Štát Izrael

Vážená pani profesorka, milí študenti, dovoľte mi, aby som Vám na tejto hodine predstavil štát Izrael a načrtol Izraelsko-palestínsku problematiku.

Možno niektorých z Vás zaujíma táto téma a už o nej aj niečo viete. Dúfam, že tých ostatných aspoň zaujmem a rozšíria si svoje vedomosti o niečo nové. Na začiatku by som ešte podotkol, že ak budete mať nejaké nezrovnalosti a budete sa chcieť na niečo bližšie spýtať, pokojne mi položte vašu otázku. Svoju prednášku začnem všeobecnými faktami a stručnou minulosťou Izraela, lebo ak človek nepozná minulosť, nepochopí prítomnosť.

Názov Izrael je odvodený od mena Izrael, ktoré prijal apoštol Jakub. Geopolitické fakty:-štát Levanty-21 600 km2,-5,8-6 milióna obyvateľov -Židia tvoria 80% obyvateľstva (Aškenázi- východní a stredoeurópski Židia, Sefardi- španielski a severoafrickí Židia), Palestínčania 18%, 2% tvoria Čerkesi a Drúzi (moslimská sekta, ktorá sa oddelila od islamu v 11. storočí)

-hlavné mesto je Jeruzalem, zahraničie ale považuje za hlavné mesto Tel Aviv - Jaffa. Izrael je parlamentná republika, parlament sa nazýva Kneset má 120 poslancov, nemá písanú Ústavu rovnako ako Veľká Británia, jediný demokratický štát na Blízkom východe, susedia: Libanon, Egypt, Jordánsko, Sýria

Prírodné podmienky:-subtropické pásmo, na juhu tropické-S a V: Galilejské, Jutské pohoria-5% zalesnenia-J: Negevská púšť-Mŕtve more- slaná voda, Genezaredské jazero- sladká voda-najdlhšia rieka Jordán-100km, ostatné len 10-15km

Hospodárstvo:-priemyselne rozvinutý štát-elektrotechnický, textilný, strojársky priemysel, jadrové technológie-spracovanie diamantov z JAR-jedna z najvyšších životných úrovní a jeden z najvyšších HDP na svete

Obdobie pred 1.svetovou vojnou: Oblasť nazývaná Palestína (Svätá zem), súčasť Osmanskej ríše-1896- Theodor Hertz založil Sionistické hnutie- navrhoval návrat Židov do národnej vlasti, vytvoriť Židovský štát. Sionisti získali podporu viacerých židovských komunít (USA, Európa). Finančne podporovali sťahovanie Židov do Palestíny(vykupovanie pôdy od arabských veľkostatkárov)

1.svetová vojna: V roku 1914 židovská populácia v Palestíne vzrástla na 85 000 Židov, čo tvorilo 12 % celkovej populácie. Vznikajú prvé konflikty medzi Židmi a Arabmi (negatívne vnímali snahy Židov o osídľovanie). Štáty dohody sa snažili získať podporu Židov a Arabov proti Osmanskej ríši. Najviac sa o to snažila Veľká Británia. V roku 1917 britská vláda vydala Belfourskú deklaráciu, ktorá vyjadrovala britskú podporu pre založenie domova pre židovskú populáciu v Palestíne. Hlavným cieľom Británie bolo ponechanie si Palestíny ako strategického územia po vojne.

