Po prvý raz sa stretol Gorbačov s Reaganom 6 mesiacov potom, ako sa stal generálnym tajomníkom. Vtedy už bolo Gorbačovovi jasné, že musí obmedziť vojenské výdavky, pretože ekonomicky nemôžu stačiť a priepasť medzi Východom a Západom by sa stále zväčšovala. Napriek tomu musel čeliť pánovi Reaganovi a jeho najnovšiemu kolu pretekov v zbrojení.
Druhým mužom, ktorý významne prispel k novej sovietskej zahraničnej politike, bol hneď za Gorbačovom EDUARD ŠEVARDNADZE. Aj on rozhodne odmieta názor, že Reaganova tvrdá politika zohrala pri skonční studenej vojny nejakú úlohu. Sovietsky zväz sa zvonku nedal rozbiť. Proces sa začal z vnútra - perestrojkou a demokratizáciou. Ďalšiu úlohu zohralo Soviestske znižovanie stavu zbraní. SDI a podobné veci mohol Sovietsky zväz použiť ako výhovorku na ďalšie vojenské posiľňovanie. Z dlhodobého hľadiska zasiahlo semená budúceho partnerstva medzi Východom a Západom uvoľňovanie medzinárodného napätia. Tie koncom 80. rokov vyklíčili do celého radu politických, hospodárskych a kultúrnych kontaktov medzi bývalými protivníkmi.Význam Brežnevovej politiky bol v tom, že sa snažil dať ľuďom zbrane aj maslo. Na to potrebolvali chorľavé ekonomiky východného bloku masívnu infúziu v podobe západnej technológie. Tvrdosť Reaganovej Politiky nespočívala len v hromadení zbraní. Jej účinnosť zvýšilo rozhodnutie nepripustiť, aby sa Moskva dostala k moderným technológiam a strategickým výrobkom. Táto taktika postavila Soviestske vedenie pred ťažkú voľbu. Mohli sa pokúsiť dosiahnuť úroveň výdavkov Spojených štátov na zbrojenie a vrátiť sa k politike ekonimickej sebestačnosti východného bloku, ktorú uplatňovali pred uvoľňovaním medzinárodného napäťia. Následkom by však bol náhly a možno katastrofálny zvrat v postupne sa zlepšujúcich životných podmienkach, čo by mohlo viesť k nespokojnosti, a tá by vyžadovala návrat k represiám. Alternatívu ponúkalo zlepšenie vzťahov so Západom na základe skutočnej spolupráce.
Svojím pokusom zobrať Moskve výdobytky, ktoré získala v období uvoľnovania napäťia a ktoré si najviac cenila, postavil Reagan aj navzdory západoeurópskej opozícii Kremeľ pred náročnú úlohu. Tento krok by nemohol urobiť, keby mu nepredchádzalo uvoľnenie medzinárodného napäťia.
Aj keď si to západní prívrženci studenej vojny a zástancovia uvoľňovania neuvedomovali, Reagan použil na presviedčanie sovietskych vodcov, aby zmenili svoju taktiku, známu kombináciu cukru a biča.
Na začiatku 80. rokov však v Kremli stále vládli pravoverní komunistickí funkcionári a u nich Reaganova politika nemohla uspieť.