Bipolarita - nová základná konštelácia

Druhá svetová vojna a kapitulácia mocností OSI zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko ( štáty OSI ).
Stará Európa postupne stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike.
Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali mocnosti OSI, prenikli 2 víťazné štáty proti Hitlerovskej koalície - USA a ZSSR. Tieto na vzostupe sa nachádzajúce svetové veľmoci determinovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Obidva štáty predstavovali celkom novú mocenskú kvalitu, kedže disponovali jadrovými zbraňami: USA od roku 1945 a ZSSR od roku 1949. Ich cesta k super veľmoci (z aspektu vojenskej techniky) sa začala vodíkovou bombou ( 1952 USA, 1953 ZSSR )a viedla až po dnešné zbraňové systémy. Ostatné 3 víťazné mocnosti - GB, FRANCE, ČÍNA - i napriek vlastnému nukleárnemu potenciálu neboli schopné ísť touto cestou. Preto ani nedosiahli úroveň zo štatútom super veľmoci. Ich postavenie vo svete - bez vlastnej mocenskej základne po 2. Svetovej vojne - bolo odôvodnené výlučne politicky. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity k bipolarite. Tento prechod "vláde 2 blokov" pritom neprebiehal pokojne ale v tvrdej konfrontácií (studená vojna). Dodatočnú dimenziu nadobudla bipolárna politika existenciou 2 zásadne odlišných spoločenských systémov, z ktorých každý pokladal svoju ideológiu za samospasiteľnú.

Od modelu jednotného sveta k studenej vojne

Keď si 25. apríla sovietsky a americký vojaci podali v Torgau na Labe ruky, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok mieru a zmierenia. Torgau predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčastne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločenskej politiky kooperácie spojencov. Zdanie klamalo.
Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania sa objavilo už roku 1943.
USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Roosevelt a britský ministerský predseda Winston Churschill: USA ako "arzenál demokracie" požadovali o právo na sebaurčenie národov, nepoužívanie násilia, medzinárodné odzbrojenie, slobodný obchod a medzinárodnú spoluprácu vo všetkých oblastiach.