Druhým boli údery 94 hlavných priemyslovích a vojenských cielov na severe s cielom eliminovať bojaschopnosť severovietnamcov.
Vtedy naozaj panovalo presvedčenie, že keď začnú Spojené štáty sa strategicky bombardovť severovietnamcov bude koniec vojny na dohlad a samotná letecká vojna spôsobí porážku komunistov a poskytuje juhu nádej nastoliť poriadok a stabilitu.
Úspech výrazne závisel na výsledku bombardovania severného Vietnamu. Pod vedením brigádneho generála Fredericka J. Karscheho sa 8. marca 1965 vylodila v Da Nangu 9. expedičná brigáda americkej národnej pechoty. Presne podľa svojich marináckych tradícii sa námorný pešiaci vrhli zo svojich vylodovacích člnov a zaútočili na pláž nazývanú "Čína", ktorá vedie pozdĺž celého polostrova až k Da Nangu.
Americké zapojenie do Vietnamskej vojny sa začalo stupňovať. Objavili sa rôzne problémy a hladali sa zodpovedné riešenia. Vláda Spojených štátov musela nájsť nejaké teritórium našej planéty kde mohla vstúpiť do konfrontácie s komunizmom a poraziť ho. Musela sa, ale zapojiť do vojny mimo svojho územia aby mohla byť vojna oficiálne vyhlásená. Vzhladom k tomu mohla vojenská mašinéria Spojených štátov experimentovť s novými zbaňami a nadalej ich zdokonalovať. A rovnako tak mohli Americký vojaci precvičovať a zdokonalovať novú taktiku. V kľude, bez tlakov, ktoré by nastali, keby mala byť do vojny plne zapojená celá krajina. V roku 1952 začali ena prieskum experimenty s použitím vrtulníkov v rôznych bojových situáciach. Pôvodne išlo o tri oblasti. Vrtulník mohol byť nasadený, ku pozorovaniu účinku delostreleckej palby a ku preprave menšieho množstva zásob a výzbroje línii boju späť. Za najväčšiu výhodu helikoptéry bola považovaná schopnosť používať relatývne malí priestor na vzlietanie a pristávanie. Vrtulník mohli používať ku evakuácii ranených vojakov, k ich prevozu z bojiska do zdravotných zariadení v priebehu niekoľkých minút, čo zachránilo mnoho životov.
Palebná základňa: Bola obvykle postavená do tvaru kruhu a skladala sa z troch častí. Prvú predstavovala delostrelecká bariéra, ktorej zloženie sa pohybovalo od ťažkých minometov a húfnic ráže 105 mm až po samohybné delá ráže 203,2 mm. Druhú časť tvorilo takticko operačné centrum (TOC). Bolo to velitelské stanovisko základne disponujúce všetkými dostupnými informáciami prieskumov, zodpovedné za koordináciu operácii základných funkcii a všetkých druhov bojovej podpory, ktorú mohla základňa poskytnúť bojovým jednotkám. Tretia časť boli samostatný vojaci, ktorí obsluhovali delá, pracovali v skladoch , udržiavali chod základne a boli zaradený do jednotky pripravujúcej ku ich obrane, i ku každodenným bojovým operáciam. Svojim vzhľadom pripomínala základňa iba zablatený kopček uprostred bujnej vegetácie. 90 % konštrukcie objektu bolo zakopané pod zemou.