Vzdorujúce satelity východnej Európy

V roku 1947, keď už bola studená vojna v plnom prúde nariadil Stalin rýchlu sovietizáciu východnej Európy. Stalin si chcel zväčšiť a upevniť svoju sféru vplyvu v boji proti Západu. Už mu nestačilo pásmo spriaznených krajín, ale chcel krajiny, ktoré budú vo všetkom rovnaké ako Sovietsky zväz. A tu je jeden z mnohých rozdielov medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. USA nikdy nevyžadovali a ani neočakávali od svojich spojencov, aby otrocky napodobňovali ich systém vládnutia. A tobôž nie násilím a obmedzovaním, ako to robil Sovietsky zväz. Preto bol východný blok tak nestabilný a ľudia namali základné práva a slobody. Sovietsky zväz tu narážal často na neochotu, nenávisť a odpor. Stalinovi sa podarilo do roka nakaziť sovietským komunizmom, teda vládou jednej strany, Poľsko, Československo, Maďarsko, skrátka celú východnú Európu. V niektorých krajinách sa tento režim maskoval prežívaním iných politických strán. Boli to však len obmedzené prisluhovače hlavnej komunistickej strany. Stalinovi nestačilo len posielať svoje príkazy východoerópskym krajinám z Moskvy, a tak vyslal do nich tisíce sovietských poradcov, aby dozerali na premenu systému v súlade s komunistickou líniou. Sovietsky zväz založil v roku 1947 Informačné byro komunistických a robotníckych strán (Informbyro). Jeho úlohou bolo koordinovať činnosť komunistických strán a posilovať ideologické prispôsobenie jednotlivých členov. Moskva ovplyvňovala aj ekonomiku týchto štátov. Vytvorila spoločné podniky, aby mohli byť stále pod dohľadom Sovietov. Založila RVHP, čím si ešte silnejšie ekonomicky pripútala tieto štáty. Politika sa tiež nevyhla kopírovaniu sovietskej, bola väčšinou jedna hlavná strana a možno pár nejakých jej satelitov. Občanom vnucovali povinnosť voliť, aby mohli preukázať západnému svetu, akú obrovskú majú podporu ľudu. Dokonca aj východoeurópsky vodcovia sa chceli podobať tým sovietským a hlavne Stalinovi. Takmer vo všetkých krajinách klesla životná úroveň na predvojnový stav, ktorá bola okrem Československa a východného Nemecka relatívne nízka. Bolo to kvôli tomu, že všetky investície prúdili do ťažkého priemyslu, ktorý mal hlavnú prioritu, výdavky na spotrebný tovar sa obmedzili a nútená kolektivizácia pôdy viedla k nedostatku potravín. Jedna krajina sa však nepodvolila Sovietom a odklonila sa od kopírovania sovietského systému. Bola to Juhoslávia, ako prvá krajina východnej Európy na čele s prezidentom Josipom Brozom Titom sa vzoprela rozkazom z Moskvy.

Juhoslávia bola už od roku 1945 pod komunistickou nadvládou, ale nechcela úplne zrušiť styky so západom, ako to nariaďovala Moskva. Stalin si vyžadoval stopercentnú odovzdanosť všetkých krajín východného bloku. Keď to však Tito odmietol, bola Juhoslávia v júni 1948 vylúčená z Informbyra. Stalin nechcel len tak ľahlo pripustiť, že sa ukázala puklinka v jeho dokonalom systéme a tak plánoval na rok 1951 odvetu vo forme vpádu armád krajín susediacich s Juhosláviou a to najmä Maďarska, Rumunska a Bulharska. V lete 1950 bol už dokončený plán úderu na Juhosláviu. Samotnému útoku však nikdy nedošlo, lebo na ďalekom východe zúrila Kórejská vojna a Sovieti si uvedomili, že ako v Kórei, tak aj v Juhoslávií sa do vojny môže zapojiť západ. Po Stalinovej smrti, keď už celá východná Európa s výnimkou Juhoslávie bola úplne integrovaná do sovietského systému, začali si noví sovietski vodcovia uvedomavať, že by mali východoeurópski vodcovia prijať nový reformný kurz. Ústupky prišli, ale aj zo strany Moskvy, keď poradcovia, ktorí dovtedy boli guvernéri sa stali naozaj skôr poradcami. Tento obrat spôsobilo aj zmierenie Chruščova a Tita v roku 1955. Nemalou zásluhou na ďalšom vývoji vo východnej Európe malo aj skončenie okupovania Rakúska štyrmi mocnosťami a vyhlásenie jeho neutrality. To znamenalo pre mnohé východoeurópske krajiny novú nádej, že sa sovietské vojská stiahnu z ich území.

