľov, a tak sa po dvanástich rokoch vrátil späť do hlavného mesta Čínskej ríše Čchang-anu. Aj napriek neúspechu rozhovorov o spojenectve, zistil pre cisára mnoho dôležitých informácií o tom, kde a ako by mohla ísť obchodná cesta do Malej Ázie a odtiaľ do Európy. Po ďalšom prieskume, ktorý ten istý vyslanec vykonal, bola v roku 105 pred n.l.

Hodvábna cesta na západ otvorená. Samotná trasa bola dlhá 9 600 kilometrov a viedla z Čchang-anu až na Vicus Tuscus - hlavný trh s hodvábom v Ríme. Z hlavného mesta Čínskej ríše vyrážali karavány mulíc a tiav cez údoie Chuang-che na západ. Ďalej šli severne od Tibetu do Tun-chuang. Tu mali na výber či pôjdu na sever, alebo na juh od nehostinnej púšte Taklamakan. Zväčša sa používala cesta na juh od púšte, lebo tam existovala oáza s vodou pre celú karavánu. Keď prešli karavány Pamírom, ktorý bol hneď za púšťou, ocitli sa v krajine, ktorá už nebola pod kontrolou Číňanov, ale iných národov. Ďalšou zastávkou bolo mesto Merv (blízko dnešného mesta Mary), ktoré národy centrálnej Ázie považovali za kolísku ľudstva. Toto mesto však už kontroloval spomínaný národ Yue-Chi. Karavány mali teda dva úseky cesty zasebou ( z Čchang-anu do Kašgaru, z Kašgaru do Mervu) a ďalšie dva boli ešte pred nimi. Bolo zaujímavé, že z každých týchto úsekov bol pod kontrolou iného národa a zdá sa, že sprievodcovia karavány prešli obyčajne len jednu etapu, na konci ktorej prevzal tovar ďalší obchodník. Či vodcovia karaván boli obchodnými agentami čínskych kupcov, alebo to boli len prepravcami ich tovaru nie je isté. Avšak je isté, že sa vytvorila celá reťaz sprostredkovateľov, z ktorých každý mal podiel na zisku. To vyhnalo ceny hodvábu tak vysoko, že keď sa dostal do Ríma, predával sa za horibilné sumy. Cena najväčšmi vzrástla na treťom úseku Hodvábnej cesty, bezprostredne za Mervom na partskom území. Silný Parti dôkladne korntrolovali všetok tovar prepravovaný cez ich ríšu a pravdepodobne naň uvalovali vysoké clo. Z Mervu viedla takmer dvetisíckilometrová cesta cez hornaté oblasti do partského kráľovského mesta Ctesifon. Tam začala posledná etape cesty, ktorá končila v prístavoch Stredozemného mora a odtiaľ sa tovar prepravoval po mori do Ríma. Najkratšou cestou z Vtesifonu sa však nedalo ísť, pretože by to znamenalo prechod cez šesstokilometrovú bezvodnú Sýrsku púšť, a to by nedokázali ani ťavy. Karavány preto putovali severozápadným smerom sledujúc úrodné údolie rieky Eufrat. Tí kupci, ktorým ciľom bol Rím, pokračovali potom hore Eufratom do Zeugmy v dnešnej Sýrii. Kto chcel sa dostať do južnejších prímorských miest Sýrie, Palestíny a Egypta, odbočil z hlavnej trasy pri Hite na Eufrate a zamieril na severozápad do Palmyry, a to po severnom okraji Sýrskej púšte. Z Palmyry sa dostal hodváb do Damasku a ďalej do miest ako Taros a Gaza, kde ho farbili a z vlákien tkali látky.

