„Tam, kde sa končia malokarpatské listnaté lesy, začína sa pás suchých vŕškov s nízkou trávou, materinou dúškou, repíkom, jahodami i umelo vysádzanými borovicami, ktoré akosi ťažko zapúšťajú korene – tam prechádza tento kraj do rozvinutej roviny. Akoby more začínajúce sa pri Novohorskej ceste i románskej rotunde a končiace sa na modravom východnom obzore pri Zobore, ešte pri staršej rotunde. Rovinu pretínajú čierne stuhy ciest, vyzdobené orechmi, jabloňami i čerešňami a modré stuhy potokov s alejou vŕb, jelší a agátov. Jarky v kraji!
Mesto, metropola tejto roviny, s ihlami veží a komínov učarilo storočiam. Je ako prvá láska, ktorá sa vracia aj na prahu staroby s vôňou orgovánu, rozkvitnutých gaštanov a pivoniek. Pieseň ľudu ho nazvala „ruža voňavá...“.“

Jozef Šimončič: Mojej Trnave

Trnava bola prvým mestom na území dnešného Slovenska, ktoré dostalo výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich v roku 1238 uhorský kráľ Belo IV. Privilégiom podriadil mesto priamo korune a vymedzil mu také práva, ktoré umožňovali rýchly rozvoj mesta. Pôvodné poľnohospodárske centrum sa začalo postupne meniť na centrum výroby, obchodu a remesiel. V 13. storočí si mesto vybudovalo mimoriadne rozsiahle opevnenie na ploche takmer 60 hektárov. Konštrukciu opevnenia tvorili tehlové veže pospájané drevozemnými valmi, ktoré boli neskôr nahradené murovanou hradbou.

Výsadné postavenie mesta upevňovali ďalší uhorskí králi. O dôležitom postavení mesta svedčí aj skutočnosť, že Trnava bola miestom stretnutí kráľov. Význam Trnavy vzrástol najmä v 16. storočí, keď sa sem pred blížiacim tureckým nebezpečenstvom, v roku 1543, presťahovalo ostrihomské arcibiskupstvo s kapitulou. Bratislava sa stala administratívnym centrom krajiny a Trnava prevzala úlohu kultúrneho a náboženského centra krajiny.

Sedemnáste storočie sa pokladá na Slovensku za jedno z najhorších období slovenských dejín. Charakterizujú ho stavovské povstania uhorskej šľachty proti viedenskému dvoru, ktoré sa dotýkajú aj života Trnavy. Je paradoxom, že práve v storočí vojen a požiarov sa stáva Trnava univerzitným sídlom. V roku 1635 založil Peter Pazmáň Trnavskú univerzitu, najskôr len s filozofickou a teologickou fakultou. Právnická fakulta bola otvorená v roku 1667 a lekárska až v roku 1769. V 17. storočí boli postavené stavby, ktoré sú dnes národnou kultúrnou pamiatkou.

