V roku 1851 bol v USA nájdený predmet v tvare zvona. Podľa časopisu Scientific American z júna onoho roku vyzeral zvon, nájdený päť metrov pod povrchom skaly odstraňovanej výbuchom, ako zinkový, ale pri poklepe znel ako zliatina striebra. Predmet bol skúmaný, putoval z múzea do múzea, z jedného výskumného pracoviska do druhého, až náhle zmizol.
Medzi najzaujímavejšie a najlepšie zdokumentované záhadné archeologické nálezy patrí fosílne kladivo, ktoré pri rodinnom výlete neďaleko malého texaského mesta London v roku 1934 objavila Emma Hahnová. Z kusu skaly najskôr vytŕčal len kúsok skameneného dreva. Po odlúpnutí časti nerastu udivení nálezci zistili, že sa vo vnútri skrýva staré kladivo so zlomenou drevenou násadou. Pieskovcovú horninu, ktorá kladivo obklopovala, priradil geológ John Watson k pieskovcovej formácie Hensell a tým pádom z geologického hľadiska odhadol jej vek na neuveriteľných 135 miliónov rokov! Z výsledkov bádania Dr. Carla E. Baugha, riaditeľa Creation Evidences Museum, vyplynulo, že drevo násady starého kladiva je kryštalicky skamenené, veľmi tvrdé a jeho štruktúra je nedotknutá. Vnútorná časť sa pravdepodobne premenila v porézne uhlie. Takáto kombinácia z uhoľnatenia a skamenenia je neobvyklá, vedecky dosiaľ nepopísaná, a úplne ojedinelá - na celom svete nie je známy podobný prípad. Vek skameneného dreva odhaduje Dr. Baugh na 100 až 200 miliónov rokov. Veda nepozná spôsob, ako sa skamenené drevo dá falšovať alebo napodobniť, čo znamená, že násada kladiva musela byť skutočne vyrobená pred mnohými miliónmi rokov. Hlava kladiva bola podrobená mnohým výskumom a testom, ktoré ukázali, že materiál hlavy kladiva nevykazuje žiadne nečistoty alebo nepravidelnosti, a bol teda nejakým spôsobom zušľachtený a tvrdený. Najväčšie prekvapenie ale priniesol chemický rozbor. Hlava kladiva sa podľa špecialistov skladá z 96,6% železa, 2,6% chlóru, 0,74% síry a 0,06% ostatných prímesí. Takýto výsledok spôsobil malú senzáciu, pretože každý metalurg vie, že pri všetkých známych procesoch výroby hodnotnej ocele musí nutne prísť ku znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Kov uvedeného zloženia teda vlastne pomocou moderných metalurgických metód vôbec nejde vyrobiť. Prírodný pôvod kovu môžeme taktiež celkom vylúčiť. Meteorické železo totiž obsahuje nikel, kobalt, hliník, síru, fosfor, chróm a uhlík. Od zloženia kladiva sa teda podstatne odlišuje. Prírodné železné rudy sú vždy znečistené mnohými prvkami, hlavne uhlíkom, po ktorom nie je v náleze ani stopa. Na svete nie je žiadna železná ruda, ktorej chemické zloženie by sa aspoň približne podobalo zloženiu hlavy kladiva. Navyše celé kladivo bolo v dobe nálezu kompletne uzatvorené do vápencovej horniny. Zo všetkých výskumov teda jednoznačne vyplýva, že pred 140 miliónmi rokmi bol na Zemi niekto, kto vedel zhotoviť a používať nástroje. Táto skutočnosť ale celkom borí všetky doterajšie predstavy o histórii našej planéty. Buď v dávnych dobách žili ľudia spolu s dinosaurami, alebo išlo o ľuďom veľmi podobných návštevníkov z iných planét.
A ešte pár nálezov. V Britskom múzeu je uchovaných mnoho lebiek neandertálcov, z ktorých najzaujímavejšia je jedna z lebiek zo slávneho náleziska v Broken Hill. To, čo ju robí zaujímavou, je presný kruhový otvor prenikajúci spánkovou kosťou do lebky. Okolo otvoru nie sú pukliny, ktoré by nevyhnutne vznikli napr. pri prerazení lebky hrotom krompáča pri vykopávkach, alebo dokonca za života neandertálca akoukoľvek vtedajšou zbraňou (pästné kliny, kostené dýky a pod.) Charakter zranenia však nezodpovedá takémuto mechanizmu. Pozoruhodné je, že protiľahlá spánková kosť lebky chýba, ako keby bola vyrazená. Tak by tomu bolo pri zásahu napr. modernou loveckou guľovnicou - hladký vstrel a po sploštení projektilu mohutný otvor výstupu strely. Pôvodcom podivného otvoru nebol ani vŕtavý slimák, ani huba (Vioa), ani červy, ktoré veľmi rozrušujú fosílie ktoré sa ocitli v mori. Miesto zranenia presne zodpovedá "smrteľnej zóne". V prípade strelnej rany musel byť neandertálec okamžite mŕtvy. Napriek tomu, že sú známe okolnosti nálezu lebky, nemožno vylúčiť ani zlý žart - dodatočné prestrelenie lebky. V moskovskom Paleontologickom múzeu Akadémie vied je uložený podobný nález z okolia dnešného Jakutska. Je to lebka pratura, rovnako, ako sa zdá, zasiahnutá strelou v oblasti "smrteľnej zóny" - presne v osi čelnej kosti. Taktiež v tomto prípade nie sú v okolí rany praskliny a činnosť vŕtavých slimákov je možné vylúčiť. Lebka je skvele zachovalá a určite neležala v mori. Ani chorobný proces osteomyelitída nemôže zanechať takú stopu. Pikantnou podrobnosťou v tomto prípade je, že sa rana začala hojiť kostnou jazvou. Nie je teda pochýb o jej datovaní. Vznikla v dobe života pratura, približne pred niekoľkými desiatkami až stovkami tisíc rokmi. Presné datovanie oboch nálezov rádio-karbónovou analýzou nie je možné. Fosílne kostené zostatky totiž rýchlo strácajú organické látky. Geologické i paleontologické vedomosti však naznačujú, že neandertálec i pratur mohli byť súčasníkmi. Kto to teda chodil po našej planéte, ozbrojený priebojnou strelnou zbraňou pomerne malej ráže, a teda značne dokonalou?