Palmyra bola východiskovým bodom aj pre južnú trasu cez Petru do Alexandrie, Arábie a prístavov na Červenom mori. V karavánach, ktoré tiahli po týchto cestách bolo neraz aj tritisíc tiav, takže vyzerali ako pochodujúca armáda. Hodváb, ktorý bol priamo určený pre Rím dosiahol západný okraj Partskej ríše v hraničnom meste Zeugma, v ktorom bol most cez rieku Eufrat. O 240 kilometrov ďalej v Antiocheii tovar naložili na lode, ktoré prekonali zvyšok trasy po mori a dorazili na Apeninský polostrov, kde sa tovar dostal už na spomínaný hlavný trh s hodvábom v Ríme Vicus Tascus. Celá táto cesta od chvíle keď sa karavána pohla z Číny, až po deň keď sa hodváb dostal na trh v Ríme trvala približne celý jeden rok. Toto všetko sa podnikalo iba kvôli obchodu s hodvábom, o ktorý bol v Ríme vehementný záujem, lebo tam bol hodváb symbolom bohatstva a postavenia, do ktorého sa ženy patrijcov s potešením obliekali. Avšak hodváb bol tak drahý tovar, kvôli ktorému odtekalo rímske bohatsvo do rúk obchodníkov, že úrady v Ríme sa pokúšali najprv zaviesť pevné ceny na hodváb a neskôr obmedziť jeho dovoz. A to bol pravdepodobne hlavný dôvod prečo Rím otáľal s nadviazaním priamych obchodných stykov s Čínou. A preto sa celá Európa snažila prísť na to, ako sa hodváb vyrába. Je veľa rôznych príbehov ako sa podarilo získať ostatnému svetu recept na výrobu hodvábu od Číny, ktorá na to vlastnila monopol a veľmi starostlivo si ho chránila. Hovorí sa o čínskej princeznej, ktorá sa vydala za indického princa a odišla s ním do Indie, ale zobrala si zo sebou tajne aj vajíčka priadky morušovej. Ďalší príbeh hovorí o tom ako sa zo pár mníchov prihlásilo u cisára Justiána na dvore v Konštantínopole, že by boli schpný ukradnúť niekoľko vajíčok priedky morušovej primo z prísne stráženej oblasti v Číne, kde sa hodváb vyrába. Keby ich chytili, čakala by ich istá smrť. A tak museli dostať veľmi túčnú zálohu a s prísľub na bohatú odmenu. Nakoniec sa mníchom podarilo ukradnúť vajíčka a prepašovať ich v známej bambusovej tyči. Tak či onak je isté, že sa číňanom nepodarilo uchrániť tajomstvo výroby hodvábu a Európa už nebola závislá na dodávkach hodvábu z Číny. Tak zanikla hodvábna cesta, ale stala sa základom pre cestu, na ktorú sa podujal benátčan Marco Polo v 13. storočí. Marco Polo bol prvým európanom, ktorému sa podarilo dostať k hlavnému vládcovi Mongolskej ríše, ktorá sa rozprestierala aj na území dnešnej Číny a dohodnúť sa s ním o podmienkach obchodných stykov medzi západom a východom.
Marco Popo žil v Benátkach, ktoré boli vtedy najbohatším mestským štátom v severnom Taliansku.

Pochádzal zo známej obchodníckej rodiny, ktorej členovia ešte pred ním podnikali obchodné výpravy do Ázie. V tom čase v Ázii bola situácia taká, že v roku 1259 sa veľkým chánom obrovskej Mongolskej ríše stal Kublaj. Bol to muž so širokým rozhľadom a zmyslom pre organizáciu a v mnohom pripomínal osobnosť, akou bol jeho starý otec Džingischán. Rozšíril svoju ríšu o celú Čínu, Kóreu a Tibet, ako aj o časti Indočíny a Barmy. A ešte okrem Japonska, ktoré sa mu nepodarilo dobiť mu museli platiť všetky štáty, s ktorými susedil pravidelné ročné poplatky. Presťahoval hlavné mesto ríše z Karakoramu, do mesta Kambaluku, ako sa vtedy nazýval Peking. Za jeho vlády prestali viesť Mongoli pustošivé vojny a v celej ríši vládol relatívny pokoj a prosperita. V celej ríši fungovala vynikajúca cestná sieť a pošta. Všetko bolo tak zariadené, že cestovateľ sa pohodlne dostal z Európy až po najvýchodnejšie hranice ríše. Po prvý krát od čias Rímskej ríše obchod medzi Západom a Východom prekvital. Okolo roku 1255 sa vybrali na obchodnú cestu bratia Nicolo a Matteo Polo. Neniesli zo sebou tovar ani peniaze, ale