V júli 1922 Spojené národy, vydali mandát, ktorým pridelili kontrolu nad Palestínou Británii, zveriac im to, aby napomohli pri vytvorení židovského štátu. Podporený Britániou začali prúdiť do Palestíny vlny Židov medzi rokmi 1919 a 1935. Medzi rokmi 1919 a 1923 prišlo do Palestíny okolo 35 000 Židov, hlavne z Ruska. Títo položili základy všeobecnej sociálnej a ekonomickej infraštruktúry, rozvinuli poľnohospodárstvo a začali budovať obydlia a cesty. Ďalších 60 000 Židov prišlo medzi rokmi 1924 a 1932, najmä z Poľska. Táto skupina založila mestský spôsob života. Títo imigranti osadili a založili obchod v Tel – Avive, Haife a Jeruzaleme. Na začiatku 30 – tych rokov 20 storočia prišlo do Palestíny okolo 145 000 Židov z Nemecka zo strachu pred Hitlerom.
Medzi rokmi 1920 a 1930 ekonomický a kultúrny vývoj sa veľmi zrýchlil. Židia rozvinuli poľnohospodárstvo, vybudovali továrne, postavili hydroelektrárne na Jordáne, postavili nové cesty cez celú krajinu a začali ťažiť nerastné suroviny z Mŕtveho mora.

Medzivojnové obdobie:Kvôli prenasledovanie Židov v Nemecku ich tisíce utekajú do Palestíny. V roku 1939 Veľká Británia vydala Bielu knihu, v ktorej zakazuje príchod Židov do Palestíny. Veľká Británia sa bála straty podpory Arabského sveta proti Mocnostiam Osi. Príchod Židov však naďalej pokračuje nelegálne. Nemeckí Židia priniesli kapitál a inteligenciu.

2.svetová vojna:Arabi spolupracujú s Nemeckom. Veľká Británia sa dlho bránila vytvoreniu Židovských brigád, aby nestratila moc v krajine. Až Churchill vytvoril takúto brigádu. Počas vojny v Palestíne existovalo veľa plánov ako získať vlastný štát. Bola vytvorená HAGANA- Židovská domobrana, ktorú viedol David Ben-Gurion a bola orientovaná na USA. Ďalej vznikali aj radikálne organizácie, ktoré uskutočňovali teroristické útoky proti Veľkej Británií. Najznámejšie boli IRGUN viedol Begin a STERN viedol Shamir.
 Po 2.svetovej vojne:Medzi rokmi 1945 a 1948 prišlo do Palestíny okolo 85 000 Židov. Británia vyčerpaná vojnou vydala Palestínu do rúk OSN. Špeciálna komisia OSN navrhla, že územie na západ od rieky Jordán bude rozdelené medzi Židov a Arabov s Jeruzalemom a bude pod medzinárodnou kontrolou. ZSSR a USA hlasovali pre a Británia sa zdržala. Židia to prijali ako najlepšie možné rozhodnutie, ale Arabi toto rozhodnutie zamietli a nesúhlasili s ním. Arabi cítili, že Spojené národy nemajú právo robiť takéto rozhodnutia a že arabský svet by nemal platiť za zločiny spáchané Európou na Židoch.

14.5.1948 je vyhlásený Štát Izrael. Izrael reprezentuje bielo-modrá zástava s Dávidovou hviezdou. Viete, čo symbolizuje? Jeden trojuholník vodu a druhý oheň. Predsedom vlády sa stal Ben Gurion a prezidentom Weizmann. Hneď po vyhlásení Židovského štátu(1948-1949)na Izrael zaútočil Libanon, Egypt, Sýria, Jordánsko, Irak a Palestínčania. Prvá vojna vyzerala na porážku Izraela(Arabi mali materiálnu prevahu). Vzápätí prichádzajú do Izraela zbrane z ČSR.(hlavní predstavitelia ČSR boli Židia-Slánsky).

Izraelčania víťazia vďaka roztrieštenosti Arabov. Izrael zabral medzinárodné územie. Boli vyčlenené časti, v ktorých palestínski Arabi prešli pod egyptskú a jordánsku kontrolu (Egypt mal kontrolu nad pásmom Gazy a Jordánsko nad Západným brehom). Jeruzalem bol rozdelený medzi Izrael a Jordánsko. Viac ako 700 000 Arabov odišlo do Gazy, Západného brehu alebo okolitých krajín. Arabské štáty ich odmietli prijať, žijú v utečeneckých táboroch. V novozaloženom Izraeli ostalo okolo 160 000 Arabov.