Revolúcia v Maďarsku a jej potlačenie

Chruščov, nástupca Stalina, na dvadsiatom zjazde Komunistickej strany Sovietského zväzu vo februári 1956 vyhlásil, že odsudzuje Stalinove zločiny. Tým urýchlil reformy v celom východnom bloku a naštrbil pozície mnohých východoeurópskych vodcov, ktorý sa celé roky predtým snažili napodobniť Stalina. Najviac ohrozený vodca bol Matyás Rákosi. Bol to maďarský vodca komunistickej strany a často sa vychvaľoval, že je najväčším maďarským nasledovníkom Stalina. U obyvateľstva nebol veľmi populárny a jeho popularita stále klesala. Naopak jeho súper Imre Nagy bol nielen populárny, ale mal i jasne alternatívny program. Už od roku 1953 po Stalinovej smrti uskutočňoval svoje reformy ako predseda maďarskej vlády. V roku 1955 bol Imre Nagy zosadený a na jeho miesto prišiel 32 ročný András Hegedüs. A v roku 1956 bol Rákosi zosadený a nastúpil jeho námestník Ernő Gerő, tiež zarytý stalinista. Občania si priali pokrokové reformy a novú politiku, ale nič sa nedialo. Študenti vyšli s požiadavkami na demokratické reformy a odsun sovietskej armády. Aby prejavili náklonosť k Poľsku a k zvoleniu do čela komunistickej strany hrdinu Wladyslawa Gomulku, rozhodli sa 23.

októbra 1956 usporiadať pochod cez Budapešť. Úrady najprv demonštráciu zakázali, ale pod vplyvom polície ju dovolili, aj proti súhlasu sovietských poradcov. Státisíce demonštrantov pochodovalo centrom mesta až k rozhlasu, kde chceli povedať ich požiadavky. Vedenie rozhlasu to odmietlo a zavolalo na pomoc políciu, ktorá začala strielať do davu. Ale demonštranti sa zmocnili ich zbraní a začali obliehať rozhlas. Vedenie Maďarska zachvátila panika a tak súhlasili so zapojením sovietských vojakov v Maďarsku. Revolucionári sa však nevzdali a začali do nich strielať, lebo ich mnohé požiadavky sa týkali práve týchto vojsk. Na prekvapenie maďarských najvyšších predstaviteľov sa na čelo povstania 28. októbra postavil Imre Nagy. Keď dobyl Budapešť a všetci najvyšší vodcovia boli preč z mesta vyhlásil sa ministerským predsedom, ukončil boje a začal vyjednávať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska. Nagy mal určitú podporu niektorých sovietských činiteľov a aj jeho reformy mali nimi byť schválené. Imre Nagy vyhlásil 30. októbra obnovenie demokracie a vytvorenie koaličnej vlády, nemala to byť však demokracia západného typu. O dva dni vyhlásil aj neutralitu Maďarska a odchod z Varšavskej zmluvy. Možno to bolo naivné, ale z Moskvy dostal povolenie, že môže urobiť čo chce, ale len nech uchráni socializmus v krajine. Avšak v sovietskom vedení boli veľké nezhody a stávalo sa, že jeden povedal jedno, ale druhý urobil druhé. Tak sa stalo, že sovietský vyjednávač sa vrátil z Budapešti s dohodou, ale už pred dvoma hodinami bol vydaný rozkaz inými predstaviteľmi sovietskému vojsku na zničenie povstania. Moskva už dlhšie pripravovala tento zákrok, ale naoko však stále predstierala záujem o stiahnutí svojích vojsk z Maďarska. 3. novembra ešte Maďari a Sovieti vyjednávali, ale po rokovaní ich zatkli a na druhý deň ráno začal sovietsky útok. V Maďarsku bolo 2000 sovietských tankov a 60 000 vojakov. Maďari nemali okrem ľahko vyzbrojenej Národnej gardy žiadne organizované bojové sily. Sovietské jednotky síce vybojovali pár pouličných bojov, ale to bolo všetko. Nemali neskôr skoro žiaden odpor. Veliteľ Národnej gardy generál Kilári bol zahnaný na západ Maďarska, kade utiekol do Rakúska. Iní velitelia odboja boli buď popravení, alebo odsúdení na veľmi vysoký trest. Aj Imre Nagy a jeho hlavní spoločníci boli popravení. Teda celé povstanie bolo definitívne potlačené. Povstanie zanechalo odstrašujúce následky. Sovietský zásah si tam vyžiadal smrť skoro 4000 ľudí a z toho takmer 700 sovietských vojakov.

