Viklef sa odvolal k parlamentu. Smelo obvinil cirkevných hodnostárov pred národnou radou a žiadal nápravu cirkvou schvaľovaných hrozných zločinov. Presvedčivo vysvetlil túžbu po moci a skazenosť pápežského stolca. Jeho protivníci sa dostali do tiesnivej situácie. Viklefovi priatelia a prívrženci boli už predtým násilne nútení podriadiť sa, (89) a preto všetci s istotou očakávali, že sa aj starý a osamelý reformátor skloní pred spojenou mocou koruny a mitry. Namiesto toho však zástupcovia rímskej cirkvi poznali, že sú porazení. Parlament, podnietený Viklefovými burcujúcimi výzvami, odvolal dekrét o prenasledovaní jeho prívržencov a reformátor bol znova voľný.

Tretíkrát bol vypočúvaný pred najvyšším cirkevným súdom kráľovstva. Kacírstvo tam nenájde nijaké pochopenie. Tam zvíťazí Rím a dielo reformátora sa skončí. Tak uvažovali predstavitelia rímskej cirkvi. Keby mohli splniť svoj zámer, potom by Viklefa prinútili odvolať jeho učenie, alebo by ho upálili.Viklef však neodvolal. Nechcel sa pretvarovať. Neohrozene obhajoval svoje učenie a odmietal obvinenia svojich prenasledovateľov. Pozabudol na seba, na situáciu, v ktorej sa nachádza, ba aj na to, že stojí pred súdom; svojich poslucháčov volal pred Boží tribunál, ktorý zváži ich úmysly a klamstvá na váhach večnej pravdy. Všetci v súdnej sieni pocítili moc Ducha Svätého. Poznali, že na nich pôsobí sám Boh. Akoby nemali síl odísť zo súdnej siene; reformátorove slová im vnikali do srdca ako Božie strely. Obvinenia z kacírstva, ktoré namierili proti nemu, presvedčivo obrátil proti nim. Ako to, pýtal sa, že sa odvažujú šíriť bludy a kupčiť s Božou milosťou?„S kým, podľa vašej mienky, vediete spor?“ spýtal sa nakoniec. „So starým mužom na pokraji hrobu? Nie, s pravdou, s pravdou, ktorá je mocnejšia než vy a porazí vás“ (Wylie, cit. dielo, zv. 2, kap. 13). (66) Keď po týchto slovách opúšťal zhromaždenie, nikto z nepriateľov sa neodvážil mu v tom zabrániť.

Viklefovo dielo bolo takmer hotové. Zástava pravdy, ktorú tak dlho dvíhal, mala mu zanedlho vypadnúť z rúk. Ešte raz však musel vydať svedectvo o evanjeliu. (90) Pravda mala zaznieť priam v pevnosti bludu. Viklef dostal výzvu, aby sa prišiel zodpovedať pred pápežský tribunál v Ríme, ktorý tak často prelieval krv svätých. Nebol predsa slepý, aby hroziace nebezpečenstvo nevidel, no napriek tomu by bol výzvu poslúchol, keby mu v tom nebola zabránila porážka. Tá mu znemožnila vydať sa na cestu. Aj keď jeho hlas nemohol v Ríme zaznieť, svoje názory chcel vyjadriť písomne a bol aj rozhodnutý urobiť to. Zo svojej fary poslal pápežovi list, v ktorom úctivo, v kresťanskom duchu, ale otvorene karhal honosnosť a pýchu pápežského dvora.

Napísal: „Skutočne sa teším, keď hlásam a vysvetľujem komukoľvek vieru, ktorú vyznávam a obzvlášť, ak to robím rímskemu biskupovi, ktorý – pokiaľ je, ako predpokladám – neklamný a verný, iste čo najochotnejšie potvrdí moju prejavenú vieru, alebo ju opraví, ak je pomýlená. Predovšetkým si myslím, že Kristovo evanjelium je súhrnom Božieho zákona. Nazdávam sa, rímsky biskup, pokiaľ je na zemi Kristovým zástupcom, je najviac zo všetkých ľudí viazaný zákonom evanjelia. Veľkosť Kristových učeníkov nespočívala totiž v svetskej dôstojnosti či v svetských poctách, ale v poctivom a presnom nasledovaní Krista, jeho života a jeho konania. Kristus bol počas svojho pozemského života veľmi chudobný a odmietal všetku svetskú vládu i pocty a pohŕdal nimi.Nikto z veriacich by nemal nasledovať ani samého pápeža, ani nijakého svätca, iba ak v tom, v čom vzorný človek nasleduje Ježiša Krista, pretože Peter i Zebedeovi synovia zhrešili, keď sa odchýlili od Kristových šľapají a zatúžili po svetských poctách, preto ich v týchto chybných krokoch nasledovať netreba...Pápež by mal všetku časnú správu a vládu prenechať svetským panovníkom a k tomu všemožne usmerňovať aj duchovenstvo, pretože to robil aj Kristus, najmä prostredníctvom svojich apoštolov. Ak sa v niektorom z týchto bodov mýlim, čo najpokornejšie podstúpim trest, ba ak to bude treba, prijmem aj trest smrti. (91) Keby to záviselo od mojej vôle alebo od môjho priania, určite by som sa osobne dostavil pred rímskeho biskupa. Pán ma však navštívil inak a poučil ma, že lepšie je poslúchať Boha než človeka.“ (67)

