Po celom svete v skalách, lomoch a všade tam, kde ľudia niečo dolujú a kopú sa našli záhadné predmety, ktoré by tam podľa našich zakorenených predstavách o vzniku prvého človeka na Zemi, nemali čo hľadať. Už v 16. storočí objavili Španieli v strieborných baniach v Peru 18 cm dlhý klinec celkom zarastený v rude a viditeľne vyrobený zo železa a ocele napriek tomu, že prítomnosť železa v strieborných rudách je značne nepravdepodobná. V škótskych uhoľných žilách boli taktiež nájdené kovové predmety, ktorých prírodný vznik si nedokážeme na úrovni dnešných znalostí predstaviť. Ako sa mohli tieto a iné predmety, o ktorých bude ešte reč, dostať do geologických vrstiev, ktoré sú podľa našich predstáv vyhradené len pozostatkom dinosaurov a iných pravekých tvorov len nie určite ľudským? Na túto otázku existujú celkom štyri odpovede a je len na samotnom človeku, ktorá ho najviac uspokojí.
Prvú odpoveď dáva oficiálna veda - všetky nálezy sú podvrhy alebo omyly.
Druhú odpoveď zastáva značná časť záhadológov a bádateľov, ktorí sa zaoberajú pradávnymi civilizáciami - tieto nálezy potvrdzujú existenciu národa, ktorý existoval už dávno pred nami a zmietla ho z povrchu zemského nejaká katastrofa.
Tretia odpoveď je najpopulárnejšia, o čo sa zaslúžil Erich von Däniken - ide o pamiatky po mimozemšťanoch, ktorí veľmi dávno navštívili našu planétu.
Štvrtá odpoveď sa zdá byť najšialenejšia, ale svojim spôsobom celkom logická - nájdené artefakty sú pamiatkami po cestovateľoch časom.
Všetky tieto predmety majú žiaľ väčšinou podobný osud. Putujú od jednej osoby k druhej, z múzea do múzea, až nakoniec záhadne zmiznú. Často po nich nezostane ani fotografia, obrázok alebo odborná správa.
V roku 1844 archeológ David Brewster informoval o nálezoch nechtov zarastených do masívnych blokov pieskovca v kameňolome v severnom Anglicku. 22. júna toho istého roku bola v anglickom Rutheford Millse nájdená mechanicky zhotovená zlatá niť, uložená dva a pol metra pod povrchom pevnej skaly. Frederick Wright v roku 1887 popisuje podobný nález, tento krát však kameň skrýval hlinenú figúrku. V Morrisonville v štáte Illinois sa zasa našla 8 karátová retiazka, ktorá vypadla z kúsku uhlia.
Medzi veľké otázniky patrí i záhadná medená minca z Illinois. Bola objavená pri vŕtaní studne v roku 1871. Skrutkový vrták ju vytiahol z hĺbky 38 metrov z vrstvy hliny, ktorej vek určil Štátny geologický ústav na 200 až 400 tisíc rokov. Jej tvar už bol zotretý vekom a mal podobu niečoho medzi mnoho hranom a kruhom. Po oboch stranách boli vyrazené portréty akýchsi figúr a nápisy v neznámom písme. Záhadný peniaz sa nepodobal žiadnej známej minci na svete. Presne rovnaká hrúbka mince ukazovala na strojovú výrobu. Odborníci usúdili, že nakoniec ju vystrihla nejaká raznica a boli zrazené jej ostré hrany. Pritom je známe, že prvé kovové mince na svete sa začali používať v Malej Ázii behom ôsmeho storočia pred našim letopočtom. Nález v Illinois by znamenal nie len výraznú zmenu tohto názoru, ale i dôkaz existencie vyspelej civilizácie v Severnej Amerike pred 200 000 rokmi.
Ďalší podivuhodný nález je skamenená podrážka topánky stará minimálne 5 miliónov rokov. Našiel ju dolný inžinier a geológ John T. Reid v roku 1922, keď hľadal v Nevade skameneliny. Kameň pochádza z obdobia triasu, teda z počiatku druhohôr, bol rozlomený a jeho predná časť chýbala. Aj tak sa ale dve tretiny obvodovej línie podrážky zachovali. Zreteľne bol na nej vidieť pravidelný dvojitý steh po šití okolku topánky k podrážke. A naviac, v mieste, kde sa päta vo vnútri topánky opiera a trie, bola podrážka odretá a opotrebovaná, ako to bežne u starších topánok býva. Reid nechal urobiť analýzu skameneliny v Rockefellerovom Inštitúte. Tá potvrdila vek kameňa, a mikrofotografie stehu ukázali detaily zbytkov nití. Týmto bol podaný dôkaz, že sa nejedná o hračku prírody ale o ľudský výrobok.