V roku 1959 bol spoločnou rusko - čínskou expedíciou v púšti Gobi v Mongolsku nájdený v pieskovci odtlačok, ktorý sa nepodobá žiadnemu fosílnemu reliktu dosiaľ vede známemu. Nevyzerá ani ako stopa, ktorú môže zanechať niektorý nám známy kráčajúci, plaziaci alebo lezúci tvor. Nápadne sa však podobá odtlačku profilovanej podrážky tzv. traktora, aký používali posádky Apolla na Mesiaci ako najpružnejšiu obuv zaisťujúcu pevný postoj za všetkých okolností. Odtlačok je niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc rokov starý a nevznikol určite v historických dobách.
Teraz trochu teórie. Ako asi naši predkovia stavali tie obrovské veci typu Baalbeckej terasy, pyramíd, Machu Picchu, Mohendžodaro a iné? Ako mohli hýbať kameňmi s váhou až sto ton, keď naša súčasná technika dokáže zvládnuť tak nanajvýš polovicu, pričom už s dvadsiatimi tonami má čo robiť. Ono tie šutre síce vážia sto ton, ale pri dnešnej gravitácii. Keby sa dala nejako znížiť na polovicu, alebo aspoň desatinu ... Ale ako? Nechajme našu Zem zatiaľ na pokoji a skúsme sa rozhliadnuť po okolí. Máme tu Mesiac so svojou jednou šestinou zemskej gravitácie, jednou osminou váhy Zeme a priemernou vzdialenosťou 470 miliónov kilometrov.
Prvý problém a to zachytenie Mesiaca na nízkej obežnej dráhe by bol celkom ľahko vyriešený. A to katastrofou, ktorá spôsobila zánik dinosaurov. Potom by sa musel len postupne vzďaľovať a práve tu je háčik celej teórie. Pyramídy sú podľa rôznych autorov staré asi tak 5 až 14 tisíc rokov. Aby bolo zníženie zemskej gravitácie Mesiacom významné, musel by sa začať vzďaľovať až niekedy okolo roku 2000 pred n.l. a naopak dosť rýchlo. To by sa ale nezaobišlo bez rozsiahlych prírodných katastrof, o ktorých však v tomto období nemáme žiadny doklad, ani archeologický, ani geologický, ani tradovaný. Biblickú potopu môžme smelo vynechať, to je len taký žartík v porovnaní s tým, čo by nastalo pri náhlom vzdialení Mesiaca.
Potom tu máme niekoľko veľmi zaujímavých a hlavne vedecky overených skutočností, ktoré dosť nabúravajú vžité predstavy. Tak napríklad neandertálec, tá slepá a zaostalejšia (?) rasa rodu Homo, dokázal čisto amputovať ruku a svojich mŕtvych pred pohrebom položil na kvetinové lôžko a ovieval ďalšími kvetinami. A to všetko prosím pred 50 tisíc rokmi v oblasti dnešného Iránu. Hudbu pozná človek najmenej 20 tisíc rokov, tak starý je nález kostených hudobných nástrojov šesťčlenného orchestra z Černigova v Rusku. Urbanizmus, alebo plánovaná výstavba miest, je známy z rytiny na kosti mamuta už najmenej 15 tisíc rokov. Ale to ani z ďaleka nie je všetko. Čo tie africké kovové guličky, ktoré sa dokážu v múzeu každý rok samy od seba otočiť? A čo ten zlatý náhrdelník, ktorý vypadol z hrudy čierneho uhlia pri prikladaní do krbu? Odtlačok predmetu bol aj v uhlí, takže nešlo o dodatočné vloženie. A naposledy, šľapaje súčasného človeka otlačené v treťohorných vápencoch pri Martine staré 55 miliónov rokov tak jasné, ako by tam niekto prešiel včera.