Záverom listu Viklef napísal: „Modlime sa k nášmu Bohu o také podnety pre nášho pápeža Urbana VI., aby ako na začiatku svojho úradu nasledoval aj s duchovenstvom Ježiša Krista v jeho živote a v správaní, aby účinne viedli ľudí k tomu, aby aj oni konali podobne“ (John Foxe, Acts and Monuments, zv. 3, str. 49,50).Viklef upozornil pápeža a jeho kardinálov na pokoru a skromnosť Ježiša Krista, čím nielen im, ale celému kresťanstvu ukázal, aký rozdiel je medzi Majstrom a nimi, jeho domnelými zástupcami.

Viklef nečakal iné, iba že za svoju vernosť bude musieť zaplatiť životom. Kráľ, pápež a biskupi sa spojili, aby sa ho zbavili. Zdalo sa, že o niekoľko mesiacov bude upálený. Jeho odvaha však zostala neotrasiteľná. Povedal: „Prečo hľadáte mučenícku korunu kdesi ďaleko? Kážte Kristovo evanjelium vysokým hodnostárom a mučeníctvo vás neminie. Mám žiť a mlčať?. Nie! Nech teda príde úder, očakávam ho“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 8).

Verného služobníka však ešte stále chránila Božia prozreteľnosť. Muž, ktorý po celý svoj život smelo obhajoval pravdu a ktorého život bol každodenne ohrozený, nemal sa stať obeťou nenávisti svojich protivníkov. Aj keď sa Viklef nikdy nesnažil chrániť sám seba, bdel nad ním sám Pán. Teraz, keď si jeho nepriatelia boli istí, že korisť majú v svojej moci, zasiahol Boh a vzal im ho z dosahu. Práve, keď sa v svojom lutterworthskom chráme chystal podávať večeru Pánovu, zasiahla ho mŕtvica a onedlho zomrel.

Viklefa povolal k dielu sám Boh. (92) Zveril mu Slovo pravdy a postaral sa mu aj o ochranu, aby sa Božie slovo dostalo k ľudu. Strážil jeho život a dbal o to, aby mohol pracovať dotiaľ, kým nepostaví pevné základy veľkého reformačného diela.

Viklef vyšiel zo šera temného stredoveku. Nemal predchodcu, ktorý by svojím dielom mohol usmerniť jeho reformačné zámery. Prišiel ako Ján Krstiteľ, aby splnil mimoriadne poslanie a stal sa hlásateľom nového obdobia. Sústava právd, ktorú predkladal, sa vyznačovala jednotou a úplnosťou. Neprekonali ju ani reformátori, ktorí prišli po ňom. Niektorí z nich ju nedosiahli ani o storočie po ňom. Šírka a hĺbka položených základov boli také rozsiahle a pevné, že sa na nich mohlo spoľahlivo ďalej stavať a jeho nasledovníci nemuseli na nich nič opravovať.

Viklefom začaté veľké hnutie, ktoré malo oslobodiť svedomie i zdravý rozum ľudí a národy zbaviť dlhodobej nadvlády Ríma, vychádzalo z Písma. Z neho vyvieral prúd požehnania, ktorý od 14. storočia po celé veky tiekol ako voda života. Viklef prijal Písmo bezvýhradnou vierou ako vnuknuté zjavenie Božej vôle, ako (68) spoľahlivé pravidlo viery a života. Na základe svojej výchovy pokladal rímsku cirkev za Božiu neomylnú autoritu a jej učenie a tradíciu s ich vývinom v priebehu tisícročia prijal s bezvýhradnou úctou. Od toho sa však odvrátil rozhodnutý poslúchať len sväté Božie slovo. Vyzýval ľud, aby uznal túto autoritu. Namiesto cirkvi hovoriacej prostredníctvom pápeža, vyhlásil za jedinú pravú autoritu Boží hlas, ktorý hovorí prostredníctvom Božieho slova. Učil, že Písmo je dokonalým zjavením Božej vôle a jej jediným vykladačom je Duch Svätý. Každý človek má teda osobným skúmaním Písma poznávať svoje povinnosti. Tým usmerňoval mysle ľudí od pápeža a rímskej cirkvi k Božiemu slovu. (93) Viklef bol jedným z najväčších reformátorov. Šírkou vzdelania, prenikavým myslením, neochvejným vyznávaním pravdy a odvahou pri jej obrane sa mu vyrovnal len málokto z tých, čo prišli po ňom. Život tohto prvého reformátora sa vyznačoval mravnou čistotou, neúnavnou usilovnosťou pri štúdiu i v práci, príkladnou poctivosťou, láskou a vernosťou. Všetky tieto vlastnosti prejavoval vo svojej službe v dobe duchovného temna a mravnej skazenosti.