Izrael sa stal v máji 1949 59-tym členom OSN. Izrael uznal právo každého Žida na život v Izraeli a povolil neobmedzenú imigráciu po prijatí Zákona o Návrate v roku 1950. V prvých štyroch mesiacoch prišlo do Izraelu asi 50 000 imigrantov, čo boli tí, čo prežili holokaust. Na konci roka 1951 prišlo do Izraelu okolo 690 000 imigrantov, z nich 300 000 z arabských štátov ako Maroko, Alžírsko, Tunisko a Líbya. Masový prílev imigrantov pôsobil zaťažkavajúco na vládu, ktorá musela riešiť otázky bývania a stravy a takisto zamestnanosti. Prijala úsporné opatrenia a súhlasila s pomocou zo zahraničia, najmä z USA a zo židovských komunít zo sveta. V roku 1952, na rokovaní sa Izraelu podarilo vyjednať odškodnenie od západného Nemecka.

Suezská kríza

Egypt odmietol prístup Izraelu do Suezského kanála a v roku 1951 zablokoval Tiranskú úžinu, izraelský jediný prístup do Červeného mora. Palestínčania zo Západneho Brehu a z pásma Gazy začali napádať izraelské osady blízko hraníc. Izrael uznal Jordánsko a Egypt zodpovedné za tento útok začal odvetné útoky. Vo februári 1955 Izrael spustil útok proti egyptskej vojenskej základni v pásme Gazy. Odpoveďou prezidenta Nassira bolo zintenzívnenie budovania vojska. V septembri Egypt uzavrel vojenskú dohodu s Československom. V júli 1956 Egypt znárodnil Suezský kanál. V októbri 1956 Izrael zaútočil pásmo Gazy a Sinajský polostrov, potom zaútočil na Suezský prieplav. Británia a Francúzsko vydali ultimátum, aby sa izraelské aj egyptské armády stiahli z kanála. Nassir odmietol, tak ho zbombardovali. Kvôli medzinárodnému tlaku Francúzsko a Veľká Británia odišli, Nassir získal Suezský prieplav a Židia ovládli Sinajský polostrov.

Šesť – dňová vojna

V roku 1964 vytvorili arabské štáty OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny) kvôli podpore palestínskych aktivít. V roku 1965 Palestínčania začali ozbrojené útoky proti Izraelu, Izrael odpovedal útokom na Sýriu a Jordánsko. V roku 1967 Izraelská tajná služba Mossad zistila, že Sýria, Egypt, Jordánsko sa chystajú napadnúť Izrael. Izrael neváhal a zaútočil. V priebehu niekoľkých hodín zničil egyptské letectvo, ktoré ani nestihlo vzlietnuť. Stíhačkám, ktoré boli vo vzduchu sa vo vysielačkách ozvalo: „Ste obkľúčení, ihneď sa katapultujte!” Izrael vyhral vojnu v priebehu 6 dní a jeho ozbrojené sily zabrali Sinajský polostrov a pásmo Gazy. Izrael takisto zabral Západný Breh, ktorý patril predtým Jordánsku a Golanské Výšiny patriace Sýrii.

Vojna v roku 1973

Egypt a Sýria sa pripravovali na odvetu a v roku 1973 na židovský sviatok Yom Kippur (Zmierenie) zaútočili. Bol to šok pre Izraelskú armádu a spočiatku ustupovala. Rýchlo bol vytvorení letecký most medzi USA a Izraelom, cez ktorý bol zabezpečenýprísun vojenského materiálu. Zastavili postup egyptsko-sýrskych vojsk a zvíťazili. Po neodhalení tohto útoku začalo vyšetrovanie a celá vtedajšia politická garnitúra na čele s premiérkou Goldou Meirovou a predsedom parlamentu Levi Eshkolom vymenili. Politici Izraela chceli postupovať miernejšie voči Arabom. Začali s novou taktikou „Územie za mier“. Odstúpili oblasť Suezského prieplavu výmenou za mier s Egyptom.

