Studená vojna - Uvoľňovanie napätia

Studená vojna sa vyznačovala obrovským napätím v oboch nepriateľských táboroch. Napätie hlavne znamenalo strach pred rozpútaním nukleárnej vojny. Superveľmoci si veľmi dobre uvedomovali vážnosť situácie a preto sa snažili odbúravať nevraživosť medzi oboma blokmi. Týmto snažením, ale aj inými okolnosťami, sa uvoľňovalo napätie medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Keď nastalo uvoľňovanie napätia, predstavitelia mocností, ale aj obyčajní ľudia z oboch blokov, sa k sebe správali oveľa ohľaduplnejšie a ústupčivejšie. Dokonca aj médiá nepriateľských štátov naladili oveľa miernejší tón kritiky. Počas celej studenej vojny bolo viacero uvoľnení. Po Stalinovej smrti sa po desitich rokoch po prvý krát stretli bývalí vojenskí spojenci na Ženevskej konferencií v roku 1955. Víťazi druhej svetovej vojny sa dohodli, že skončia okupáciu Rakúska. Ďalšie uvoľnenie nastalo, keď si svet vydýchol po kubánskej kríze v roku 1963. Vtedy sa zriadila medzi Moskvou a Washingtonom " horúca linka " a podpísala sa zmluva o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní. V roku 1968 sa podpísala ďalšia zmluva o nešírení jadrových zbraní. V tom istom roku sa začali prípravy na americko-sovietské rokovania o kontrole zbrojenia, ktoré skomplikovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Ako dôsledok tejto udalosti sa prerušili vyjednávania o kontrole zbraní hromadného ničenia. Hlavnou príčinou väčšieho uvolňovania napätia v sedemdesiatych rokoch bola myšlienka obmedzenia výroby jadrových zbraní na obidvoch stranách. Sovietský zväz, ktorý musel do konca šesťdesiatych rokov stále dobiehať Spojené štáty v množstve jadrových hlavíc, nadobudol taký počet medzikontinentálnych balistických rakiet, že sa vyrovnal potenciálu Spojených štátov. Obidve superveľmoci mali vtedy niečo nad 1000 týchto rakiet. Vtedy dospeli predstavitelia oboch mocností k presvedčeniu, že rakiet je dostatok na to, aby zničili celú severnú poľogulu, ale aj nato, aby ich počet odradil obe strany od ich použitia. Teda kontrola zbrojenia bola symbolom ďalšieho odmäku. Ponuku na kontrolovanie zbraní priniesla Nixonova vláda. Nebol to však návrh, ktorý by celému svetu mohol uľahčiť život. Nixon si sľuboval od tohto kroku urovnanie vietnamského konfliktu, lebo si myslel, že keď si zlepšia Spojené štáty svoje vzťahy so Sovietskym zväzom a s Čínou, oni ovplyvnia severný Vietnam, aby skončil vojnu.

Ďalej sa Spojené štáty chceli zapojiť do narastajúceho obchodu medzi východom a západom, z ktorého ťažili najmä vyspelé európske štáty. Na druhej strane aj Moskva chcela ťažiť z uvoľňovania napätia. Sovieti chceli, aby aj Západ súhlasil s povojnovým usporiadaním Európy a Sovietsky zväz uznali západné krajiny za superveľmoc. Ďalej chcel dovozom západných technológií zachrániť svoje upadajúce hospodárstvo. Účasť západnej Európy v uvoľňovaní napätia

V snahe uvoľniť napätie medzi dvoma blokmi neboli obidve superveľmoci samé. Do tohto procesu sa výrazne zapájali aj krajiny západnej Európy. Tiež boli v tom aj ich záujmy. Takým dôkazom je Francúzsko, ktoré pod vedením prezidenta Charlesa de Gaulla uvoľňovalo napätie aj preto, aby dokázalo svoju nezávislosť od Spojených štátov. V roku 1966 dokonca odišli od spoločného velenia NATO. Ďalšou európskou krajinou, ktorej išlo o uvoľňovanie napätia, bolo západné Nemecko s vtedy novou vládou Willyho Brandta. Nová nemecká politika zo začiatku nepotešila samotné Spojené štáty. Američania sa obávali, či Nemci nepoštvú obidve súperiace mocnosti proti sebe, a aby Nemecko z toho nakoniec neťažilo. Sám Henry Kissinger, ktorý bol vtedy poradcom prezidenta Nixona vo veciach bezpečnosti štátu, nebol najprv nadšený nemeckou stratégiou, ale potom však pochopil, že Nemecko nemá nijaké vedľajšie extrémne úmysli.

Uvoľňovanie napätia USA - ZSSR

Samotné uvoľňovanie napätia začalo po americkom nadviazaní kontaktov s Čínou, lebo Sovietsky zväz sa po tomto ťahu Spojených štátov stal ochotnejší rokovať o medzinárodnej problematike. Hlavným bodom plánovaných rokovaní mala byť zmluva o obmedzení jadrového zbrojenia SALT 1 ( SALT - Strategic Arms Limitation Talks - Rozhovory o obmedzení strategických zbraní ). Zmluva SALT 1 sa skladala z dvoch častí. Prvá časť sa skladala z dohody s neobmedzenou platnosťou, že obe mocnosti môžu rozmiestniť na svojom území len dva (o dva roky len jeden) protibalistické raketové systémy ABM. Druhá časť zmluvy mala trvať päť rokov a týkala sa obmedzenia počtu strategických rakiet. Sovieti mohli mať 2 400 rakiet, kým Američania len 1 700 rakiet. Rozdielny počet strategických rakiet bol preto, že Američania mohli na svoju raketu nasadiť viac jadrových hlavíc, ktoré mohli nezávisle nasmerovať na samostatný cieľ ( MIRV ). Začatie rozhovorov bolo dosť problematické na obidvoch stranách. Sovietský najvyšší predstaviteľ Leonid Brežnev musel v Moskve dosť dlho presviedčať ostatných sovietskych politikov o tom, že zmluva a rokovania sú pre Sovietský zväz výhodné.

