špecializácia remeselnej výroby. Napríklad, od kováčov sa odštiepili zámočníci, drotári, nožiari, čepeľníci, mečiari, štítari...Z postupujúcej špecializácie možno vyvodiť, že rozsah výroby od 12. do 14. storočia sa zväčšoval. Zdokonaľovali sa technické znalosti, zručnosť a skúsenosť remeselníkov, ktorí sa sústredili na jeden výrobok, stúpala produktivita práce. Rozsah sa kvantitatívne nerozširoval, remeselníci vyrábali celý výrobok sami a nezamestnávali viac ako jedného tovariša a učňa. Deľba práce sa objavila len ojedinele. Špecializované výrobky prispievali k rozvoju trhových vzťahov.

Mešťania predstavovali pokrokovú vrstvu obyvateľstva. Vznikajú organizácie, ktoré združujú príslušníkov určitého remesla alebo podobných remesiel, cechy. Ich poslanie spočívalo hlavne v regulácii trhu s cieľom vyradiť konkurenciu. Cechy zaručovali rovnakú kvalitu výrobkov pre trh, cechy stanovili často technicky zdokonalený pracovný postup, množstvo a hodnotu surovín ako aj mieru a váhu hotových výrobkov. Niektorí odborníci často výrobky preskúmali a zničili menej hodnotný tovar, ktorý by mohol škodiť dobrú povesť cechu a mesta. Každý remeselník musel poznať celý proces výroby vedúci k hotovému výrobku, čo vyžadovalo pomerne dlhú dobu učenia. V Anglicku sa stala všeobecná 7-ročná doba učeníctva. Učeň žil v domácnosti majstra, ktorý ho živil a šatil ale väčšinou mu neplatil mzdu. Spočiatku nebol medzi tovarišom a majstrom žiaden rozdiel, žili spoločne a dostávali mzdu. Postupne bolo tovarišom znemožňované stať sa majstrom. Pre založenie dielne bolo potrebné určité bohatstvo. Rástol počet tých, ktorý tento majetok nemali a po celý život zostali tovarišmi. Medzi cechmi prevažovali ostré rozpory.


4.Stredoveké trhy

S deľbou práce medzi mestom a dedinou sa rozvíjal miestny trh, ktorý spojoval výrobcu so spotrebiteľom. Rozsah miestneho trhu bol prísne obmedzený na mesto a okolie. Mestá uplatňovali hospodársku prevahu nad vidiekom, predovšetkým právom míle, ktoré zaručovalo, že v dosahu 1 míle okolo mestských hradieb patrili všetci do miestneho trhu. Poľnohospodárske produkty mohli predávať výhradne na mestskom trhu, ale množstvo dováženého tovaru bolo mestom prísne kontrolované. Remeselníci museli zničiť konkurenciu a pritom kontrolovať svoju vlastnú výrobu. Remeselníci neskôr pochopili dôležité pravidlo: čím viac tovaru na trhu, tým viac klesajú ceny, a tak začali obmedzovať výrobu. Teraz už kontrolovali nielen kvalitu, ale aj kvantitu, aby udržovali vysoké ceny. Mestá organizovali týždenné trhy, dovoľovali nekontrolovaný dovoz produktov. Pre vzdialenejšie trhy sa uskutočňovali výročné trhy, väčšinou 1 krát za rok, boli zahájené a ukončené úradne a trvali väčšinou 1 týždeň (niekedy 6 týždňov = veľtrhy). Vtedy smeli cudzí kupci prichádzať na trh, kupovať a predávať slobodne bez ohľadu na monopolné práva iných. Mestá naplnili pokladne poplatkami za rôzne práva (tržné, skladné, clo, mýto, mostné...)


5.Objem a druh tovaru

Obchod sa od 11. – 14. storočia rýchlo kvantitatívne aj geograficky rozšíril. V Európe sa zvýšil dopyt po orientálnych výrobkoch (korenie, lieky, drogy, hodváb, koberce voňavky, ...) Európa nemohla ponúknuť rovnako hodnotný tovar, väčšinou platila drahými kovmi, inak platili obilím, stavebným drevom, súknami a látkami. Tovar dopravovali po riekach alebo po mori. Prekážkami pri doprave boli nezjazdné a zlé cesty, preto preferovali riečnu dopravu. Komunikácie po súši boli nestabilné a nebezpečné. Hlavne v období vojen vládlo pirátstvo a plienenie. Vážnou prekážkou bolo vyberanie ciel na hraniciach, krajinách, pri riekach, mostoch, prístavoch. Ceny tak stúpali a tak sa na veľké diaľky obchodovalo len s cennými výrobkami.