mali klenoty, ktoré boli ľahšie a skladnejšie. Po pobyte v Koštantinopole sa rozhodli ísť do mesta Sudak na Kryme, kde ich brat Marco Polo starší bol zástupcom Benátskej obchodnej spoločnosti, ale veľmi sa im tam nepáčilo, tak sa vybrali ďalej na východ do mesta Saraj, ktoré bolo hlavným mestom Zlatej hordy, kde vládol brat Batuchána. Tam zbohatli, ale nemohli sa vrátiť späť po pôvodnej trase, lebo vypukla vojna. Tak sa vybrali na východ a v meste Buchary (Uzbekistan) za nimi prišli mongolskí poslovia a sým, že by ich Kublajchán rád spoznal a pozvali ich, aby išli s nimi do Číny. Tak sa bratia pripojili ku karaváne a išli s nimi k chánovy. Cestovali aj po severnej odnoži, ktorá sa napájala na južnú vetvu pri Tunk-wangu na severe dnešnej Číny a odtiaľ išli ďalej na východ až do hlavného mesta Mongolskej ríše Kambaluku. Chán ich vrelo privítal a zaujímal sa o európske zvyky. Bratia mu zdvorilo na všetko odpovedali, a tak ich a poslal ako poslov k pápežovi, ktorý mal mu vyslať 100 vzdelaných mužov. Keď sa vrátili do Európy, tak sa Nicolo dozvedel, že jeho žena zomrela, ale z jeho syna vyrástol statný junák a volal sa Marco, Marco Polo. Avšak mali veľký problém v tom, že pápež Klement 4. zomrel a o následníkovi sa viedli dlhé spory. Až o tri roky bol zvolený pápež Gregor 5. a ten vyslal oboch bratov za Kublajchánom, avšak len s dvomi učencami, ktorí sa aj tak zľakli a odovzali všetku moc do rúk bratov a odišli späť.

Tu začína aj cesta mladého Marca Pola, ktorý cestoval spolu so svojim otcom a strýkom na dvor Kublaja. Z Akkonu na pobreží Stredozemného mora sa dostali veľkou okľukou, lebo keby išli priamo, tak by sa ocitli vo veľmi nebezpečnej Sýrskej púšti. Ďalej šli až do Hormuzu na juhovýchodnom cípe Perzského zálivu, kde sa chceli Polovci nalodiť na loď, a tak cestovať do Kambaluku. Avšak, keď uvideli zúbožené plavidlá v prístave, tak si to rozmysleli a vydali sa na cestu po súši. Z Harmuzu sa vrátili do predchádzajúcej zastávky do mesta Kermán v juhovýchodnom Iráne. Tadiaľ viedli karavánové cesty na sever i na juh. Vydali sa na sever, cez nebezpečnú púšť do mesta Tabasu na severnej hranici Iránu, kde vládlo pomerne mierne podnebie. Odtiaľ cestovali na východ cez údolie rieky Harí a cez pohorie Hindukúš a "strechu sveta" Pamír. Bola to veľmi namáhavá trasa, ktorú si zvolili, avšak prekonali ju bez väčších problémov. Po prechode Pamíru sa Polovci dostali do mesta Kašgar. Na východ od tohto mesta sa rozprestiera už len rozsiahla púšť Taklamakan o rozlohe 32 400 km2. Ročné zrážky na tejo púšti sú zanedbateľné, lebo je z juhu, západu, severu a z časti aj z východu obkolesená vyskokými pohoriami, cez ktoré sa žiadna mohutnejšia oblačnosť nedostane. A oáze sú zavislé na zriedkavých vodných zdrojoch, ako sú rieky a studne. Púšť je piesočnatá. Trasa, ktorou sa cez púšť vybrali bola južná vetva zabudnutej Hodvábnej cesty. Po päťdennom vyčerpávajúcom putovaní cez piesočné pláne dosiahli Polovci oázu Lop pri jazere Lop Nor, ktoré sa nachádza pri okraji ďalšej púšti Gobi. Táto púšť mala renomé najobávanejšej zo všetkých púští. Na rozlohe okolo 1 300 000 km2 sa rozkladá prevažne skalnatá nehostinná púšť. Jediným dopravným prostriedkom ako sa dalo cez ňu dostať boli ťavie karavány. Po prechode Gobi sa dostali cestovatelia do mesta Tun-chuang, kde sa spájala južná vetva Hodvábnej cesty so severnou. Na ďalšej ceste smerom k mogolskému hlavnému mestu sa Polovci stretli s poslami Kublajchána, ktorí ich mali privítať a priviesť do jeho obľúbeného letného sídla v Šan-tungu, asi 300 kilometrov severozápadne od Kambaluku. Celú trasu z Hormuzu pri Perzskom zálive, až do chánovho letného sídla, prešli podľa Marcových záznamov za tri a pol roka.