Zmluva sa mala podpisovť v Moskve, ale mnohí zarytí komunisti nechceli, aby boli do Moskvy pozvaní Američania, lebo sa im zdalo, že budú zle vyzerať pred ľuďmi, keď Američania zabíjajú vo Vietname nevinných ľudí. Na druhej strane železnej opony tiež musela Nixonova vláda presviedčať veľa politikov, že zmluva je výhodná aj pre nich, lebo kritika tvrdila opak. Napokon sa všetko vyriešilo a zmluva SALT 1 sa v roku 1972 podpísala v Moskve oboma najvyššími predstaviteľmi dvoch najmocnejších štátov sveta.
Aj keď SALT 1 nebola veľmi dokonalá zmluva, lebo sa ňou toho veľa nevyriešilo /Spojené štáty do konca 80. rokov zdvojnásobili počet jadrových hlavíc a Sovietský zväz dokonca zväčšil počet svojich hlavíc šesťnásobne, a tak mali obidve mocnosti takmer 12 000 strategických jadrových hlavíc/, malo to však priaznivý vývoj na svet. Obidva bloky sa k sebe úplne inak správali. Zajímavé bolo pozorovať správanie politikov na obidvoch stranách, tí sa totiž správali skoro ako priatelia. Uvoľnenie bolo cítiť napríklad aj vo vede, kde sa obidve mocnosti podporovali a spolu robili rôzne projekty ( vesmír - Sojuz-Apollo, medicína, polárny výskum a i.). Pokroky sa robili aj v obchode medzi blokmi. Vývoz USA do ZSSR prudko vzrástol a stal sa bežnou súčasťou sovietského hospodárstva. Západoeurópske krajiny sa zapojili do spolupráce so Sovietmi v ešte väčšej miere ako Spojené štáty. V roku 1975 sa konala vo fínskych Helsinkách Konferencia o bezpečnosti a spolupráci. Bolo to niečo ako vyvrcholenie uvoľňovania napätia. Brežnev sa tam snažil dosiahnuť uznanie povojnových hraníc západnými krajinami. Musel sa však správať prezieravo a opatrne hlavne voči Portugalsku, kde zápasili ľavičiari s pravičiarmi. Západná Európa nechcela pripustiť, že by tam vznikol komunistický štát. Nakoniec Brežnev dostal to, čo chcel najviac, a to uznanie povojnových hraníc. Avšak musel sa zaviazať, že sa bude vo východnom bloku dodržiavať sloboda cestovania a informácií. Samozrejme, Východ túto dohodu nesplnil. Najväčším problémom Sovietského zväzu bolo dodržiavanie ľudských práv, a keď na konferencií túto tému západné mocnosti nadhodili, Sovieti to cítili ako urážku. O dodržiavanie ľudských práv vo východnom bloku bojovali len disidenti. Koniec uvoľňovania a zostrenie vzťahov

Téma dodržiavania ľudských práv bola dosť nepríjemná nielen pre Sovietsky zväz, ale aj pre iné krajiny sveta. Po tomto návrhu Spojených štátov sa od nich odklonili viaceré krajiny ako Argentína, Brazília a iné americké štáty. Spojené štáty nastolením témy dodržiavania ľudských práv a ich aplikácie v praxi prispeli k zvrhnutiu iránskeho šacha a nastoleniu silného protizápadného tónu v Iráne v roku 1979.

K týmto problémom sa pridalo nečakané zvrtnutie pretekov v zbrojení, ktoré sa znovu naplno rozbehli. Na obidvoch stranách železnej opony sa zbrojenie znovu stalo prioritnou súčasťou politiky a hospodárstva každého štátu. Rozdelený svet sa znovu zameral na boj v studenej vojne. Superveľmoci sa znovu ponorili do mora regionálnych konfliktov ako Angola, Somálsko a Afganistan. Veľmoci začali strašiť svet rozmiestňovaním nukleárnych rakiet stredného dosahu. Sovieti v roku 1977 začali vymieňať zastaralé SS-4 a SS-5 za modernejšie SS-20. Tieto najnovšie sovietske rakety boli namierené na západnú Európu. To nemohlo nechať chladných západoeurópskych predstaviteľov, lebo si neboli istí podporou USA v prípade sovietského útoku na západnú Európu, a tak museli pristúpiť k rozmiestneniu amrerických rakiet Pershing-2 a rakiet s plochou dráhou letu Cruise a Tomahawk. Nastali rôzne diskusie v Ženeve na túto tému, ale skončili sa neúspechom. Potom však dohodoli neformálny záväzok, že obidve strany nebudú mať viac ako 75 rakiet stredného doletu. Ukázalo sa, že obdobie veľkého uvoľňovania napätia je už dávno sratené. Nulový variant, ktorý chceli presadiť západné krajiny, bol dohodnutý až v roku 1987 prezidentom USA Reaganom a generálnym tajomníkom UV KSSZ Gorbačovom.