Reagan a Gorbačov

Reagan a Gorbačov

Najväčší vplyv na skončenie studenej vojny mala premena sovietsko - amerických vzťahov za vlády Michaila Gorbačova. Jeho politická šikovnosť, schopnosť navodiť ovzdušie dôvery a pružnosť zoharli při rokovaniach dôležitú úlohu. Všetky západné hlavné mestá, ktoré najvyšší predstaviteľ Sovietského zväzu navštívil koncom 80. rokov, zachvátila "gorbimánia". Jeho popularita ďaleko prevýšila podporu, ktorej sa tešil doma, jeho ekonomická reforma totiž nepriniesla očakávané výsledky.
Bol o generáciu mladší ako jeho maldší predchodcovia. Ako prvý zo sovietskych predstaviteľov nezažil traumu z 2. svetovej vojny, nepatril predstaviteľom, ktorí vo vysokých funkciách slúžili Stalinovi. Pristúpil k nim rok či dva po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Nové myslenie sa v krajine rozšírilo až po Černobyle.
Zástancovia Reaganovej tvrdej línie zo začiatku 80. rokov vidia dôvod v zmene Gorbačovho kurzu v inom. Tvrdia, že Moskva nemohla v súťaži so Spojenými štátmi, pokiaľ ide o zvyšovanie vojenského potenciálu vrátane strategickej obrannej iniciatívy ( SDI ), obstáť a bola prinútená si to uvedomiť. Sovietsky predstavitelia vládli bez podpori verejnosti, bez diskusií, bez prieskumov verejnej mienky, bez volieb, ktoré jediné by naozaj mohli zmeniť ich politiku. Pri takomto type vlády môžete vplývať na zmenu jej politiky len tak, že presvedčíte jej vedúcich predstaviteľov, že vojensky nemôžu vyhrať nad Spojenými štátmi alebo NATO. To bol dôvod, pre ktorý sme zvyšovali našu vojenskú silu. Politici z obdobia uvoľňovania medzinárodného napätia sa vo svojich názoroch na túto otázku veľmi rôznia. "Prezident Reagan si za svoju úlohu zaslúži pochvaľu, ale jeho rola sa začala až v Ženeve v roku 1985" - hovorí Paul Warnke, ktorý viedol vyjednávania o kontrole zbrojenia za vlády prezidenta Cartera. Obrovské zvýšenie rozpočtu na zbrojenie ochudobnilo Spojené štáty a ešte viac zbedáčilo Sovietsky zväz. Na skončenie studenej vojny nemalo žiadny konštruktívny vplyv. Iba čo oddialilo jej koniec. Pretože ak v pretekoch v zbrojení Západ pridal, Východ ho musel dobiehať. A kedže mal Západ náskok v technológii, ktorému Východ nemohol konkurovať musel svoj handicap nahraďovať množstvom. Keď sa skončilo prvé obdobie uvoľňovania medzinárodného napäťia, boli Spojené štáty presvedčené, že ich úlohou je neutralizovať jedinú silu východného bloku a tou bola vojenská sila.

Po prvý raz sa stretol Gorbačov s Reaganom 6 mesiacov potom, ako sa stal generálnym tajomníkom. Vtedy už bolo Gorbačovovi jasné, že musí obmedziť vojenské výdavky, pretože ekonomicky nemôžu stačiť a priepasť medzi Východom a Západom by sa stále zväčšovala. Napriek tomu musel čeliť pánovi Reaganovi a jeho najnovšiemu kolu pretekov v zbrojení.
Druhým mužom, ktorý významne prispel k novej sovietskej zahraničnej politike, bol hneď za Gorbačovom EDUARD ŠEVARDNADZE. Aj on rozhodne odmieta názor, že Reaganova tvrdá politika zohrala pri skonční studenej vojny nejakú úlohu. Sovietsky zväz sa zvonku nedal rozbiť. Proces sa začal z vnútra - perestrojkou a demokratizáciou. Ďalšiu úlohu zohralo Soviestske znižovanie stavu zbraní. SDI a podobné veci mohol Sovietsky zväz použiť ako výhovorku na ďalšie vojenské posiľňovanie. Z dlhodobého hľadiska zasiahlo semená budúceho partnerstva medzi Východom a Západom uvoľňovanie medzinárodného napätia. Tie koncom 80. rokov vyklíčili do celého radu politických, hospodárskych a kultúrnych kontaktov medzi bývalými protivníkmi.Význam Brežnevovej politiky bol v tom, že sa snažil dať ľuďom zbrane aj maslo. Na to potrebolvali chorľavé ekonomiky východného bloku masívnu infúziu v podobe západnej technológie. Tvrdosť Reaganovej Politiky nespočívala len v hromadení zbraní. Jej účinnosť zvýšilo rozhodnutie nepripustiť, aby sa Moskva dostala k moderným technológiam a strategickým výrobkom. Táto taktika postavila Soviestske vedenie pred ťažkú voľbu. Mohli sa pokúsiť dosiahnuť úroveň výdavkov Spojených štátov na zbrojenie a vrátiť sa k politike ekonimickej sebestačnosti východného bloku, ktorú uplatňovali pred uvoľňovaním medzinárodného napäťia. Následkom by však bol náhly a možno katastrofálny zvrat v postupne sa zlepšujúcich životných podmienkach, čo by mohlo viesť k nespokojnosti, a tá by vyžadovala návrat k represiám. Alternatívu ponúkalo zlepšenie vzťahov so Západom na základe skutočnej spolupráce.
Svojím pokusom zobrať Moskve výdobytky, ktoré získala v období uvoľnovania napäťia a ktoré si najviac cenila, postavil Reagan aj navzdory západoeurópskej opozícii Kremeľ pred náročnú úlohu. Tento krok by nemohol urobiť, keby mu nepredchádzalo uvoľnenie medzinárodného napäťia.
Aj keď si to západní prívrženci studenej vojny a zástancovia uvoľňovania neuvedomovali, Reagan použil na presviedčanie sovietskych vodcov, aby zmenili svoju taktiku, známu kombináciu cukru a biča.
Na začiatku 80. rokov však v Kremli stále vládli pravoverní komunistickí funkcionári a u nich Reaganova politika nemohla uspieť.

Rumúnskeho prezidenta Ceausesca, ktorý na útrapy svojho obyvateľstva reagoval tvrdými represiami, bolo signálom, ktorý varoval pred návratom k Stalinovým praktikám.
A tak sa za Andropova, ktorého myslenie výrazne ovplyvnili jeho skúsenosti z KGB, upevňovala disciplína v Sovietskom zväze predsa len miernejšími formami. Ani Gorbačov neznížil po svojom nástupe do funkcie výdavky na zbrojenie hneď.
Rovnako pokračoval v zavádzaní prísnych disciplinárnych opatrení vrátane protialkoholovej kampane, ktorá mala katastrofálny dopad na sovietske hospodárstvo.
Schopnosť pružne a nápadito riešiť problémy ho priviedla k novému mysleniu, ktoré prispelo k premene sovietsko - amerických vzťahov.
Ich zmena rozhodla o skončení studenej vojny.