História Švédska

Na začiatku nášho letopočtu žili v strednom Švédsku germánske kmene. V l. stor. n. l. spomína rímsky historik Publius Cornelius Tacitus kmene Svévov, ktorí pravdepodobne založili prvý štát. Z názvu Sveon (Svear) vznikol pravdepodobne názov Švédsko. Vikingovia zo Švédska podnikali nájazdy cez Baltik, do Ruska, dostali sa až do Bagdanského kalifátu.Kresťanstvo sa rozšírilo vo Švédsku v 9. stor. Kráľ Olof Skottkonung (995 až 1022) sa dal pokrstiť a prevzal kontinentálne reformy správy štátu. Ale boje mezi kresťanskými Gótmi a pohanskými Svévmi pokračovali a skončili až po založení arcibiskupstva v Uppsale (1164). R. 1250 zvolili za kráľa Waldemara Birgerssona z rodu Folkungovcov.

Otec Waldemara Jarl Birger (1250-1266) vládol ako poručník. Predpokladá sa, že založil Stockholm. Najväčšej rozlohy v stredoveku dosiahlo Švédsko za vlády Magnusa Erikssona (1319-1363), ktorý bol tiež nórskym kráľom. Kráľ sa pokúšal posilniť svoje postavenie a šlachta sa spojila s kniežaťom Albrechtom z Meklenburska. Po zvrhnutí Folkungovcov r. 1364 sa stal švédskym kráľom jeho syn Albrecht. R. 1397 potvrdil stavovský snem spojenie tzv. troch škandinávskych ríš - Dánska, Švédska-Fínska a Nórska-Islandu do kalmarskej únie. Vládla v nej kráľovná Markéta I. , dcéra dánskeho kráľa Waldemara IV. Atterdaga. Markéta sa r. 1364 vydala za švédskeho a nórskeho kráľa Haakona (posledný kráľ z rodu Folkungovcov vo Švédsku do r. 1363). R. 1389 vyhnala zo Švédska kráľa Albrechta. Kalmarská únia trvala formálne až do r. 1523. V 15. storočí začala časť švédskej šľachty usilovať o vytvorenie švédskeho národného kráľovstva. Po bitke pri Brunkebergu r. 1471 získali Švédi v rámci kalmarskej únie väčšiu samostatnosť.

Dánsky a nórsky kráľ Kristián II. sa od svojho nástupu k moci pokúšal obnoviť dánsku nadvládu nad Švédskom. R. 1520 sa dal korunovať na dedičného švédskeho kráľa a zlikvidoval švédsku šlachtickú opozíciu (stockholmská krvavá kúpeľ). Pod vedením Gustva Vasu sa formoval odpor sedliakov a baníkov proti dánskej nadvláde. R. 1523 sa ho s lübeckou pomocou podarilo zvrhnúť. Kalmarská únia bola rozpustená. Švédske ríšske zhromaždenie zvolilo Gustava Vasu za kráľa, na trón nastúpil ako Gustav I. Vasa a založil dynastiu Vasovcov. R. 1527 zaviedol reformu, ktorá mu umožnila prístup k majetkom kláštorov a cirkvy. Gustáv I. obnovil švédsku nezávislosť a ustanovil evanjelické náboženstvo za štátne. Cieľom Švédska v nasledujúcich rokoch bolo dosiahnuť vedúceho postavenia v oblasti Baltského mora.Prvá vojna o nadvládu nad Baltským morom bola pre Švédsko neúspešná. Formálnou príčinou tejto vojny (1563 až 1570) boli tri koruny v švédskom znaku. Dal ich do svojho znaku dánsky kráľ Kristián III. r. 1546, aby zdôraznil nárok Dánska na Švédsko (tzv. vojna troch korún).