Staré budovy dominikánskeho kláštora boli prestavané pre potreby univerzity, vystavili nové konvikty.
Najväčší rozmach zažilo mesto Trnava práve v období baroka. 17.storočie charakterizuje veľká stavebná činnosť cirkvi a osvietenstva, napriek zložitému obdobiu, ktoré dotvárajú dlhotrvajúce stavovské a protihabsburské povstania, počas ktorých utrpelo mesto veľké materiálne i morálne škody. V rokoch 1617-1626 obsadil a vydrancoval Trnavu niekoľkokrát Gabriel Bethlen. Neskôr zase povstalecké vojská Juraja Rákocziho. Najtragickejšie dôsledky malo pre mesto povstane Imricha Thökölyho roku 1683. Jeho vojaci podpálili mesto, vydrancovali archív a z listiny Belu IV. ukradli zlatú pečať. Je neuveriteľné, že práve v tomto období sa stáva Trnava kultúrnym centrom Uhorska. Príchod novej epochy – baroka je spojený s rozkvetom mesta. Mení sa veduta, známa kulisa nadobúda horizontálnejší charakter, zmäkčený kupolami veží. Až v tomto období zásluhou architekta Hildebranta sa mesta stáva kompaktnou stavebnou jednotkou. Na tejto prestavbe sa podieľali desiatky domácich a popredných zahraničných architektov, staviteľov, sochárov, maliarov, ktorí zanechali výsledky svojej práce a umu v celom meste. Pôvodnú románsko-gotickú štruktúru mesta, ktorú sa v renesancii nepodarilo zmeniť, zmenil až barok, jeho mimoriadna stavebná konjunktúra, ktorá nastala počas pôsobenia Trnavskej univerzity. V roku 1615 sa po 47 rokoch vrátili do Trnavy jezuiti. Spolu s arcibiskupom Pázmanym a palatínom Esterházym sa podieľajú na výstavbe univerzitného kostola sv. Jána Krstiteľa v rokoch 1629-1637. Zásluhou Petra Pázmanya sa Trnava zmenila na akademické mesto a dostala európskejší ráz. Monumentálna stavba univerzitného kostola je obdivuhodným dielom talianskeho majstra Pietra Spazza. Táto prvá baroková architektúra na Slovensku je majstrovským dielom a ako celok je ranobarokovým skvostom nielen v rámci Slovenska, ale aj v celej strednej Európe. Treba ho považovať za prvý prípad rozvinutého typu barokového jednoloďového chrámu s postrannými kaplnkami a emporami a s dvojvežovou fasádou. Kostol bol postavený dôsledne na základoch pôvodného dominikánskeho kostola, preto mal aj namiesto vedľajších lodí kaplnky ako dominikánsky kostol. Kaplnky majú do lode kostola otvorené polkruhové arkády. Klenba lode je plne valená, kaplnky sú s lunetovými klenbami. Hrany luniet a celé veľkoplošné rozsahy klenieb sú zdobené bohatým plastickým štukovým dekorom jedinečných foriem a umeleckej kvality. Nach archivoltami arkád kaplniek sú iluzívne okenné otvory oratórií, v lunetách lode sú okenné otvory na spôsob nepravej baziliky.

Fasáda priečelia je ukončená nárožnými vežami s polkruhovými zvukovými otvormi a atikovým štítom v strednej osi so zdvojeným oknom. Popri zahraničných staviteľoch, sochároch, maliaroch sa uplatňovali domáci majstri. Hlavný oltár, ktorý je nesporným skvostom interiéru, je celodrevený – vysoký 21 a široký 13,75 m – bol dokončený v rokoch 1637-1640 a je členený v renesančných dispozíciách. Jeho výzdobu tvoria tri oltárne obrazy a viac ako tri desiatky plastík, z ktorých dve tretiny sú v nadživotnej veľkosti. Na realizácii tohto diela sa popri viedenských majstroch Baltazárovi Knillingovi a Vavrincovi Knotkovi podieľali aj domáci majstri Vít Štádler a majster Ferdinand z Cífera. Z pôvodného ranobarokového interiéru treba venovať pozornosť kazateľnici, ôsmim omortuáriám – posmrtné drevené štíty osadené na stenách presbytéria, ako aj trom bočným oltárom. V blízkosti kostola vybudovali jezuiti svoje kolégium, gymnázium a univerzitu. Stavalo sa na štyri etapy. Dva roky pred ukončením stavby univerzitného kostola, roku1635, začal budovať P. Spazzo základy východného krídla kolégia, vlastné krídlo postavil v rokoch 1649-1652. Západné krídlo vybudovali v rokoch 1677-1701 podľa projektu talianskeho architekta Veneria Cerelosu, staviteľa leopoldovskej pevnosti. V priestoroch západného a východného krídla boli posluchárne, kabinety, sídlilo tu aj chýrne univerzitné divadlo. V severnom krídlo, okrem iného, bola aj knižnica, ktorá obsahovala 15 tisíc zväzkov kníh. V severozápadnom rohu univerzitných budov bola známa akademická tlačiareň, kde sa od roku 1644 tlačili knihy v dvanástich jazykoch. Na východnej strane komplexu bolo pristavené astronomické observatórium. Stredoveké univerzity potrebovali ubytovne pre poslucháčov. V Trnave na tento účel slúžilo päť rozličných palácov, či domovov na Hollého a Halenárskej ulici. Prvou z nich je nárožná budova tzv. Adalbertína na Hollého ulici, ktorú dal postaviť ešte Peter Pázmány v rokoch 1623 ako konvikt pre štipendistov a sociálne slabších študentov. Z pôvodnej stavby sa okrem architektonických detailov zachoval ranobarokový portál so sochou sv. Vojtecha. Vedľa Adalbertína je bývalý konvikt, tvz. červených klerikov, postavený v rokoch 1642-1666. Budova má zachovaný pôvodný ranobarokový portál s erbom Juraja Lippayho. Pri poslednej úprave dostala fasáda novorenesenčnú podobu. Vedľajšia budova harmonicky nadväzuje na architektúru gymnázia a bola secesene prefasádovaná. Je to pôvodne stavebne i funkčne samostatný objekt bývalého seminára, zv. Mariannum. Je to trojpodlažná budova s barokovým portálom a sochou Panny Márie vo výklenku nad ním.

