referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gejza
Utorok, 25. januára 2022
Ján Viklef
Dátum pridania: 26.02.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jozotom
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 986
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16.4
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 27m 20s
Pomalé čítanie: 41m 0s
 
Viklef bol znova povolaný obhajovať práva anglickej koruny proti zásahom Ríma a ako kráľovský veľvyslanec strávil dva roky v Holandsku, kde rokoval s pápežskými vyslancami. (84) Tam sa stretol s cirkevnými hodnostármi z Francúzska, Talianska a Španielska a mal príležitosť nazrieť do zákulisia a poznať mnoho vecí, o ktorých by sa v Anglicku nikdy nič nedozvedel. Poznal mnohé, čo mu pomohlo v jeho ďalšom pôsobení. V zástupcoch pápežského dvora postrehol pravú povahu a zámery rímskej hierarchie. Po návrate do Anglicka hlásal svoje predošlé názory ešte otvorenejšie a horlivejšie. Smelo vyhlásil, že hlavné božstvá Ríma sú chamtivosť, pýcha a klamstvo. (62) V jednej zo svojich úvah napísal o pápežovi a jeho výbercoch: „V našej krajine pripravujú chudobných o živobytie a z kráľovskej pokladnice každoročne odčerpávajú mnoho tisíc mariek za sviatosti a služby duchovenstva, čo je zlorečený blud svätokupectva; s týmto bludom má celé kresťanstvo súhlasiť a podporovať ho. Aj keby naša ríša mala obrovskú hromadu zlata, z ktorej by okrem tohto nadutého a svetáckeho pápežského výbercu nikto nikdy nič nevzal, musel by sa tento vrch zlata časom vyčerpať, pretože výberca z našej krajiny peniaze len stále odváža a okrem Božieho zlorečenstva v dôsledku svojho svätokupectva nič za ne neposiela“ (John Lewis, History of the Life and Sufferings of John Wycliffe, str. 37).

Keď sa Viklef vrátil do Anglicka, onedlho dostal od kráľa faru v Lutterworthu. Panovník ho ubezpečil, že sa za jeho výroky naňho nehnevá. Viklefov vplyv bol citeľný nielen v dvornom prostredí pri rozhodovaní o ďalších opatreniach, ale aj medzi obyčajnými ľuďmi pri formovaní ich viery.

Čoskoro sa však ozvalo hromobitie. Do Anglicka prišli tri buly adresované univerzite, kráľovi a cirkevným hodnostárom, v ktorých pápež prikazoval kacírskeho učiteľa bezodkladne a rázne umlčať. (Augustus Neander, History of the Christian Religion and Church, zv. 6, odd. 2, časť 1, odst. 8). Skôr ako buly došli do Anglicka, horliví biskupi predvolali Viklefa na súd. Sprevádzali ho dvaja najvplyvnejší šľachtici kráľovstva. Ľudia obklopili súdnu budovu, tlačili sa dnu a vyľakali sudcov, (85) ktorí na čas pojednávanie odložili a Viklefovi dovolili pokojne odísť. Krátko nato zomrel Eduard III., ktorého sa preláti na sklonku jeho života pokúšali podnietiť proti hlásateľovi pravdy. Správcom kráľovstva sa stal Viklefov bývalý ochranca.

Onedlho dostali adresáti pápežské buly, ktoré celému Anglicku dôrazne prikazovali, aby kacíra uväznili. Z tohto zákroku bolo zrejmé, že ho čaká smrť v plameňoch na hranici. Zdalo sa, že Viklef sa čoskoro stane obeťou pomsty Ríma. Pán však, ktorý kedysi povedal: „Neboj sa, ja som tvoj štít“ (1 Moj 1,15), vystrel znova svoju ruku a svojho služobníka ochránil. Smrť zasiahla, no nie Viklefa, ale pápeža, ktorý prikázal reformátora zničiť. Gregor XI. zomrel a duchovní, ktorí prišli Viklefa súdiť, sa rozišli.