Ešte omnoho staršieho dáta sú kovové tyčky nájdené v roku 1968 vo vápenci pri Saint-Jean de Livet vo Francúzsku. Tyčky majú ovoidný prierez, úplne rovnaký tvar, ale rozdielne rozmery. Vápenec, v ktorom boli zarastené, je starý najmenej 65 miliónov rokov! Vzorky z tyčiek boli odovzdané ku skúmaniu geomorfologickému laboratóriu na Univerzite v Cae. V Južnej Afrike boli zasa nájdené kovové guličky staré 300 miliónov rokov. Po prvýkrát sa objavili asi pred dvadsiatimi rokmi v povrchových lomoch na pyrofylit (pyrofylit sa používa napr. v elektrotechnickom priemysle ako náhrada za porcelán a pod.) pri mestečku Ottosdal v provincii Western Transvaal z lokality Wonderstone (slov. Zázračný kameň). Začali vypadávať zo svahu po vyťaženej hornine v hĺbke asi 150 metrov. Mali priemer od jedného do desiatich centimetrov a ich tvar bol tak pravidelný a dokonalý, ako keby boli odliate vo forme. Po obvode sa tiahli tri presne rovnobežné ryhy. Názor na ich vznik však nie je jednotný. Oficiálne vedecké stanovisko hovorí, že to sú obyčajné limonitové konkrécie. Niektorí odborníci však s týmto názorom nesúhlasia. Napríklad Roelf Marx, riaditeľ múzea v juhoafrickom Klerksdorpe, kde sú guličky vystavené, namieta, že nájdené guličky sú tak tvrdé, že ani oceľová ihla na nich nezanechá stopu. Keby boli z limonitu, ich tvrdosť by bola oveľa menšia, iba 4 až 5,5 Mohsovej stupnice. Taktiež zistil, že guličky sa samovoľne otáčajú okolo svojej osi. Napríklad jeden nález v tvare vajca sa otočil v priebehu 128 dní jedenkrát okolo svojej osi. A navyše sa konkrécie vyskytujú v skupinách, ako zlepené mydlové bubliny. Neobjavujú sa osamotene a nebývajú tak perfektne guľaté. Ale to hlavné je, že nemávajú po obvode vyryté tri dokonalé paralelné drážky. Roelf Marx a mnoho ďalších odborníkov sa preto domnieva, že guličky boli vyrobené inteligentnými bytosťami. Kde by sa ale na našej Zemi vzali pred 300 miliónmi rokmi?
V roku 1885 našiel Dr. Gurlt v jednom nemeckom lome vo vnútri uhoľnej vrstvy starej niekoľko miliónov rokov prapodivnú vec. Predmet vyzeral skoro ako presná kocka, ktorej protiľahlé strany boli jemne zaoblené. Vážila 785 gramov a asi v polovici sa kolom dokola tiahol hlboký zárez. Zvláštna kocka sa podľa Gurltovej štúdie skladala z ocele, niklu a hliníku a mala presné rozmery: 67 x 67 x 47 mm. Dr. Gurlt sa od začiatku domnieval, že našiel skamenený meteorit. Iní tvrdili, že síce ide o meteorit, ale opracovaný. Lenže v tomto prípade by ho však museli opracovať dinosaury, pretože ľudia ani ich predchodci v tej dobe ešte neexistovali. Predmet údajne neobsahoval dostatok síry, aby to mohol byť pyrit sformovaný do podoby kocky prírodnými silami. Žiaľ dnes nemáme možnosť podrobiť podivný exemplár vedeckému výskumu. Rovnako veľkou záhadou, ako je kocka sama, je aj jej ďalší osud. Jej stopa končí v múzeu v Salzburgu, kde bola odvezená a vystavená. V roku 1910 múzeum zistilo, že sa v jeho inventári už nenachádza. Okrem kocky zmizli i všetky záznamy z obdobia roku 1886 až 1910, kedy bol nález v múzeu umiestnený. Možno že je to len náhoda, ale je rozumnejšie predpokladať že kocka a písomnosti boli odstránené úmyselne. J. Bergier považuje kocku za jeden z predmetov slúžiacich mimozemskej civilizácii k zbieraniu a ukladaniu informácií. Možnosť ukladať informácie do mikrokryštalických štruktúr magnetickej zliatiny existuje. Nemožno však zavrhnúť ani variantu, že ide o meteorit, ktorý by bol skutočne len prírodnými silami opracovaný do tvaru kocky. Lenže čo ak je tá kocka skutočne dielom civilizácie, ktorá pred miliónmi rokmi navštívila našu planétu? Nie však akýmsi monitorovacím zariadením, ale niečím, čo i po nás zostáva v prírode i vo vesmíre, jednoducho odpadom? To by dokazovalo, že znečisťovanie životného prostredia nemusí byť vlastné len ľudstvu.