Mier s Egyptom

V roku 1978, v septembri, sa Sadat, Begin a Carter dohodli na základných črtách mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom. V marci v roku 1979 Izrael a Egypt podpísali mierovú zmluvu, ktorá obsahovala postupný odchod izraelských vojsk zo Sinajského polostrova. Táto dohoda takisto zvýšila ekonomický a vojenský vplyv USA u oboch štátov. Arabská Liga vylúčila Egypt z členstva. Napriek mieru s Egyptom pokračovali boje medzi Izraelom a ostatnými Arabmi. V júni 1981 Begin nariadil zničenie nukleárnej elektrárne v Bagdade (Irak), zdôvodňujúc to tým, že sa obával použitia nukleárnych zbraní. Neskôr úplne zabral Golanské Výšiny.

Invázia Libanonu

Libanonské hranice, ktoré boli relatívne kľudné počas arabsko – izraelského konfliktu sa stali centrom pozornosti pre Izrael začiatkom 80 – tych rokov. Napätie medzi libanonskými moslimami a kresťanmi sa stupňovalo, keď OOP pricestovala do Libanonu. Situácia bola dosť komplikovaná od roku 1976, keď do tejto oblasti prišli sýrske ozbrojené sily, ktoré mali pôvodne zasiahnuť v mene kresťanov, ale v skutočnosti sa spojili s OOP a moslimami. Prepadnutie Izraelu OOP z Libanonu a prítomnosť sýrskych rakiet v Libanone v roku 1981, primälo Izrael zaútočiť a akciu nazvalo „Operácia: Mier pre Galilej!“ Zaútočili na južný Libanon v roku 1982. Cieľom bolo zabezpečiť severné hranice Izraelu a zničiť OOP infraštruktúru v Libanone. Izrael sa počas bojov spojil s libanonskými kresťanmi. Pod vedením ministra obrany Ariela Sharona izraelské vojská vstúpili až do Bejrútu, zničili OOP a sýrske vojsko.

Prvá Intifáda

Relatívny pokoj na Západnom brehu a v pásme Gazy skončil v decembri 1987, keď ho zlomila séria demonštrácií, štrajkov, výtržností a násilností spoločne nazvaných ako intifáda. Intifáda začala ako vyjadrenie frustrácie a zlosti nad 20 – ročnou vládou Izraela a židovských osídlení v okupovaných územiach. Ako prejav násilností narastal Izrael odpovedal čoraz krutejšími metódami, ktoré vyvolali medzináradnú kritiku. Pokusy Rabina o zastavenie výtržností a demonštrácií zlyhali. Jordánsky kráľ sa v roku 1988 vzdal nároku územia na Západny breh a pridelil ho OOP. V tom čase vodca OOP Yasir Arafat uznal izraelské hranice a vzdal sa terorizmu. V tom čase začal aj formálny dialóg medzi OOP a USA. Na jar roku 1989 začala izraelská vláda mierové rokovania, ale boli neúspešné, USA ich prerušilo kvôli teroristickému útoku na Tel – Aviv, ktorý organizovala skupina pričlenená k OOP. Medzi rokmi 1989 a 1998 emigrovalo z Ruska viac ako 700 000 Židov. Ich úspešné absorbovanie do života v Izreali bola jedna z hlavných výziev izraelskej vlády. Veľa z nich bolo vzdelaných a kvalifikovaných a pozdvihli ešte viac životnú úroveň v Izraeli.