Stavba seminára uchováva pomerne rozsiahle zvyšky konštrukcií, vrátane dispozičnoho rastra a detailu priečelia. V rozsahu rizalitu priečelia je ústredná reprezentačná sála výšky dvoch podlaží, kde je bohatá štuková výzdoba erbov a rastlinných rozvilín. Honosnou budovou palácového typu je bývalý šľachtický konvikt, ktorý dala postaviť v rokoch 1747-1754 Mária Terézia. Na hlavnej osi Hollého ulice je konvexný stĺpikový portál s balkónom a plastikou Panny Márie. Okná na prízemí majú ozdobné košovité mreže. Manzardová strecha zakrýva hmotu centrálnej kaplnky s kupolou, s cennými nástennými maľbami. Na náprotivnom nároží na Halenárskej ulici je bývalý seminár sv. Štefana z roku 1724. Jeho projekt sa pripisuje okruhu viedenského architekta J.L.Hildebrandta. Čelná deväťosová fasáda do Halenárskej ulice je veľmi bohato členená pásmi, rímsou, pilastrami a supraportami. Kamenný portál nad architrávom, zo 17.storočia, je ozdobený figurálnym reliéfom apoštolov. V kopule kaplnky je pozoruhodná maľba, ktorú vytvoril v roku 1771 Winterhalder. Stavebná aktivita 17.storočia sa spája s výstavbou ďalších kultových stavieb. Jednou z nich je františkánsky kostol a kláštor sv. Jakuba. Stavba vznikla v rokoch 1633-1636 (1.etapa) a v rokoch 1643-1650 (2.etapa). Išlo vlastne o radikálnu obnovu gotického kostola a kláštora. V prvej etape sa objekt reštauroval len zbežne. V druhej etape sa obnovovala časť kostola, pristavala kaplnka a formovalo sa priečelie ranobarokovými detailami. Dispozícia kostola je sieňová, s rovnakým ukončením polygonálneho presbytéria. Na západnej strane je murovaný arkádový organový chór s konvesným parapetom. Budova bývalého františkánskeho kláštora tvorí komplex stavieb okolo štvorcového dvora severne od kostola sv. Jakuba. V severnom krídle je situovaný reprezentatívny refektár s valenou krížovou klenbou s bohatou štukovou výzdobou s nástennými maľbami v kartušiach. Budovy kláštora boli postavené na gotických základoch niekdajšieho dominikánskeho komplexu v druhom desaťročí 17.storočia. Ďalšou kultovou stavbou radikálne prestavanou v 17.storočí bol klariský komplex. Bol ťažko poškodený v roku 1618, pred rokom 1635 ho dal opraviť arcibiskup Pázmány, keď doň nechal previesť pozostatky troch košických mučeníkov. Za obrovského požiaru, založeného v septembri 1683, komplex úplne vyhorel. Prestavaný bol v rokoch 1688-1694, kedy bol rozšírený o ďalšie krídla okolo druhého nádvoria. Na obnove pracovali talianski majstri P.Carve a V.Ceresola. Kostol je zaklenutý a bohato vyzdobený rastlinnými motívmi a figurálnymi štukami.

