Vietnam - Neznáma vojna

Po skončení druhej svetovej vojny sa Francúzi vrátili do Vietnamu. Hlavná sila ktorá sa im postavila na odpor, mala svoje základy v severných oblastiach Vietnamu. Francúzy sa vzhľadom k silnému vplivu Číňanom a americkej spravodajskej služby OSS (Office of Strategic Services) stretli s veľkými problémami keď chceli čeliť Viet Minhovi (v priebehu druhej svetovej vojny bojoval srdnato proti Japoncom, a bojoval za obnovenie nezávislej republiky v Indočíne). V roku 1946 vyhlásili Francúzi Vietnamskú republiku s výhradou, že jej územie bude súčasťou Francúzka. Ho Či Min vedel, že Francúzi nie sú schopný vojensky pokryť všetky oblasti alebo dokonca zbaviť Viet Minh jeho tradičných základní moc. Preto bola Francúzka stratégia veľmi jednoduchá a to udržať čo najviac obývaných území a hlavné komunikačné línie. Keďže 75 % Vietnamu boli komunisti pod Ho Či Minovým vedením, tak sa komunisti búrili voči kapitalistickému Francúzku, +chceli sa osamostatniť tak ostávalo len otázkou času kedy to prepukne do vojny, na a keď to do vojny prepuklo a Francúzi si s tým nevedeli dať radu tak sa "utekali vyplakať na plece" Američanom ktorí im samozrejme pomohli a zmobilizovali svoju armádu a išli zaútočiť na sev. Vietnam. A tak sa dostali Američania do Vietnamu. A to, ako sa tam zapojili, si môžete prečítať práve tu:

Na konci roku 1964 sa uskutočnili prvé väčšie nálety v rámci operácie tzv. "Vyvalte sudy". Letecké útoky boli zamerané iba na Ho či Mynovú cestičku v Laose. Vietnamská politika sa znovu stala najdôležitejšou témou tejto doby. Vláda za vládou sa striedali v úsilí o nastovenie poriadku, zatiaľ čo Vietcong v tomto ymätku videl vhodný moment k úderu. Jeho bojovníci vyzbrojený zbraňami zo severu obsadili vo štvordňovej bitke pri Saigone dedinu Binh Gia zabili šiestich Američanov a 177 vojakov juhovietnamskej armády. Boj skončil keď sa komunistický vojaci sami stiahli z pozícii a neboli k tomu donútený vládnymi jednotkami, ktoré boli vyslané ku ich odrazeniu.
Spojné štáty sa pustili do leteckej vojny, ktorá mala dva účely. Prvým bola odveta.

