Zatiaľ bez odpovede. Šupom sa prenesieme cez stovky miliónov rokov do doby neskorých štvrtohôr. Po Zemi sa nám preháňajú mamutie stáda, pratury, šabľozubé tigre a medzi tým všetkým revúce tlupy hominidov. Zatiaľ čo by sme kromaňonca v dave súčasníkov asi nepoznali, tak sa nám už podobal, neandertálca by sme odlíšili hneď. Výlet nekončí, máme tu australopiteka, habilisa, pitekantropa, erektusa a niekoľko ďalších. Zostavovať z nich akékoľvek vývojové línie je značne odvážne, pretože nálezy sú od sebe oddelené jednak geograficky ale hlavne časove. Ako chce niekto spojiť dvoch jedincov do vývojovej línie, keď medzi nimi ležia desiatky tisíc rokov a nemáme ani len najmenšie tušenie, čo sa s daným druhom v tej čiernej dobe dialo? Úplne kľudne mohli byť nejaké dva druhy súčasníkmi.
Príroda nám tu ukazuje svoju silu. Vezmime si napríklad psy. Na celom svete ich existuje cez päť stoviek rás, každá je trochu iná, od vreckových ozdôb na šaty až po dvestokilové mini kone. Všetky však majú jedného predka a keby sme prestali so šľachtením a kontrolovaným párením, veľmi rýchlo by sme dostali populáciu orieškov, ktorá sa bude postupne dostávať do podoby svojho pôvodného vzoru. Mal by sa snáď človek tomuto pravidlu vymykať? Často je počuť údiv nad rekordným tempom technického rozvoja, hlavne nad jeho neustálym zrýchľovaním. Čo ak je to len prostá biologická zákonitosť. Uvedomme si, že od staroveku sa s každou ďalšou civilizáciou zlepšujú dopravné možnosti, že ľudia majú viac možností cestovať, ale hlavne sa čo... páriť? No dobre. Naša doba je tým priam posadnutá, ľudstvo sa doslova celoplanetárne premiešava. A vracia sa tak k svojmu pôvodnému vzoru. Obdobie opoľudí a ďalších hominidov sa zrazu javí v úplne inom svetle. Nemusí už nutne ísť o obdobie predchodcov človeka, ale o obdobie jednej z hlbokých regresií druhu, ku ktorým dochádza zakaždým, keď sa nejaké veľké skupiny pôvodných ľudí alebo jedincov dostanú do dlhodobej vzájomnej izolácie. Dôvodom môže byť napríklad prírodná katastrofa. Správna veľkosť skupiny znamená, že počet ľudí je natoľko veľký, aby dokázal zaistiť reprodukciu a zároveň dostatočne malý, aby sa nevyčerpávali potravinové zdroje v danej oblasti.
Zostáva už len vyriešiť niekoľko vecí. Takže, pokiaľ by v minulosti existovala civilizácia na našej technickej úrovni, prečo sa po nej nič nenašlo? Lenže ono sa toho našlo dosť. Odliatok mozgu, už spomínané stopy vo vápenci, retiazka v uhlí, africké guličky... Žeby mimozemšťania? Zdá sa to dosť nepravdepodobné už len z toho dôvodu, že by nám museli byť neuveriteľne podobní. A keby sme aj pripustili myšlienku, že nás nejako vytvorili, tak by som rád vedel, ako to asi dokázali zariadiť pred najmenej desiatkami miliónov rokov, kedy po ľuďoch nebolo podľa oficiálnych predstáv ani potuchy. Ak ale naopak prijmeme možnosť existencie človeka v tých dávnych dobách, potom už nie je tá teória stvorenia tak nezmyselná. Pre jej podporu hovoria stovky legiend zachovaných po celej Zemi. Dajme tomu, že tu máme civilizáciu na našej technickej úrovni stavajúcu mestá z tehiel, betónu, ocele a skla, s lietadlami, vrtuľníkmi a raketami v rámci slnečnej sústavy, civilizáciu používajúcu elektrinu, počítače, rádio a atómovú energiu... Dokáže si niekto predstaviť, čo po nej zostane za pár desiatok alebo stoviek miliónov rokov? Po stovkách zemetrasení, výbuchov sopiek, zaľadnení, záplav a iných nepríjemnostiach? Moc toho nebude, najskôr asi nič. Len v skratke sa pokúsim načrtnúť zopár možností, ako by sa taká civilizácia mohla roztrieštiť a jej prežité zbytky dostať do izolácie. Náraz meteoritu, výbuch blízkej supernovy, prepólovanie magnetického poľa Zeme, silná vulkanická činnosť, poškodenie van Allenových pásov, epidémie, rozsiahle požiare a spústa ďalších nemilých vecí.