Prestavba kostola určila dnešnú dĺžku, prestavala sa veža. Barokizácia objektu nebola výraznejšie porušená a stala sa určujúcou pre výraz stavebnej obnovy v rokoch 1959-1976 s využitím pre Západoslovenské múzeum. Z kultových stavieb novopostavených v baroku treba spomenúť trinitársky komplex a uršulínsky komplex. Trinitársky kostol sv. Trojice – „zlatý kostolík“, s kláštorom na Štefánikovej ulici s uličným krídlom a dvoma nerovnakými dvorovými krídlami, bol postavený v rokoch 1710-1729. Je to jednoloďová stavby s postrannými plytkými kaplnkami, vytvorenými princípom masívneho predloženia pilierov do stien lode. Kubická hmota lode nadväzuje na krídlo budovy kláštora. K objektu kostola tesne prilieha budova kláštora trinitárov. Hmota stavby je trojkrídlová. Tento objekt počas zmien majiteľov neprešiel výraznými stavebnými úpravami. V objekte je štátny archív. Kostol a kláštor uršulínok na Hviezdoslavovej ulici, ktoré sa venovali vyučovaniu ženskej mládeže, boli postavené v rokoch 1730-1776. Jednoloďový kostol sv. Anny má eliptický pôdorys a štvorcové presbytérium. Je situovaný v radovej zástavbe ulice, s ktorou lícuje jeho jednovežové priečelie. Dispozícia kostola je jednoloďová, sieňová, na spôsob centrály. Kostol má podzemné podlažie s kryptou, zaklenutou sledom pruských klenieb. V interiéri sú etážové murované hrobky s polkruhovými otvormi pre uloženie pozostatkov. Objekt je vystavaný intaktne, v neskorobarokovom klasickom štýle. Krídla kláštornej budovy sa nachádzali po obidvoch stranách kostola. Západné krídlo v roku 1942 zbúrali a na jeho mieste postavili novú budovu dievčenského gymnázia. Hmota jednotlivých krídel je dvojpodlažná, výnimočne trojpodlažná. Na Paulínskej ulici je kostol sv. Jozefa, ktorý bol vystavený ako protestantský pre kalvínov v rokoch 1636-1646. V roku 1671 bol pridelený paulínom, ktorí ho upravili, najmä časti výzdoby a v roku 1701 rozšírili o bočnú severnú kaplnku. Kostol sa radí medzi protestantské sieňové chrámy bez veže. Jeho ranobaroková forma nesie znaky sliezskej renesancie, prejavujúcej sa najmä v utváraní štítového priečelia. Hlavný kamenný portál je barokový. Drevená strecha zvonice bola postavená v 18.storočí. Dispozícia kostola je sieňová, sieň je zaklenutá valenou lunetovou klenbou. Do cirkevnej architektúry baroka treba zarátať aj farskú budovu pri kostole sv. Mikuláša. Tento menší poschodový palác vystavali na cintoríne pri kostole roku 1768. Je situovaný na nároží ulice M.Sch.Trnavského a Námestím sv. Mikuláša.