Druhým boli údery 94 hlavných priemyslovích a vojenských cielov na severe s cielom eliminovať bojaschopnosť severovietnamcov.
Vtedy naozaj panovalo presvedčenie, že keď začnú Spojené štáty sa strategicky bombardovť severovietnamcov bude koniec vojny na dohlad a samotná letecká vojna spôsobí porážku komunistov a poskytuje juhu nádej nastoliť poriadok a stabilitu.
Úspech výrazne závisel na výsledku bombardovania severného Vietnamu. Pod vedením brigádneho generála Fredericka J. Karscheho sa 8. marca 1965 vylodila v Da Nangu 9. expedičná brigáda americkej národnej pechoty. Presne podľa svojich marináckych tradícii sa námorný pešiaci vrhli zo svojich vylodovacích člnov a zaútočili na pláž nazývanú "Čína", ktorá vedie pozdĺž celého polostrova až k Da Nangu.
Americké zapojenie do Vietnamskej vojny sa začalo stupňovať. Objavili sa rôzne problémy a hladali sa zodpovedné riešenia. Vláda Spojených štátov musela nájsť nejaké teritórium našej planéty kde mohla vstúpiť do konfrontácie s komunizmom a poraziť ho. Musela sa, ale zapojiť do vojny mimo svojho územia aby mohla byť vojna oficiálne vyhlásená. Vzhladom k tomu mohla vojenská mašinéria Spojených štátov experimentovť s novými zbaňami a nadalej ich zdokonalovať. A rovnako tak mohli Americký vojaci precvičovať a zdokonalovať novú taktiku. V kľude, bez tlakov, ktoré by nastali, keby mala byť do vojny plne zapojená celá krajina. V roku 1952 začali ena prieskum experimenty s použitím vrtulníkov v rôznych bojových situáciach. Pôvodne išlo o tri oblasti. Vrtulník mohol byť nasadený, ku pozorovaniu účinku delostreleckej palby a ku preprave menšieho množstva zásob a výzbroje línii boju späť. Za najväčšiu výhodu helikoptéry bola považovaná schopnosť používať relatývne malí priestor na vzlietanie a pristávanie. Vrtulník mohli používať ku evakuácii ranených vojakov, k ich prevozu z bojiska do zdravotných zariadení v priebehu niekoľkých minút, čo zachránilo mnoho životov.
Palebná základňa: Bola obvykle postavená do tvaru kruhu a skladala sa z troch častí. Prvú predstavovala delostrelecká bariéra, ktorej zloženie sa pohybovalo od ťažkých minometov a húfnic ráže 105 mm až po samohybné delá ráže 203,2 mm. Druhú časť tvorilo takticko operačné centrum (TOC). Bolo to velitelské stanovisko základne disponujúce všetkými dostupnými informáciami prieskumov, zodpovedné za koordináciu operácii základných funkcii a všetkých druhov bojovej podpory, ktorú mohla základňa poskytnúť bojovým jednotkám. Tretia časť boli samostatný vojaci, ktorí obsluhovali delá, pracovali v skladoch , udržiavali chod základne a boli zaradený do jednotky pripravujúcej ku ich obrane, i ku každodenným bojovým operáciam. Svojim vzhľadom pripomínala základňa iba zablatený kopček uprostred bujnej vegetácie. 90 % konštrukcie objektu bolo zakopané pod zemou.

Myšlienka takýchto základní bola uskutočniteľná práve za predpokladu, že ich bude možné zásobovať dopravnými helikoptérami a chrániť ich delostreleckou paľbou z inej základne.
Ich úloha a možnosti predstavovali trvalé znepokojenie zo strany Vietcongu.
Ďalším prvkom v McNamarovej novej stratégii pre túto vojnu bolo používané značné množstvo "už načatej" vojenskej techniky. Pod demilitarizovanou zónou (DMZ) bola spravená "McNamarová línia", ktorá dostal označenie duffel dog (kempingový vak). Bola zložená zo základnej palebnej podpory, pozemných vyhladávacích rádiolokátorov a pechotných hliadok. To všetko malo zabrániť prenikaniu severovietnamskej armády demilitarizovanou zónou. Faktom ale bolo, že rovnako ako nebola DMZ hlavnou cestou prienikov zo severu na juh, ani McNamarovou líniou nebolo obtiažne prejsť.
Na hlavných vojenských staniciach a základniach palebnej podpory bol urobený veľký počet radarových staníc, a s touto podporou mal byť nepriateľ automaticky zničený. Pre účely prieskumu bolo nasadené značné množstvo najmodernejšej techniky, ktorá mala uľahčiť vyhľadávanie protivníka. Z ďalších momentov upútavá pozornosť systém robenia špeciálnych fotografií za denného svetla a v noci pomocou infračervených snímačov.
Ďalšia oblasť McNamarovho zvláštneho záujmu bolo letectvo a jeho nasadenie. Predstavu o potenciále Amerických vzdušných síl vo Vietname si vytvoril v okamihu keď pochopil budúcnosť vrtulníkov pre použitie v pozemnom vojsku, zatiaľ čo o tom ostatný ešte iba debatovali. Vzdušné sily boli pomerne novým druhom zbrane. Aby dosiahli naplnenie svojho cieľa, bolo nutné pre nich vymyslieť ich vlastnú vojnu. Aj keď politika vzdušných útočných úderov v odvete za agresiu, robenú na juhu už fungovala, aj tak išlo iba o veľmi obmedzené pôsobenie. K leteckej podpore pozemných vojsk bohato stačili útočné vrtulníky alebo staršie vrtuľové lietadlá. Vzdušné sily éry prúdových motorov teda mala iba malú možnosť uplatniť sa v tejto vojne.
Hlavnými cieľmi amerického letectva malo byť podľa vzoru masového bombardovania za druhej svetovej vojny ničenie a zničenie zásobovacích a prienikových ciest nepriateľa. Najväčšia pozornosť preto bola venovaná Ho Či Minovej ceste. Po nepretržitých náletoch sa mala stať nepoužiteľnou. Aj keď bola bombardovaná vodne v noci zásobi a vojská po nej prúdili nadalej. Nikdy sa nezastavili. Vietnam rovnako poslúžil ako skúšobná základňa pre porovnanie americkej a sovietskej výzbroje a vojenskej techniky. Stíhacie lietadlá vylepšovali taktiku v boji s lietadlami sovietskej výroby. Američania si tiež zistili, že raketové zbrane, ktoré stále predpokladaly výlučne, na ruských strojoch naviac podporovali kanóny.
V priebehu Vietnamskej vojny boli nad oblasťami, kam bolo príliš nebezpečné vysielať lietadlá s posádkami, boli vyskúšané aj bezpilotné lietadlá.

