Ďalej sa Spojené štáty chceli zapojiť do narastajúceho obchodu medzi východom a západom, z ktorého ťažili najmä vyspelé európske štáty. Na druhej strane aj Moskva chcela ťažiť z uvoľňovania napätia. Sovieti chceli, aby aj Západ súhlasil s povojnovým usporiadaním Európy a Sovietsky zväz uznali západné krajiny za superveľmoc. Ďalej chcel dovozom západných technológií zachrániť svoje upadajúce hospodárstvo. Účasť západnej Európy v uvoľňovaní napätia

V snahe uvoľniť napätie medzi dvoma blokmi neboli obidve superveľmoci samé. Do tohto procesu sa výrazne zapájali aj krajiny západnej Európy. Tiež boli v tom aj ich záujmy. Takým dôkazom je Francúzsko, ktoré pod vedením prezidenta Charlesa de Gaulla uvoľňovalo napätie aj preto, aby dokázalo svoju nezávislosť od Spojených štátov. V roku 1966 dokonca odišli od spoločného velenia NATO. Ďalšou európskou krajinou, ktorej išlo o uvoľňovanie napätia, bolo západné Nemecko s vtedy novou vládou Willyho Brandta. Nová nemecká politika zo začiatku nepotešila samotné Spojené štáty. Američania sa obávali, či Nemci nepoštvú obidve súperiace mocnosti proti sebe, a aby Nemecko z toho nakoniec neťažilo. Sám Henry Kissinger, ktorý bol vtedy poradcom prezidenta Nixona vo veciach bezpečnosti štátu, nebol najprv nadšený nemeckou stratégiou, ale potom však pochopil, že Nemecko nemá nijaké vedľajšie extrémne úmysli.

Uvoľňovanie napätia USA - ZSSR

Samotné uvoľňovanie napätia začalo po americkom nadviazaní kontaktov s Čínou, lebo Sovietsky zväz sa po tomto ťahu Spojených štátov stal ochotnejší rokovať o medzinárodnej problematike. Hlavným bodom plánovaných rokovaní mala byť zmluva o obmedzení jadrového zbrojenia SALT 1 ( SALT - Strategic Arms Limitation Talks - Rozhovory o obmedzení strategických zbraní ). Zmluva SALT 1 sa skladala z dvoch častí. Prvá časť sa skladala z dohody s neobmedzenou platnosťou, že obe mocnosti môžu rozmiestniť na svojom území len dva (o dva roky len jeden) protibalistické raketové systémy ABM. Druhá časť zmluvy mala trvať päť rokov a týkala sa obmedzenia počtu strategických rakiet. Sovieti mohli mať 2 400 rakiet, kým Američania len 1 700 rakiet. Rozdielny počet strategických rakiet bol preto, že Američania mohli na svoju raketu nasadiť viac jadrových hlavíc, ktoré mohli nezávisle nasmerovať na samostatný cieľ ( MIRV ). Začatie rozhovorov bolo dosť problematické na obidvoch stranách. Sovietský najvyšší predstaviteľ Leonid Brežnev musel v Moskve dosť dlho presviedčať ostatných sovietskych politikov o tom, že zmluva a rokovania sú pre Sovietský zväz výhodné.