Sovietov však ubezpečovanie československých vodcov, že nič sa nedeje, nepresvedčilo. V noci z 20. a 21. augustom 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. V tej noci prišlo do Československa 500 000 vojakov zo Sovietského zväzu, Poľska, Bulharska, východného Nemecka a z Maďarska. Na tom, že sa nezačalo s vojnou, mal zásluhu aj priamy kontakt na prezidenta ČSSR Ludvíka Slobodu, ktorý nedovolil použiť československú armádu.Invázia však neostala bez odozvy - vojská sa stretli s obrovským odporom verejnosti, ktorá reagovala na situáciu všetkými možnými spôsobmi. Odstránila tabule s názvami ulíc a tak vojaci v tankoch boli úplne dezorientovaní. Invázia mala odozvu aj v zahraničí. Rumunsko po vojenskej akcií v ČSSR obmedzilo spoluprácu s Varšavskou zmluvou na minimum. Albánsko, ktoré robilo pročínsku politiku, opustilo po invázií samotnú Varšavskú zmluvu. Ale Moskva znovu ukázala, že sa bude snažiť udržať Varšavskú zmluvu a socialistický systém vládnutia za každú cenu. Poľsko - výzva Solidarity na vzdor

Poľsko malo vrámci východného bloku výnimočné postavenie. Ako jediné spomedzi všetkých krajín východnej Európy malo inštitúciu, ktorá bola nezávislá od režimu. Bola to cirkev a jej postavenie sa ešte upevnilo po zvolení poľského arcibiskupa za pápeža. Poliaci mali aj dosť veľkú antipatiu voči Sovietom ešte kvôli druhej svetovej vojne. Problémy, nad ktorými sa znovu musela zamýšlať Moskva, začali okupačným štrajkom robotníkov Gdaňských lodeníc. Zo štrajku postupne vznikol nezávislý odborový zväz Solidarita na čele s Lechom Walesom. Postupne sa Solidarita vyvinula na alternatívnu silu proti komunistickej strane. Moc komunistickej vlády postupne slabla, lebo komunisti stratili moc nad médiami a inými organizáciami.Vláda nebola schopná prijať reformný program a Solidarita si u nej vynútila rad ústupkov. Vláda, aby si udržala svoju moc vyhlásila 13. decembra 1981 v Poľsku stanné právo. Vlastne to už ani vláda nebola, lebo funkciu tajomníka strany, predsedu vlády a ministra obrany zastával jeden muž a to generál Wojciech Jaruzelski. Poľsko sa teda nachádzalo vo veľmi napätom stave, kde sa občania búrili proti komunistickej moci. Keby sa niečo podobné stalo pár rokov predtým, určite by Sovietsky zväz zasiahol. V tomto prípade sa to však nestalo. Sovietsky predstavitelia to odôvodňovali tým, že vtedy dôverovali Jaruzelskému natoľko, že Moskva nemala vôbec v úmysle vojensky zasiahnuť. Sovietsky zväz aj tak vyvíjal veľké tlaky na Poľsko.