Božia prozreteľnosť usmerňovala beh udalostí tak, aby sa reformácia mohla rozšíriť. Po smrti Gregora XI. boli zvolení dvaja pápeži, ktorí bojovali proti sebe. Každý z nich tvrdil, že je neomylný a obaja vyžadovali poslušnosť. Jeden i druhý vyzýval veriacich, aby mu pomáhali v boji proti súperovi. Každý z nich presadzoval svoje nároky hrozbami, že odporcov stihnú strašné kliatby, zatiaľ čo (63) svojim stúpencom sľuboval odmenu v nebi. Tento stav ochromoval moc pápežstva. Kým súperiace strany na seba útočili, Viklef mal na čas pokoj. Pápeži sa vzájomne obviňovali a dávali do kliatby a na podporu ich protichodných názorov sa prelialo veľa krvi. Cirkev sa poškvrnila mnohými zločinmi a škandálmi. Reformátor žijúci vtedy vo farskom zátiší v Lutterworthe sa všemožne snažil odvrátiť pozornosť ľudu od súperiacich pápežov a obrátiť ju na Ježiša, Knieža pokoja.

Tento rozkol s následnými svármi a rozvratom bol prípravou na reformáciu, pretože ľuďom pomohol poznať skutočnú podstatu pápežstva. (86) V stati „O rozkole medzi pápežmi“ Viklef vyzýva ľudí, aby uvažovali o tom, či títo dvaja veľkňazi nehovoria pravdu, keď jeden druhého nazývajú antikristom? Vyhlásil: „Boh už ďalej nechcel trpieť, aby satan vládol len v jednom takom kňazovi, a... spôsobil rozkol medzi oboma, aby ich ľudia v Kristovom mene mohli ľahko premôcť oboch“ (R. Vaughan, Life and Opinions of John Wycliffe, zv. 2, str. 6).

Viklef kázal evanjelium chudobným podobne ako jeho Majster. Nestačilo mu, že svetlo šíri len v skromných domoch svojej lutterworthskej farnosti, preto sa rozhodol, že treba osvietiť celé Anglicko. Kvôli tomu ustanovil skupinu kazateľov, jednoduchých zbožných mužov, ktorí milovali pravdu a nechceli nič iné, len ju šíriť. Títo muži šli všade, učili na tržniciach, na uliciach veľkomiest i na dedinských cestách. Navštevovali starých, chorých a chudobných ľudí a zoznamovali ich s radostným posolstvom o Božej milosti.Viklef ako profesor teológie v Oxforde kázal Božie slovo v posluchárňach univerzity. Študentom prednášal pravdu tak svedomito, že dostal titul „doktor evanjelia“. Jeho vrcholným životným dielom je však preklad Písma svätého do angličtiny. V diele „O pravde a význame Písma“ vyslovil svoj zámer preložiť Bibliu, aby každý občan Anglicka mohol v rodnom jazyku čítať o obdivuhodnom Božom diele.

Jeho úsilie sa však náhle zastavilo. Hoci nemal ani šesťdesiat rokov, jeho sily sa ustavičnou námahou, usilovnou prácou a stálymi útokmi nepriateľov tak vyčerpali, že predčasne zostarel. Nebezpečne ochorel. Mníchov táto správa veľmi potešila. Nazdávali sa, že teraz bolestne oľutuje všetko, čím rímsku cirkev poškodil. Ponáhľali sa do jeho izby vypočuť si spoveď tohto muža. K lôžku toho, o ktorom predpokladali, že zomiera, zišli sa zástupcovia štyroch mníšskych rádov v sprievode štyroch svetských úradníkov (64) a vraveli: (87) „Máš smrť na jazyku, kajúcne teda uznaj svoje hriechy a pred nami odvolaj všetko, čím si nám ublížil.“ Viklef ich pokojne vypočul, potom požiadal svojho opatrovníka, aby ho na lôžku nadvihol, uprene hľadel do očí tých, čo čakali na jeho odvolanie, a mocným hlasom, pred ktorým sa tak často chveli, dôrazne vyhlásil: „Ja nezomriem, ale budem žiť a znova budem poukazovať na neprávosti mníchov“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 7). Ohromení a vyľakaní mnísi náhle opustili miestnosť.