Vráťme sa ale k nálezom. Čo keď to nie sú náhodné artefakty, akési zanechané odpadky, ale naopak, cielené posolstvá budúcim ľuďom? Kremenný mozog – kremeň patrí k najtvrdším a najodolnejším horninám, tvar mozgu je načisto nezameniteľný. Vápencové šľapaje – vápenec umožňuje ľahké určenie veku, tvar bosej nohy je takisto nezameniteľný. Retiazka v uhlí – zlato je jeden z najstálejších kovov, tvar retiazky tiež vylučuje náhodný vznik. Rotujúce guličky – presný tvar vylučuje náhodný vznik, keby snáď boli pochybnosti, tak sa vedia sami otáčať. Čo ak nás chcel niekto varovať, dať nám správu v dobe, kedy to budeme schopní pochopiť? Veď aj my pre svojich budúcich potomkov zakopávame do zeme schránky so súčasnými dokumentami, vysielame do vesmíru signály a hľadáme prípadnú odpoveď. Rádioastronómovia neustále prehľadávajú vesmír na vlne 21 cm, ktorá je vlnou vodíka. Ten sa nachádza všade a preto sa predpokladá, že by aj iné civilizácie zvolili túto frekvenciu ku komunikácii.
20. augusta a 5. septembra 1977 boli vypustené americké medziplanetárne sondy. Volali sa Voyager. Voyager I. preletel okolo Jupitera 5. marca 1979 vo vzdialenosti 277 tisíc km nad vrchnou vrstvou mrakov planéty. Získal 18 tisíc snímok Jupitera a jeho mesiacov s rozlišovacou schopnosťou niekoľkých kilometrov. Prelet oblasťou Jupitera so snímkovaním trval 98 dní. Gravitačnými účinkami Jupitera bola sonda nasmerovaná na dráhu k Saturnu. Najväčšie priblíženie nastalo 13. novembra 1980, keď sonda prešla pod rovinou prstencov planéty a bola vzdialená 124 tisíc km od vrchnej vrstvy mračien. Po prelete okolo Saturna uniká Voyager I. zo slnečnej sústavy. Voyager II. sa do oblasti Jupitera dostal o 4 mesiace neskôr ako Voyager I., 27. augusta 1981 sa priblížil k Saturnu, 24. januára 1986 preletel okolo Uránu a 25. augusta 1989 okolo obežnej dráhy Neptúna a navždy opustil hranice našej slnečnej sústavy. Voyager II. putoval k Neptúnu 12 rokov od štartu. Sonda by mala preletieť okolo hviezdy Sírius približne okolo roku 296038. Letia do vesmíru a na palube nesú púzdro s elektronickou platňou. Tá obsahuje nahrávky vtáčieho spevu, Beethovenovej hudby, džezu, čínskej hudby a pozdravy v šesťdesiatich rečiach Zeme. Na pozlátenej platni je obraz muža a ženy, molekula vodíka i naša poloha vo vesmíre. NASA sa rozhodla dať na sondy posolstvo, pretože smerujú hlboko do vesmíru a možno o niekoľko tisíc alebo miliónov rokov, pokiaľ sa sondy nezničia samé, ich zachytí nám neznáma civilizácia, ktorá sa bude snažiť posolstvo rozlúštiť. Možno však časom budeme mať technológiu, ktorá nám samým umožní cestovať ďalej do vesmíru a stretneme tieto sondy opäť my. Ak nie, pravdepodobne pretrvajú viac ako miliardu našich rokov, zatiaľ čo naša civilizácia i zemský povrch prekonajú ďaleko rozsiahle zmeny. Spomedzi 200 miliárd hviezd našej galaxie sa na niektorých, možno na mnohých obývaných planétach, nachádzajú civilizácie, ktoré cestujú do vesmíru. Ak Voyager nájde takáto civilizácia a bude vedieť správu rozlúštiť a pochopiť, naše posolstvo bude znie takto: "Toto je dar z malého vzdialeného sveta, záznam našich zvukov a údaje o našej vede, umení, hudbe o našom myslení a cítení. Usilujeme sa, aby sme prežili svoju súčasnosť. Dúfame, že keď sa nám podarí zvládnuť naše problémy, budeme sa môcť pripojiť k spoločenstvu galaktických civilizácií. Táto správa vyjadruje našu nádej, rozhodnosť a dobrú vôľu v nekonečnej veľkoleposti vesmíru."