Vojna skončila r. 1570 obnovením štatu quo z r. 1563. Dánsku ale zostalo právo mať v znaku tri švédske koruny. R. 1587 bol za poľského kráľa zvolený Žigmund III. Vasa. R. 1592 sa stal švédskym kráľom a obidve krajiny sa spojili do personálnej únie. Žigmunda však zbavili trónu, príčinou bola jeho protireformačná politika a nerešpektovanie záujmov Švédska (odstúpil Poľsku švédsku provinciu: Estónsko). Po smrti Karla IX. r. 1611 vyhlásila šlachta a ríšska rada sedmnásťročného Gustava II. Adolfa za plnoletého, ale prinútila ho, aby zaručil stavom rozsiahle výsady a všetky vysoké úrady obsadzoval šlachtou. Gustav II. Adolf, ktorý sa opieral o šlachtu, bol zakladateľom švédskej veľmocenskej politiky v 17. storočí Stolbovským mierom medzi Ruskom a Švédskom z r. 1617 získalo Švédsko Ingriu a východnú Karéliu a Rusko stratilo prístup k Baltskému moru. Švédi podmanili poľské Livonsko (1629). R. 1630 sa Gustáv II. vylodil v Pomoransku a vstúpil do tridsaťročnej vojny na strane protestantov (tzv. švédska vojna, tretia fáza tridsaťročnej vojny - do r. 1635). Bitka pri Breitenfelde znamenala obrat vo vojne v prospech protestantov. R. 1632 opäť porazil švédsky kráľ v bitke pri Raine na Lechu Katolícku ligu. Bika pri Lützene skončila nerozhodne, ale Gustáv II. Adolf v boji padol. Keď r. 1635 vyhlásil nemecký cisár Ferdinand II. vojnu Francúzsku, vypukla tzv. francúzska a švédska vojna.

Mierom medzi Dánskom a Švédskom v Bromsebrö r. 1645 získalo Švédsko právo bezcolnej plavby v morskej úžine medzi oboma krajinami. Pripadli mu územia Härjedalen, Jämtland, Gotland. Uzatvorením mieru v Osnabrücku a Münsteru na konci tridsaťročnej vojny získalo Švédsko časť Zadného Pomoranska so Štetínom, Predné Pomoransko s Rujanou, colnicou vo Warnemünde, mesto Wismar s ostrovom Poel a biskupstvo Brémy a Verden. Kráľovna Kristína (nastúpilaa po smrti Gustáva II. Adolfa) sa r. 1654 vzdala trónu v prospech svojho bratranca Karla X. Gustáva a jeho mužských potomkov. Už v následujúcom roku vpadol Karol X. Gustáv do Pomoranska, aby si upevnil pozície voči Poľsku na Baltskom mori. V mierovej zmluve z Oliwy r. 1660 potvrdilo Poľsko švédske nároky na Livonsko a Estónsko. Cez švédsko-braniborskú vojnu r. 1675 utrpeli Švédi pod vedením Karla IX. v bitke pri Fehrbelline porážku. Úpadok Švédska začal počas vlády kráľa Karola XII. cez 2. severskú vojnu (1700-1721). Na základe nystatského mieru r. 1721 sa Švédsko muselo vzdať baltských území a stratilo veľmocenské postavenie v Pobaltsku v prospech Ruska. Porážky koruny vo veľkej severskej vojne a vojna s Ruskom v rokoch 1741 - 1743 a účasť v sedemročnej vojne r. 1757 - 1763 oslabili postavenie kráľa. Gustáv III. síce odstránil ešte štátnym prevratom r. 1772 vládu stavov a začala existovať parlamentná vláda, ale r. 1792 bol Gustáv III. zavraždený (bol zavraždený v stockholmskej opere a na tejto udalosti je založená Verdiho opera Maškarný ples z roku 1895). R. 1808 prerušilo Rusko styky sa Švédskom. Jeho vojská vpochodovali do Fínska a bolo vyhlásené spojenie s Ruskom. Po týchto stratách vo vojne proti Rusku a Francúzsku zosadila ríšska rada kráľa Gustáva IV. Adolfa a korunu odovzdala Karolovi VIII. Súčasne bola prijatá nová ústava (vznik konštitučnej monarchii), ktorá platila do r. 1974. V rokoch 1813-1814 sa Švédsko pripojilo k európskej koalícii proti Napoleonovi. R. 1814 získalo od Dánska Nórsko.