Viklefov charakter je dôkazom, že Písmo sväté má účinnú výchovnú moc. Viklef sa len pod vplyvom Písma stal tým, čím bol. Snaha pochopiť slávne pravdy Božieho zjavenia rozširuje a umocňuje všetky schopnosti človeka. Rozvíja rozum, bystrí chápavosť a zlepšuje úsudok. Štúdium Písma zušľachťuje zmýšľanie, cítenie a túžby ľudského srdcia viac, než ktorékoľvek iné štúdium. Podnecuje cieľavedomosť, trpezlivosť, odvahu a silu; šľachtí povahu a posväcuje srdce. Úprimným a zbožným štúdiom Písma umožňujúcim spojenie ľudskej mysle s večnou mysľou Božou pomôže záujemcovi stať sa človekom bystrejšieho a výkonnejšieho intelektu, vznešenejších zásad, než aké kedy mohlo vzdelať štúdium čisto ľudskej múdrosti. Žalmista volá: „Výklad tvojich slov osvecuje, neskúsených robí rozumnými“ (Ž 119,130).

Učenie, ktoré hlásal Viklef, sa istý čas šírilo aj po smrti reformátora. Jeho stúpenci, známi ako viklefovci alebo lolardi prešli nielen Anglickom, ale rozišli sa aj do iných krajín s posolstvom evanjelia. Kazatelia pracovali ešte horlivejšie než predtým a ich kázne si prichádzali vypočuť veľké zástupy ľudí. Medzi obrátenými boli niektorí šľachtici, ba aj kráľova manželka. Na mnohých miestach sa zvyky ľudí prenikavo zmenili k lepšiemu a z kostolov zmizli modloslužobné symboly. Čoskoro však vypuklo kruté prenasledovanie všetkých, čo si za základ svojej viery zvolili Bibliu. (94) Anglickí vládcovia, ktorí si svoju moc chceli posilniť podporou Ríma, neváhali (69) obetovať životy reformátorov. Prvýkrát v dejinách Anglicka boli zapálené hranice tým, čo žili podľa evanjelia. Pribúdalo mučeníkov. Prenasledovaní a mučení zástancovia pravdy sa mohli odvolať len k Bohu. Tí, ktorých prenasledovali ako nepriateľov cirkvi a označovali za zradcov kráľovstva, tajne kázali ďalej, skrývali sa v chudobných domoch, v jaskyniach či iných tajných skrýšach.

Napriek zúrivému prenasledovaniu sa neprestávali ozývať úprimné upokojujúce hlasy, ktoré vytrvalo a trpezlivo protestovali proti prevládajúcej skazenosti cirkvi. Kresťania vtedajších čias poznali pravdu len čiastočne, no naučili sa milovať Božie slovo, žiť podľa jeho rád a ochotne preň trpieť. Mnohí z nich podobne ako veriaci v apoštolskej dobe vedeli pre Kristovo dielo obetovať svoj pozemský majetok. Tí, ktorí mohli zostať vo svojich príbytkoch, ochotne poskytovali prístrešie svojim prenasledovaným bratom, a keď neskôr sami prišli o príbytok, zmierili sa aj s údelom vyhnancov. Pravdou je aj to, že krutosť prenasledovateľov mnohých zastrašila a slobodu si vykúpili tým, že sa svojej viery vzdali. Títo ľudia vychádzali zo žalára v rúchu kajúcnikov na znak, že sa svojho bývalého presvedčenia verejne zriekli. Nebolo málo tých – a medzi nimi aj muži urodzeného pôvodu, poddaní a chudobní – ktorí v lolardských žalároch pri mučení i v plameňoch vydávali neohrozené svedectvo o pravde. Radovali sa z toho, že môžu mať „podiel na Kristovom utrpení“.

Keďže sa predstaviteľom cirkvi nepodarilo presadiť ich zámery za Viklefovho života, ich nenávisť neochabla ani vtedy, keď už jeho telo pokojne odpočívalo v hrobe. Po viac ako štyridsiatich rokoch od jeho smrti boli na základe rozhodnutia kostnického koncilu jeho kosti z hrobu vykopané, verejne spálené a popol z nich bol vysypaný do miestneho potoka. Istý spisovateľ napísal: (95) „Tento potok odniesol jeho popol do rieky Avon, rieka Avon do rieky Severn a rieka Severn do mora. Viklefov popol je teda symbolom jeho učenia, ktoré je dnes rozšírené po celom svete“ (T. Fuller, Church History of Britain, zv. 4, odd. 2, odst. 54). Jeho nepriatelia si sotva uvedomovali symboliku svojho pomstychtivého činu.Viklefove spisy priviedli v Čechách Jána Husa k rozhodnutiu odmietnuť mnohé bludy rímskej cirkvi a začať proces reformácie. V dvoch krajinách od seba takých vzdialených bolo teda zasiate semeno pravdy. Z Čiech sa potom vplyv reformácie rozšíril do ďalších krajín. Medzi ľuďmi sa prebudil záujem o Božie slovo, ktoré bolo pridlho zabudnuté. Božia ruka pripravovala cestu veľkej reformácii. (70) (96)