Viklefove slová sa splnili. Zostal nažive, aby svojim krajanom mohol odovzdať tú najmocnejšiu zbraň proti Rímu – Bibliu, Boží nástroj na oslobodenie, osvietenie a obnovu ľudstva. Na dokončenie diela musel prekonať ešte mnoho prekážok. Viklef, tiesnený chorobami, vedel, že na prácu má už len málo rokov. Uvedomoval si, aký odpor ho čaká. Posilou mu boli zasľúbenia Božieho slova, a preto smelo pokračoval vo svojom diele. Božia prozreteľnosť ho zázračne zachovala a pripravila na najväčšiu úlohu práve na vrchole jeho duševných síl. Kým sa kresťanský svet zmietal v nepokojoch, Viklef sa na svojej fare v Lutterworthe venoval obľúbenému dielu a nedal sa rušiť zúriacou búrkou

.Dielo predsa len úspešne dokončil – bol to vôbec prvý anglický preklad Biblie. Všetci Angličania mohli čítať Božie slovo. Reformátor sa teraz už nebál žalára ani zapálenej hranice. Ľuďom dal svetlo, ktoré už nezhasne. Svojim krajanom dal Bibliu, čím pre odstránenie nevedomosti a hriechu pre oslobodenie a povznesenie svojej vlasti urobil oveľa viac, než čo sa na bojiskách dosiahlo najskvelejšími víťazstvami.Keďže kníhtlač vtedy ešte známa nebola, Biblia sa mohla rozmnožovať len pomalým a únavným odpisovaním. (88) Veľký záujem o Bibliu podnietil mnohých, že ju viacerí začali ochotne odpisovať, no pisári sotva stačili uspokojiť dopyt. Ľudia zámožnejší chceli celú Bibliu, iní kupovali len niektoré jej spisy. Často sa stávalo, že sa niekoľko rodín spojilo a spoločne si kúpili jeden odpis Biblie. Viklefov preklad Písma si rýchlo našiel cestu do domácností.

Viklefov odkaz na zdravý ľudský rozum spôsobil, že sa ľudia prestali trpne podriaďovať pápežským dogmám. Reformátor šíril to, čo sa neskôr stalo základným učením protestantizmu – spasenie prostredníctvom viery v Ježiša Krista a neomylnosť Písma. Kazatelia, ktorých posielal kázať, šírili Bibliu spolu s jeho spismi tak úspešne, že novú vieru prijala takmer polovica Anglicka.

Šírenie Biblie vyľakalo cirkevnú vrchnosť. Teraz museli čeliť silnejšiemu odporcovi, než akým bol Viklef – odporcovi, na ktorého (65) ich zbrane nestačili. V tom čase v Anglicku neexistoval zákon, ktorý by šírenie Písma zakazoval. Taký zákon nebol totiž ani potrebný, pretože dovtedy Biblia nebola preložená do jazyka ľudu. Anglicko neskôr takéto zákony vydalo a ich dodržiavanie prísne vynucovalo. Medzitým sa však do istého času Božie slovo mohlo šíriť, a to aj napriek odporu duchovenstva.

Predstavitelia rímskej cirkvi sa však znova snažili hlas reformátora umlčať. Trikrát ho predvolali pred cirkevný tribunál, ale bezvýsledne. Najskôr snem biskupov vyhlásil jeho spisy za kacírske. Biskupi získali na svoju stranu mladého kráľa Richarda II. a prinútili ho vydať kráľovský dekrét, podľa ktorého mali byť uväznení všetci, ktorí budú naďalej vyznávať odsúdené učenie.
 
späť späť   1  |   2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.