Nórsko bolo spojené so Švédskom do r. 1905. Po smrti Karola XIII. (v roku 1818) sa stal kráľom maršál Jean-Baptiste Bernadotte. Nový kráľ Karol XIV. Ján založil dynastiu Bernadottovcov, ktorá vládne dodnes. V krajine sa začala rozvíjať industrializácia. R. 1846 sa uvoľnila remeselná výroba, r. 1851 začala jazdiť prvná železnica. Vo švédskom sneme sa utvorila strana liberálov a strana konzervatívcov, r. 1865 vznikol dvojkomorový snem (zo štvorkomorového). V referende v Nórsku r. 1905 sa takmer 100% občanov vyslovilo pre zrušenie únie so Švédskom trvajúcej od r. 1814. Keď sa otázka únie opäť vyhrotila, vystúpili nórski zástupci zo stockholmskej štátnej rady a tým zobrali švédsko-nórskemu kráľovi ústavný základ k vláde v Nórsku. Nóri zvolili dánskeho princa Karola za svojho kráľa. Nastúpil na trón ako kráľ Haakon VII.V prvej svetovej vojne zostalo Švédsko neutrálne. R. 1920 vznikla sociálno demokratická vláda. Od tej doby vo Švédsku vládli takmer bez výnimky demokrati. V druhej svetovej vojne bolo Švédsko opäť neutrálne a stalo sa útočiskom protifašistických bojovníkov a politických utečencov z nacistického Nemecka. Neutrálna politika v oboch svetových vojnách umožnila Švédsku stať sa jednou z najbohatších krajín sveta. Po desaťročia bolo Švédsko považované za model štátu blahobytu.V politicej neúčasti na blokoch pokračovalo Švédsko i po druhej svetovej vojne.

R. 1946 vstúpilo do OSN. Odmietlo podpísať zmluvu s NATO, lebo sa to nezlučovalo s jeho politikou neutrality. V medzinárodnej politike sa stali známymi hlavne gróf Folke Bernadotte, ktorý z poverenia OSN sprostredkoval r. 1948 jednania medzi Arabmi a Židmi (zavraždili ho židovskí extrémisti), a Dag Hammarskjöld, ktorý bol r. 1953 až 1961 generálnym tajomníkom OSN. R. 1975 vstúpila v platnosť nová ústava, ktorá zmenila postavenie kráľa. Jeho úloha ako hlavy štátu sa obmedzila na reprezentatívne funkcie. Od r. 1973 je kráľom Karol XVI. Gustáv. Po zavraždení sociálne demokratického predsedu vlády Olofa Palmeho r. 1986 sa predsedom vlády stal tiež sociálny demokrat Ingvar Carlsson. Po dvadsiatich rokoch ho vo vedení strany i vlády vystriedal Göran Persson. Švédsko sa stalo príkladom sociálneho štátu (švédsky model). V poslednom období sa daňová záťaž, ktorá je základom tohoto systému, zmierňuje, ale zvyšujú sa ekonomické problémy krajiny. Voľby v septembri 1991 vyhral blok štyroch pravicových strán. Vtedy sa ujala vlády konzervatívna Strana jednoty a pripravila pôdu na členstvo v Európskej únii a na zníženie výdavkov na verejné sociálne zabezpečenie, najmä v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. 1. januára bolo Švédsko prijaté do Európskej únie. Od roku 1997 sú pri vláde opäť sociálni demokrati. Kráľom je Karol XVI. Gustáv (od roku 1973).