A Maďarsko bolo znovu potupne závislé na Moskve. Pražská jar a invázia spojeneckých vojsk do ČSSR

Moskva ukázala svojím ráznym konaním v Maďarsku ostatným krajinám východného bloku, že nemieni tolerovať žiadne pokusy o opustenie sovietskeho systému vlády, a že vždy zakročí aj silou, ak bude treba. Toto si zapísali všetci vodcovia východoeurópskych krajín a boli si toho vedomí aj pri prímaní akýchkoľvek reforiem. A preto keď sa od začiatku roka 1968 prijímali nesovietské reformy v československej politike, boli komunistickí vodcovia v Sovietskom zväze zo strany československej vlády ubezpečovaní, že sa nič podobné Maďarsku neudeje. Noví československí vodcovia chceli spojiť socialistické hospodárstvo s politickou demokraciou. Chceli vytvoriť demokratický socializmus, s ktorým malo Československo bohaté skúsenosti ešte spred druhej svetovej vojny. Dali tomu názov Pražská jar, alebo neskôr socializmus s ľudskou tvárou. Na čele tejto novej politiky stál najvyšší predstaviteľ komunistickej strany Alexander Dubček. Vyrástol a študoval v Sovietskom zväze, takže mal sprvu podporu Moskvy. Spočiatku sa politikom darilo túto ideu napĺňať. Zrušila sa cenzúra natoľko, že počúvanosť západného rádia Slobodná Európa klesla na polovicu. Boli rehabilitované obete vykonštruovaných súdnych procesov. A plánovali sa veľké hospodárske reformy. Celý tento reformný proces mal veľkú podporu samotných občanov. Avšak ostatné krajiny Varšavskej zmluvy a hlavne Sovietsky zväz videli situáciu inak. Československé reformy považovali za hrozbu, za niečo, čo nepatrí do socializmu. Viedli ich k tomu dva fakty. Reformy sa mohli stať vzorom pre ostatné krajiny východnej Európy, ktoré by však neboli schopné prijať ich. Po druhé, povolila sa sloboda slova a teda nebola nijaká záruka, že by občania už nechceli socialistickú demokraciu, ale že by chceli demokraciu západného typu. A preto sa začalo pripravovať samotná invázia. Príčin bolo viac. Sovieti sa obávali, že keby odišlo Českoslovenslo z Varšavskej zmluvy, začal by sa rozpad socialistického spoločenstva. Už dve udalosti predtým ukázali, aké je všetko neisté. Dokonca sám Brežnev povedal osobne sovietskému veľvyslancovi v ČSSR, že ak Sovietský zväz stratí Česoslovensko, odíde z funkcie generálneho tajomníka strany. Predzväsťou nepokojov boli dve stretnutia na najvyššej úrovni koncom júla a začiatkom augusta. Prvé stretnutie sa konalo v Čiernej nad Tisou medzi československým vedením a medzi sovietským vedením. Druhá schôdzka bola vrcholným stretnutím Varšavskej zmluvy v Bratislave.

