Situácia po podpísaní mieru

Po týchto rokovaniach Izrael naviazal nové diplomatické a obchodné styky s novými krajinami v Afrike a Ázii, tým pádom zahraničný obchod rástol veľmi rýchlo v prospech krajiny. V roku 1994 štáty Rady Perzskej spolupráce (Bahrajn, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty). Rokovania medzi Izraelom a Palestínčanmi pokračovali aj v polovici 90 – tych rokov. Palestínska samospráva, ktorej prezidentom je Yasir Arafat a členovia OOP prevzali kontrolu nad civilnými zložkami v Gaze a Jerichu a rozmiestnili palestínsku políciu kvôli vnútornej bezpečnosti. Izrael držal kontrolu nad židovskými osadami na týchto územiach, ako aj na hraniciach s týmito územiami. V novembri 1995 študenti (Po skončení mierovej manifestácie v Tel Avivu zavraždil pravicový radikál, študent Jigal Amir, premiéra Jicchaka Rabina. Smrtiace guľky zasiahli Rabina po prejave, keď obklopený ochrankou zostupoval po schodoch z pódia k svojmu autu. Tri strely zasiahli premiéra do hrudníka a brucha a roztrieštili mu chrbát. Atentátnik chcel zabiť aj ministra zahraničných vecí Šimona Peresa.

Ten sa chvíľu zdržal na pódiu, a tak si zachránil život. Jeho funkciu prebral Šimon Peres. Peres zdôrazňoval snahu o mierové procesy. O niekoľko mesiacov odovzdal Izrael civilnú sparávu do rúk Palestínskej samosprávy. Skončila sa správa Izraelu nad 27 % Západného brehu a všetkých palestínskych obydlí. Výnimku tvoril Hebron ako sväté mesto pre Židov, zasvätené Dávidovi a ako rodné mesto Abraháma. V palestínskych mestách a dedinách bola bezpečnosť zabezpečovaná palestínskymi aj izraelskými jednotkami, s dominanciou izraelských. Ako v Gaze, tak aj na Západnom brehu držal Izrael pod kontrolou židovské osady a hranice, takisto kontroloval aj cesty medzi palestínskymi osadami. V januári 1996, Palestínčania zvolili Yasira Arafata za prezidenta Palestínskej samospráva a vybrali členov Palestínskeho zhromaždenia (rady). Napriek Rabinovej vražde sa zdalo, že mier bude pokračovať. Ako stálo v zmluve, tak Izrael postupne opúšťal dedinské územie Palestíny.

Teroristi zaútočili v roku 1996 samovražednou palestínskou militantnou skupinou, tento čin ovplyvnil zmýšľanie Izraelčanov. V máji líder Likudu Benjamin Netanyahu sa stal premiérom a vytvoril koaličnú vládu založenú na zabezpečení Izraelu. Táto vláda naliehala na palestínsku vládu, aby zabránila teroristickým útokom, lebo sa zastaví odsun izraelských vojsk z územie Palestíny. Počas vlády Likudu boli pozastavené rokovania, ale zmluva určujúca stiahnutie sa izraelských vojsk z Hebronu bola podpísaná v roku 1997. Izrael stiahol 80 % svojich ozbrojených síl z miest. Izrael sa rozhodol v nasledujúcich mesiacoch prikročiť k židovskému projektu osídlenia východného Jeruzalemu, čo Palestínčania videli ako porušenie dohody. V polovici roku 1997 islamské skupiny opäť zaútočili a Izrael následne žiadal, aby palestínska vláda zabránila týmto teroristickým útokom. Obzvlášť Izrael sužovali útoky islamskej skupiny zvanej Hamas. V septembri 1997 Mossad (izraelská informačná služba) sa pokúsila zajať politického lídra Hamasu Khaleda Meshala, ale neúspešne. Toto narušilo izraelsko – palestínske vzťahy. Takisto sa začali útoky aj libanonských islamských skupín na severe Izraelu. Libanon požadoval okamžité odsunutie izraelských jednotiek z ich územia, ktoré tam boli od roku 1985.

Druhá intifáda

V septembri roku 2000 povolil Ehud Barak výstup Arielovi Šaronovi s bezpečnostným sprievodom na Chrámovú horu, konkrétne na miesto Al – Aksa, čo je posvätné miesto pre moslimov, lebo veria, že odtiaľ vystúpil Mohamed do neba. Toto vyvolalo útoky Palestínčanov na Izraelitov, čo sa nazýva aj druhá intifáda a následné protiútoky. Toto vlastne trvá dodnes. Ehud Barak odstúpil v roku 2001 a jeho nátupcom sa stal 6. februára Ariel Sharon. Po jeho nástupe do úradu sa stal pre takmer milión Palestínčanov zákaz vychádzania bežnou vecou. Obmedzený pohyb sa zvýraznil rozdelením Západného brehu Jordánu na niekoľko od seba oddelených častí. Pohyb Palestínčanov je prísne kontrolovaný a kto chce prejsť z jednej oblasti do druhej musí ukázať zvláštne povolenie izraelskej tajnej polícii Šin Bet. Útoky na Izrael majú na svedomí organizácie ako Hamas a vplyv Yasira Arafata postupne, ale isto slabne. Celkový počet obetí druhej intifády ku koncu septembra 2004 bol 3686, pričom na strane Palestínčanov to bolo 2770 a na strane Izraelu 916.

Samovražední atentátnici

Arafat pre svoju podporu robí to, že za každého mŕtveho syna dostane jeho matka 2000 $ a za každého raneného 300 $. Hamas, ktorý ma na svedomí väčšinu útokov na izraelské ciele vznikol začiatkom 90 – tych rokov a jeho politické a vojenské krídlo ma neznámy počet členov a má tisíce stúpencov. V súčasnosti je jeho lídrom Ahmed Jásin, bol jedným zo spoluzakladateľov Hamasu. Za atentáty na Palestínčanov „kolaborujúcich s Izraelom“ sedel sedem rokov vo väzení. Prepustili ho v roku 1997 a Izrael ho vymenil za dvoch svojich agentov. Nekonečné mierové rokovania a zlá ekonomická situácia sú vodou na mlyn pre jeho extrémistickú rétoriku. Duchovní lídri Hamasu dokázali presvedčiť veľa mladých ľudí na samovražedné atentáty.