Mierové rokovania

Po ukončení studenej vojny USA a Rusko pozvali Izrael, Libanon, Sýriu, Jordánsko a zástupcov palestínskeho ľudu na mierovú konferenciu do Madridu, ktorá sa konala v roku 1991. Madridská konferencia sa konala v októbri 1991 a o niekoľko mesiacov neskôr sa presunula do Washingtonu D.C. Počas mnohých mesiacov rokovaní medzi Izraelom a ostatnými krajinami nedošlo k žiadnej dohode, ale aj napriek tomu to bol dôležitý krok k vytvoreniu mieru. V septembri v roku 1993 došlo k stretnutiu medzi Izraelom a OOP v Oslo. OOP znovu potvrdilo právo Izraelu na vlastný štát a Izrael uznal OOP ako reprezentanta palestínskeho ľudu. OOP sa vzdalo použitia terorizmu proti izraelskému ľudu. 13. septembra podpísali za prítomnosti svedkov Rabin a Arafat historickú mierovú zmluvu medzi Izraelom a OOP v Bielom dome vo Washingtone, za čo boli odmenení Nobelovou cenou. Táto zmluva zaväzuje, že Palestínčania vytvoria samosprávu na území Gazy a na Západnom brehu a v meste Jericho. Takisto obsahuje, že izraelské ozbrojené sily sa stiahnu z týchto územi do piatich rokov.
Situácia po podpísaní mieru

Po týchto rokovaniach Izrael naviazal nové diplomatické a obchodné styky s novými krajinami v Afrike a Ázii, tým pádom zahraničný obchod rástol veľmi rýchlo v prospech krajiny. V roku 1994 štáty Rady Perzskej spolupráce (Bahrajn, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty). Rokovania medzi Izraelom a Palestínčanmi pokračovali aj v polovici 90 – tych rokov. Palestínska samospráva, ktorej prezidentom je Yasir Arafat a členovia OOP prevzali kontrolu nad civilnými zložkami v Gaze a Jerichu a rozmiestnili palestínsku políciu kvôli vnútornej bezpečnosti. Izrael držal kontrolu nad židovskými osadami na týchto územiach, ako aj na hraniciach s týmito územiami. V novembri 1995 študenti (Po skončení mierovej manifestácie v Tel Avivu zavraždil pravicový radikál, študent Jigal Amir, premiéra Jicchaka Rabina. Smrtiace guľky zasiahli Rabina po prejave, keď obklopený ochrankou zostupoval po schodoch z pódia k svojmu autu. Tri strely zasiahli premiéra do hrudníka a brucha a roztrieštili mu chrbát. Atentátnik chcel zabiť aj ministra zahraničných vecí Šimona Peresa.

Ten sa chvíľu zdržal na pódiu, a tak si zachránil život. Jeho funkciu prebral Šimon Peres. Peres zdôrazňoval snahu o mierové procesy. O niekoľko mesiacov odovzdal Izrael civilnú sparávu do rúk Palestínskej samosprávy. Skončila sa správa Izraelu nad 27 % Západného brehu a všetkých palestínskych obydlí. Výnimku tvoril Hebron ako sväté mesto pre Židov, zasvätené Dávidovi a ako rodné mesto Abraháma. V palestínskych mestách a dedinách bola bezpečnosť zabezpečovaná palestínskymi aj izraelskými jednotkami, s dominanciou izraelských. Ako v Gaze, tak aj na Západnom brehu držal Izrael pod kontrolou židovské osady a hranice, takisto kontroloval aj cesty medzi palestínskymi osadami. V januári 1996, Palestínčania zvolili Yasira Arafata za prezidenta Palestínskej samospráva a vybrali členov Palestínskeho zhromaždenia (rady). Napriek Rabinovej vražde sa zdalo, že mier bude pokračovať. Ako stálo v zmluve, tak Izrael postupne opúšťal dedinské územie Palestíny.

