Veľmi dôležitá časť súťaže medzi Sovietským zväzom a Spojenými štátmi bola propaganda. Hlavnú zložku tohoto zápolenia tvoril rozhlas. Bolo to preto, lebo rozhlasové vlny takmer nepoznali hranice a televízia ešte nebola, hlavne zo začiatku, až tak rozšírená vo východnom bloku. Tvrdosť propagandy ovplyvňovalo dosť politické počínanie. Vo chvíľach uvoľňovania príliš kritické hlasy stíchli, ale nikdy sa nestalo, že by sa tieto hlasy stiahli úlne. Medzi oboma tábormi existovali markantné rozdiely medzi vysielaním propagandy. V Sovietslom zväze sa začínalo vysielať v cudzom jazyku už v roku 1929. Vysielalo to Rádio Moskva. Síce Moskva odmietala tvrdenia, že je to propagandistické i vysielanie, ale v skutočnosti to bolo presne tak. Hlavnou úlohou Rádia Moskva a iných východných médií šírených do sveta bolo chválenie domácich výdobytkov a očierňovanie západného sveta. Rádio Moskva však nevysielalo do sveta len pravdivé správy. Často boli správy skreslené a dokonca nepravdivé, alebo vymyslené. Tiež zaujímavý bol spôsob podania infiormácie. Keď sa niečo na východe dialo, napríklad let rakety, nepustilo to rádio skôr do sveta ako bolo oficiálne potvrdené, že všetko prebehlo v úplnom poriadku. O to sa starala iná inštitúcia. Bola to Hlavná správa na ochranu tajomstiev v tlači, teda cenzúra. Cenzúra takých rozmerov bola doposiľ nevídaná v modernom svete. Každý jeden text určený na publikovanie, alebo vysielanie bol precízne prezretý cenzormi. Preto informovanosť obyvateľstva vo východnom bloku bola veľmi skraslená a nedostatočná. A dokonca sa aj vytvárali rušiče proti západnému rozhlasovému vysielaniu. Aj tu však závisel rozsah cenzúry podľa politického vývoja. História prozápadných rozhlasov v cudzích jazykoch nesiaha až tak do minulosti ako sovietské rozhlasové stanice. Začiatok cudzojazyčného vysielania v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii charakterizoval vtedajšie vojnové obdobie a nutnosť propagandy v nepriateľských krajinách, ako bolo Nemecko a Japonsko. Po konci 2. svetovej vojny sa západné mocnosti domnievali, že potreba takéhoto vysielania je minimálna, ale príchodom studenej vojny si vlády uvedomili, že by spravili veľkú chybu, keby sa pokúsili zastaviť činnosť podobných rádií. Význam západných cudzojazyčných rádií ako Hlas Ameriky, BBC, Slobodná Európa alebo Rádio Oslobodenie ( neskôr Sloboda ) neskôr narástol na takú mieru, že sa stal často jediným dôveryhodným zdrojom informácií pre ľud východného bloku.