Studená vojna

Začiatok studenej vojny

Hlavnými pôvodcami priostrovania medzinárodných vzťahov, ktoré označujeme pojmom "studená vojna" , boli spojené štáty americké. Ich vedúci činitelia sa domnievali, že mohutný rozmach ich hospodárskej a politickej moci im poskytuje dostatočné predpoklady na svetovládu. Jedinou vážnou prekážkou v dosiahnutí tohto cieľa bol Sovietsky zväz. Západné mocnosti pri mierových rokovaniach presadzovali svoje záujmy a usilovali sa uvedené štáty popudiť proti sovietskemu zväzu a proti sebe navzájom. Severoatlantický pakt

V roku 1949 západné veľmoci utvorili severoatlantický pakt - NATO.
Tento pakt pod vedením spojených štátov bol celkom nezakryte namierený proti sovietskemu zväzu.

Varšavská zmluva

Proti hrozbe novej vojny uzavrel sovietsky zväz zo 7 ľudovodemokratickými štátmi (Albánsko, Poľsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko, a s Nemeckou demokratickou republikou ) v máji 1955 vo Varšave zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci.

60.roky - obdobie prechodu

Na konci 60. rokov vzájomný politický vzťah oboch superveľmocí začal postupne meniť. Odohrávalo sa to na pozadí konsolidácie sovietskeho mocenského monopolu vo východnej Európe ( potlačenie reformného hnutia v Československu; vyhlásenie Brežnevovej doktríny ) a neúspešnej americkej vojenskej intervencie vo Vietname.
Hlbších príčin uvoľňovania napätia bolo niekoľko: šok z Kubánskej krízy ( možnosť 3.Svetovej vojny ), vojensko strategické úvahy o tom, že v rovnováhe strachu medzi superveľmocami je ďalšie hromadenie vojenského materiálu zbytočné. Dôležitým krokom na ceste k uvoľňovaniu bola zmluva o jadrových pokusoch z roku 1963 ä
( zákaz pokusov s jadrovými zbraňami vo vesmíre v ovzduší a pod vodou ) a podpísanie zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní v roku 1968. Vedľa politicky si "konkurujúceho si trojuholníka" USA - ZSSR - ČÍNA vznikol hospodársky "kooperujúci trojuholník" USA - JAPONSKO - ZÁPADNÁ EURÓPA. Druhá studená vojna

Kontrast medzi začiatkom a koncom 80.rokov bol veľmi veľký.
V prvej polovici zaznamenali sovietsko - americké vzťahy najhoršiu úroveň za poslednú generáciu. Do veľkej miery spôsobila klinickú smrť politiky uvoľňovania medzinárodného napätia Moskva, ktorá neustále zvyšovala svoj zbrojný potenciál a k riešeniu problémov v rôznych kútov sveta sa stavala čoraz agresívnejšie, čo spôsobilo prudkú reakciu spojených štátov.

Výdavky na armádu začala zvyšovať v poslednom roku svojho fungovania už vláda prezidenta Cartera.
Reaganova vláda ich zvýšila ešte viac.
Vojenské posiľňovanie Spojených štátov bolo obrovské, najväčšie od kóreskej vojny.
V tom čase začal Washington, ako odpoveď na sovietske rakety typu SS-20, rozmiestňovať v západnej Európe rakety Pershing 2 a letúnové strely Cruise.
Ešte pred ich umiestnením oznámil Reagan v tom istom roku strategickú obrannú iniciatívu ( SDI ). Jej cieľom bolo postaviť proti balistickým raketám ochranný štít z lasérových zbraní využívajúcich časticové lúče. Ak by sa tento projekt bol uskutočnil, musela by sovietska strana reagovať zvýšením počtu medzikontinentálnych balistických rakiet ( ICBM ), alebo by musela vybudovať podobný systém. Veľa sovietskych aj amerických vedcov súhlasilo s názorom vedeckého poradcu prezidenta Gorbačova Roalda Sagdejeva, ktorý považoval pôvodnú Reaganovu koncepciu strategickej obrannej iniciatívy ( SDI ) za vedecko - fantastickú fikciu, ktorá sa nedá uskutočniť. Strategická obranná iniciatíva ostala niekoľko rokov hl. prekážkou sovietskeho zbrojenia. To, že Reagan presadzoval iniciatívu, aby vystupňoval vojenskú silu Spojených štátov, bolo súčasťou pevného postoja voči Moskve na všetkých frontoch.
Rétorikou, ktorá pripomínala studenú vojnu zo začiatku 50. Rokov označil sovietsky zväz za ríšu zla a predpovedal, že komunizmus skončí na smetisku dejín. Ronald Reagan opäť rozbehol ideologickú vojnu. Intuitívne pochopil, že problémy sovietskeho vedenia majú korene v jeho nedostatočnej legitimnosti. Vládnuť mohli iba násilím, represiou, slobodné voľby by nikdy neprežili. Uvedomil si, že ak bude neustále brnkať na strunu legitimnosti, oslabí impérium tak, že to povedie až k jeho zániku. Tendencia Ronalda Reagana poučovať sovietskych predstaviteľov pretrvala až do éry Gorbačova aj napriek tomu, že sa sovietsko - americké vzťahy podstatne zlepšili, k čomu sčasti prispel ich vzájomný dobrý vzťah. Prvé vrcholné stretnutie Reagana a Gorbačova neprebehli celkom bez problémov. Reagan začal stretnutie prednáškou o vlastných názoroch, akoby vyučoval - hovorí Gorbačov. " Raz alebo dvakrát som mu povedal aby to nerobil. Aby si uvedomil s kým rokuje, že nie sme rovnocenní partneri, že on nie je môj žalobca ani učiteľ. Že ak chce pokračovať v tomto tóne k dialógu sa nedostaneme. Chceli sme však dosiahnuť dohodu, a tak som bol pripravený ísť ďalej. Museli sme sa cez to dostať ".
" Reagan spôsobil v systéme vzťahov medzi spojenými štátmi a Sovietskym zväzom úplnú zmenu " - hovorí sovietsky vyjednávač Julij Kvicinskij, ktorého ženevské rozhovory o kontrole zbrojenia neviedli na začiatku 80. Rokov k nijakým výsledkom.
Až s Gorbačovom sa zmenil tón a ako hovoria Nemci, tón robí muziku.