Teroristi zaútočili v roku 1996 samovražednou palestínskou militantnou skupinou, tento čin ovplyvnil zmýšľanie Izraelčanov. V máji líder Likudu Benjamin Netanyahu sa stal premiérom a vytvoril koaličnú vládu založenú na zabezpečení Izraelu. Táto vláda naliehala na palestínsku vládu, aby zabránila teroristickým útokom, lebo sa zastaví odsun izraelských vojsk z územie Palestíny. Počas vlády Likudu boli pozastavené rokovania, ale zmluva určujúca stiahnutie sa izraelských vojsk z Hebronu bola podpísaná v roku 1997. Izrael stiahol 80 % svojich ozbrojených síl z miest. Izrael sa rozhodol v nasledujúcich mesiacoch prikročiť k židovskému projektu osídlenia východného Jeruzalemu, čo Palestínčania videli ako porušenie dohody. V polovici roku 1997 islamské skupiny opäť zaútočili a Izrael následne žiadal, aby palestínska vláda zabránila týmto teroristickým útokom. Obzvlášť Izrael sužovali útoky islamskej skupiny zvanej Hamas. V septembri 1997 Mossad (izraelská informačná služba) sa pokúsila zajať politického lídra Hamasu Khaleda Meshala, ale neúspešne. Toto narušilo izraelsko – palestínske vzťahy. Takisto sa začali útoky aj libanonských islamských skupín na severe Izraelu. Libanon požadoval okamžité odsunutie izraelských jednotiek z ich územia, ktoré tam boli od roku 1985.

Druhá intifáda

V septembri roku 2000 povolil Ehud Barak výstup Arielovi Šaronovi s bezpečnostným sprievodom na Chrámovú horu, konkrétne na miesto Al – Aksa, čo je posvätné miesto pre moslimov, lebo veria, že odtiaľ vystúpil Mohamed do neba. Toto vyvolalo útoky Palestínčanov na Izraelitov, čo sa nazýva aj druhá intifáda a následné protiútoky. Toto vlastne trvá dodnes. Ehud Barak odstúpil v roku 2001 a jeho nátupcom sa stal 6. februára Ariel Sharon. Po jeho nástupe do úradu sa stal pre takmer milión Palestínčanov zákaz vychádzania bežnou vecou. Obmedzený pohyb sa zvýraznil rozdelením Západného brehu Jordánu na niekoľko od seba oddelených častí. Pohyb Palestínčanov je prísne kontrolovaný a kto chce prejsť z jednej oblasti do druhej musí ukázať zvláštne povolenie izraelskej tajnej polícii Šin Bet. Útoky na Izrael majú na svedomí organizácie ako Hamas a vplyv Yasira Arafata postupne, ale isto slabne. Celkový počet obetí druhej intifády ku koncu septembra 2004 bol 3686, pričom na strane Palestínčanov to bolo 2770 a na strane Izraelu 916.

Samovražední atentátnici

Arafat pre svoju podporu robí to, že za každého mŕtveho syna dostane jeho matka 2000 $ a za každého raneného 300 $. Hamas, ktorý ma na svedomí väčšinu útokov na izraelské ciele vznikol začiatkom 90 – tych rokov a jeho politické a vojenské krídlo ma neznámy počet členov a má tisíce stúpencov. V súčasnosti je jeho lídrom Ahmed Jásin, bol jedným zo spoluzakladateľov Hamasu. Za atentáty na Palestínčanov „kolaborujúcich s Izraelom“ sedel sedem rokov vo väzení. Prepustili ho v roku 1997 a Izrael ho vymenil za dvoch svojich agentov. Nekonečné mierové rokovania a zlá ekonomická situácia sú vodou na mlyn pre jeho extrémistickú rétoriku. Duchovní lídri Hamasu dokázali presvedčiť veľa mladých ľudí na samovražedné atentáty.
Teroristické útoky sú podľa Hamasu jedným z prostriedkov džihádu, svätej islamskej vojny. Množstvo Palestínčanov považuje samovražedné operácie za najlepšiu pomstu za životy a okupáciu. Napríklad uvádzam vyjadrenie 17 – ročného Mohammeda Sahara z roku 2001 „Keď vyberú ďalšieho martýra, určite tam pošlú mňa. Umriem ako živá bomba na dvoch nohách a v ústrety smrti so sebou vezmem toľko Izraelčanov, koľko len bude možné.“ Jeho otec bol v tej dobe jedným z vodcov Hamasu. Odpoveď otca na otázku, či dopustí, aby jeho syn zomrel s výbušninou na opasku odpovedal: „Samozrejme, som nekonečne pyšný, že môj prvorodený zobral na seba túto povinnosť. “Títo fanatici uznávajú kult smrti a každému samovražednému atentátnikovi sa sľubuje posmrtný raj, v ktorom ich bude stále obšťastňovať 72 panenských sexuálnych otrokýň.