Sovietov však ubezpečovanie československých vodcov, že nič sa nedeje, nepresvedčilo. V noci z 20. a 21. augustom 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. V tej noci prišlo do Československa 500 000 vojakov zo Sovietského zväzu, Poľska, Bulharska, východného Nemecka a z Maďarska. Na tom, že sa nezačalo s vojnou, mal zásluhu aj priamy kontakt na prezidenta ČSSR Ludvíka Slobodu, ktorý nedovolil použiť československú armádu.Invázia však neostala bez odozvy - vojská sa stretli s obrovským odporom verejnosti, ktorá reagovala na situáciu všetkými možnými spôsobmi. Odstránila tabule s názvami ulíc a tak vojaci v tankoch boli úplne dezorientovaní. Invázia mala odozvu aj v zahraničí. Rumunsko po vojenskej akcií v ČSSR obmedzilo spoluprácu s Varšavskou zmluvou na minimum. Albánsko, ktoré robilo pročínsku politiku, opustilo po invázií samotnú Varšavskú zmluvu. Ale Moskva znovu ukázala, že sa bude snažiť udržať Varšavskú zmluvu a socialistický systém vládnutia za každú cenu. Poľsko - výzva Solidarity na vzdor

Poľsko malo vrámci východného bloku výnimočné postavenie. Ako jediné spomedzi všetkých krajín východnej Európy malo inštitúciu, ktorá bola nezávislá od režimu. Bola to cirkev a jej postavenie sa ešte upevnilo po zvolení poľského arcibiskupa za pápeža. Poliaci mali aj dosť veľkú antipatiu voči Sovietom ešte kvôli druhej svetovej vojne. Problémy, nad ktorými sa znovu musela zamýšlať Moskva, začali okupačným štrajkom robotníkov Gdaňských lodeníc. Zo štrajku postupne vznikol nezávislý odborový zväz Solidarita na čele s Lechom Walesom. Postupne sa Solidarita vyvinula na alternatívnu silu proti komunistickej strane. Moc komunistickej vlády postupne slabla, lebo komunisti stratili moc nad médiami a inými organizáciami.Vláda nebola schopná prijať reformný program a Solidarita si u nej vynútila rad ústupkov. Vláda, aby si udržala svoju moc vyhlásila 13. decembra 1981 v Poľsku stanné právo. Vlastne to už ani vláda nebola, lebo funkciu tajomníka strany, predsedu vlády a ministra obrany zastával jeden muž a to generál Wojciech Jaruzelski. Poľsko sa teda nachádzalo vo veľmi napätom stave, kde sa občania búrili proti komunistickej moci. Keby sa niečo podobné stalo pár rokov predtým, určite by Sovietsky zväz zasiahol. V tomto prípade sa to však nestalo. Sovietsky predstavitelia to odôvodňovali tým, že vtedy dôverovali Jaruzelskému natoľko, že Moskva nemala vôbec v úmysle vojensky zasiahnuť. Sovietsky zväz aj tak vyvíjal veľké tlaky na Poľsko.

Bolo to vo forme verejných výstrah, mediálnych kritík, neplánovaných schôdzok a vojenských cvičení pri poľských hraniciach. Dôvodov, prečo Moskva nezaútočila, je však viac. Na Sovietsky zväz pôsobil obrovský tlak Západu. Spojené štáty dali jasne najavo svojím zapojením do vojny v Afganistane, že nemienia tolerovať už žiadne násile od Moskvy a Sovieti si to uvedomovali. Ďalším dôvodom bola práve skúsenosť sovietskych vojsk s obyvateľstvom v Afganistane. Uvedomovali si, že aj keď Poľsko nie je krajina so zložitým terénom ako Afganistan, ale má takmer štvornásobný počet obyvateľov ako malo Maďarsko v čase maďarského povstania. A je pravdepodobné, že by sa poľský ľud spojil a bojoval so Sovietmi apoň v partizánskej vojne. Sovietský zväz už však krajiny východnej Európy nepotreboval natoľko, aby kvôli nim musel riskovať medzinárodný konflikt. Krajiny východnej Európy boli Sovietom skôr na príťaž, lebo ekonomicky boli málo výnosné, politicky nestabilné a ich občania boli často naladení proti Moskve. Dokonca aj ich vojenský význam sa stratil, lebo v ére jadrových rakiet nepotrebovali Sovieti tieto krajiny ako nárazníkové pásmo v prípade konvenčnej vojny. Ale to si museli uvedomiť až noví vodcovia Sovietov za vlády Gorbačova.