Ide o vrcholne barokový objekt s radom kamenárskych kvalitných prác. Upravovaný bol v prvej polovici 19.storočia (fasády) a v nepodstatných častiach novodobo. Trnava vybudovaním nových kultových objektov a viacerých menších – kaplnka v mariánskom seminári, v šľachtickom seminári a v Adalbertíne, sa stala skutočným strediskom katolíckej obnovy v krajine – „malým Rímom“. Pri tomto množstve pamiatok však zaráža skutočnosť, že všetky architektúry sú svojské, neopakovateľné, odlišné pôdorysom i výrazom. Obdivuhodné sú nielen budovy, ale aj tri kultové sochy, ktoré sú zaradené do Štátneho zoznamu nehnuteľných pamiatok – na Kapitulskej ulici súsošie sv. Jozefa z roku 1931, mariánsky stĺp a na Kalvárii na starom cintoríne je Ježiš na Olivovej hore z konca 17.storočia. Štvrté súsošie – súsošie Najsvätejšej trojice - stálo od roku 1695 na Trojičnom námestí. Rozobrané bolo v roku 1949. zo súsošia sa zachovalo asi 55%. V roku 1989 bolo rozhodnuté o znovuinštalovaní na pôvodnom mieste a v roku 1993 sa súsošie zaskvelo na Trojičnom námestí v zrenovovanej podobe. Početná je aj svetská baroková architektúra. Významnejšie domy sú na Hlavnej a Štefánikovej ulici. V miestnostiach mnohých domov na tejto ulici je cenná baroková výzdoba. Zaujímavé sú domy na Kapitulskej ulici. Pozoruhodnejšou barokovou stavbou zo 17.storočia bola poschodová dvojtraktová budova s arkierom na nároží ulíc Hlavnej a Radlinského, spojená neskôr radnicou. Barokizácia vedome pričlenila nárožný meštiansky dom a jeho piano nobile s arkierom do námestia bohato vyzdobila pre verejnospoločenské dianie. Ústredná budova radnice je upravená klasicistickým štýlom s doznievajúcimi barokovými prvkami.
Do 18. storočia vstupovala Trnava ako univerzitné mesto známe v celej Európe. V roku 1777, keď na pokyn Márie Terézie presťahovali univerzitu do Budína, túto stratu cítila nielen Trnava, ale celé Slovensko. V roku 1792 Anton Bernolák vytvoril v Trnave hlavný stánok Slovenského učeného tovarišstva.

Budovu divadla si trnavskí mešťania postavili v roku 1831. V júni 1846 bol daný do prevádzky prvý úsek konskej železnice v Uhorsku, trať z Bratislavy do Trnavy. V roku 1870 začal v Trnave pôsobiť Spolok svätého Vojtecha, ktorý v období zákazu činnosti Matici slovenskej, pomáhal udržiavať národné povedomie. Bohatá história mesta zanechala výrazné stopy - množstvo architektonických pamiatok. Prechádzka historickým centrom, ktoré tvorí mestskú pamiatkovú rezerváciu, poskytuje možnosť zoznámiť sa s pozoruhodným architektonickým súborom, ktorý sa tu formoval niekoľko storočí.

Takmer pravidelný pôdorys centra mesta je vymedzený mestským opevnením. Návštevníci si môžu prezrieť mestskú vežu, radnicu, barokový komplex budov Trnavskej univerzity a najmä známe trnavské kostoly, vďaka ktorým dostala Trnava prívlastok Malý Rím. Od roku 1996 je Trnava krajským mestom, v ktorom žije takmer 70 000 obyvateľov. Pulzuje tu bohatý spoločenský, kultúrny a športový život. V Trnave sa koná veľa podujatí, ktoré svojím významom presahujú hranice mesta. Veľa by sa dalo ešte rozprávať o barokových pamiatkach v mestskej pamiatkovej rezervácii, ale ich krásu nám najlepšie sprostredkúvajú naše oči. Zaslúžia si nielen našu pozornosť, ale aj starostlivosť a ochranu. Trnava dnes

Územná rozloha
k. ú. Trnava má výmeru 6384 ha 2532 m2
k. ú. Modranka má výmeru 769 ha 2393 m2
Trnava 7153 ha 4925 m2

Zemepisné súradnice:
Zemepisná šírka 48'23'' východnej zemepisnej šírky
Zemepisná dĺžka 17'36'' východnej zemepisnej dĺžky

Nadmorská výška: 146 m
Najnižší bod 135,10 m v hone Rakytie v povodí Trnávky v Modranke
Najvyšší bod 174,50 m hone Kráľova pri kat. hranici Trnava – Zvončín

Demografia k 31.12.1999
Počet obyvateľov 69802
Z toho ženy 35934

Použitá literatúra:

Kolektív: Mestá ČSSR – Trnava. Bratislava 1988.
Horváth,P. – Veliká,D.: Trnava. Bratislava 1985.
Kolektív: Dejiny Trnavy. Bratislava 1988.
Fakulta architektúry SVŠT: Architektonicko-urbanistická analýza hodnôt a kritérií obnovy MPR Trnava. Bratislava 1990.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Dejiny európskych kultúr - Barok a Trnava