Rozkaz na útok dostanú niekoľko hodín predtým. Dobrovoľníci sa na zásah pripravujú v špeciálnych táboroch, sú úplne izolovaní od rodiny a priateľov a pred útokom ešte strávia niekoľko nocí v hroboch, pričom hľadajú kontakt so smrťou. Atentátnici sú opásaní výbušninou z trinitrotoluénu a na jeden atentát sa nepoužíva viac ako 10 kilogramov výbušniny. Jedna takáto bomba stojí 200$. Elektronické zapaľovacie zariadenie je pripevnené priamo na opasku alebo vedie cez rukáv košele. Trinitrotoluén kupujú na izraelskom čiernom trhu, pričom sa väčšinou platí drogami, najmä kokaínom. V roku 2002 pri veľkej akcií objavili Izraelský vojaci v pásme Gazy až 56 centier na výrobu výbušnín. Po odpálení nálože ostane z atentátnika väčšinou len hlava a nohy, ostatné časti tela výbuch rozmetá. Po každom „vydarenom“ atentáte sa koná slávnostný sprievod zahalených aktivistov ulicami mesta Gaza. Zástup nesie obraz mŕtveho martýra v zlatom ráme ako trofej. Mladíci majú opásané atrapy bômb, strieľajú z automatických zbraní do vzduchu a oslavujú celú rodinu mŕtveho ako hrdinov.

Televízne stanice bez prestania ukazujú videozáznamy mŕtveho samovraha, ktorý pred atentátom v jednej ruke s Koránom, v druhej s automatom, zlovestným hlasom hovorí: „Roztrhám Izraelčanov na tisíc kúskov a vložím im chuť smrti do úst!“ Podľa palestínskeho psychiatra Khaleda Dahlana nevplýva na odvahu teroristov len náboženský fundamentalizmus, ale aj sľuby o raji. Izrael ako odvetu nasadil vyše stotisícovú armádu, do zbrane povolala desaťtisíce záložníkov a na palestínske územie vyrazili stovky tankov. Takisto používa aj stíhačky typu F – 16. Izraelskí vojaci obsadili celé územie Západného brehu a Gazy, v júni roku 2002 zničili sídlo Yasira Arafata. Aj keď Izraelské bezpečnostné služby a Mossad odhalia 85% samovražedných útokov dochádza aj tak dochádza k mnohým zničujúcim. Jeden z najväčších samovražedných útokov bol spáchaní v marci 2001. Atentátnici odpálili 2 nálože na tých istých autobusových linkách a spolu zahynulo 83 ľudí. Po útokoch sa na mieste nehody ako prví objavujú členovia ZAKA, čo je pomenovanie vychádzajúce zo skratky hebrejského spojenia Zihuki Korbanot Asson – Identifikácia obetí katastrof. Len čo sa postarajú o zranených, začínajú plniť ďalšiu úlohu, starajú sa o mŕtvych, doslova zbierajú kúsky tiel z chodníkov, stolov a stoličiek, stien budov, nájdené kúsky dávajú do špeciálnych igelitových vrecúšok a pozorne zapisujú, kde ktorý kúsok našli. Židovské náboženské predpisy vyžadujú, aby telo bolo pochované do 24 hodín.

Teroristické organizácie súčasnosti v Izraeli: Brigáda martýrov al-Aksa – Palestína, Front oslobodenia Palestíny, Hamás (Islamské hnutie odporu), Ľudový front oslobodenia Palestíny, Palestínsky islamský džihád