Kublaj mal radosť z príchodu Polovcov a mladého Marca si obľúbil a stal sa chánovým dôverným priateľom. Marco sa rýchlo učil všetko o Mongoloch a onedlho ovládal tri jazyky mongolčinu, turečtinu a perzštinu slovom a písmom a po čínsky vedel len hovoriť.

Keďža Marco bol chánovým obľúbencom tak sa Kublaj snažil vyskúšať čo Marco dokáže a vyslal ho ako tajného posla na určité miesto, keď to Marco splnil, tak mal chánovú plnú dôveru a ten ho vymenoval za stáleho úradníka ríše. Za sedemnásť rokov v službách chána precestoval Marco obrovský kus celej Ázie ako málo ktorý veľký cestovateľ v 19. storočí. Vo svojích záznamoch tiež Polo opisuje prepych v akom žil chán a prezentuje tiež krásu hlavného mesta a majestátnych palácov v ňom. Tiež opisuje charakterové črty Kublaja, ako veľmi dobrotivého, udatného, spravodlivého a štedrého človeka. Odchod od Kublajchána nebol pre Polovcov veľmi jednoduchý. Polovci v Mongolskej ríši veľmi zbohatli vďaka podpore panovníka a vďaka obchodom. Avšak postupne zatúžili po domove v Benátkach. Kublaj ich ale nechcel prepustiť, lebo boli preňho dôležití. Avšak naskytla sa príležitosť, keď perzský chán Argun chcel za ženu jednu šlachtičnú z Mongolska. Kublaj mu vyhovel avšak nemohli sa vrátiť po súši, lebo na hraniciach Mongolska zúrili boje medzi kmeňmi. A tak Argun požiadal Kublaja aby s ním poslal Polovcov a aby a jeho ženu doprevádzali na mori. Tak sa Kublaj rozhodol predsa len rozlúčiť so svojimi priateľmi Polovcami. Vtedy mal uč chán 76 rokov a Marco 38. Na dlhej plavbe domov navštívili Polovci Indočínu, Cejlón, Indiu a Perziu. Keď sa vracali domov v roku 1298, tak ich zajali Janovčania, ktorí vtedy viedli vojnu proti Benátčanom. Vo väzení spolu so spoluväzňom Rusticellim napísali knihu o Marcových dobrodružstvách, no pre čitateľov sa zdala príliš fantastiská. V roku 1299, keď už bolo medzi Janovom a Benátkami prímerie sa Marco vrátil domov a usadil sa a oženil, mal veľa detí. Ďalej sa venoval obchodom ale už nikdy necestoval. Zomrel v roku 1324 a na smrtelnej posteli sa ho priatelia spytovali, či nehce uviesť niektoré príliš neuveriteľné tvrdenia na pravú mieru on len odpovedal: "Nenapísal som ani polovicu z toho, čo som videl". Obchodné cesty boli do veľkej miery aj cestami objavnými. Lenže skutočné objavy uvidíte popísané v nasledujúcich kapitolách, kde je popísaná história zámorských objavov, v ktorých zohrala snaha získať maximum miest predaju veľkú úlohu.