V októbri roku 1966 mal Severný Vietnam na juhu už prinajmenšom tri pešie divízie spolu s jadrom 67 000 tvrdých bojovníkov Vietcongu, ktorí podporovalo viac ako 200 000 príslušníkov milícii.
V priebehu rokov 1966 a 1967 viedly spojené štáty proti komunistom bojové akcie pod názvom "vojna do vyčerpania". Neexistovali žiadne určené bojové línie, ale na konci roku 1967 sa vojenské úsilie spomalilo. Žiadna vojnových strán sa nemohla vykázať iným výsledkom ako neustále vzrastajúci zoznam strát.
Bolo očividné, že sa schyluje k veľkému stretnutiu. Generál Giap, ktorí stále pôsobil ako hnacia sila vo vojenskom vedení Severného Vietnamu, bol presvedčený že nastala situácia v ktorej bude možné dospieť k novému Dien Bien Phu. Miesto, ktorému na sklonku roka 1967 Giap venoval svoju pozornosť, ležalo v blízkosti základne americkej námornej pechoty Khe Sanh. Ale ani to nebol jediný vojenský pozdrav, ktorím vojská Severného Vietnamu a Vietcongu vítali rok 1968.

Pád Juhu

Aj keď účasť Spojených štátov vo vojne vo Vietname sa skončila dohodou o zastavení paľby v roku 1973, konečný pád Južného Vietnamu mal ku Americkej intervencii tak tesný vzťah, že ju nieje možné vylúčiť z celkového vojnového diania. Z počiatku sa Juhovietnamcom darilo udržovať výhodu prevahy nad komunistickými silami vo vzduchu. Stále ešte mohli využívať značný počet lietadiel dodanými Spojenými štátmi pred zastavením paľby. Americká pomoc Vietnamu poklesla. Ako náhle bol vymenený posledný americký zajatec, premiestnili sa americké podporné aktivity zo Saigonu do Thajska. V Južnom Vietname bolo na pomoc nechané iba niekoľko technikov a civilných agentúr. Pred Spojenými štátmi sa začali vynárať nové domáce problémy, hlavne v ekonomickej oblasti. Prehnane vysoké výdavky na vojnu hlavne v rokoch 1966-1972, spôsobili, že inflácia trvalo rástla. Američania začali pociťovať prvý štípanec inflácie, ktorá sa stala na dlhé roky bremenom, ktorí si z Vietnamu priniesli.
Vojská Severného Vietnamu a Vietcongu v marci 1975 tiež napadla ďalšiu oblasť Južného Vietnamu.
Po veľmi ťažkej bitke bola odprataná Pleiku. Mesto Da Nang padlo do rúk komunistom 31. marca. Potom sa už komunistické jednotky valili po pobrežnej pláni k Saigonu pri prenasledovaní juhovietnamskej armády, ktorá sa zdegenerovala na ozbrojenú mŕtvolu. Po uzavrení mesta komunistickými silami, priletela do Saigonu skupina amerických vrtulníkov, aby dokončila evakuáciu. Do 29. apríla sa podarilo odviesť 1373 amerických civilistov, viac ako 6000 osôb s neamerickým občianstvom a 1000 príslušníkov americkej námornej pechoty, ktorí zabezpečovali pristávaciu zónu.