referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gertrúda
Štvrtok, 19. mája 2022
Hus a Jeroným
Dátum pridania: 26.02.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jozotom
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 8 359
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 22.4
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 37m 20s
Pomalé čítanie: 56m 0s
 
Upálenie Jána Husa vyvolalo v Čechách rozhorčený odpor. Celý národ si uvedomoval, že Hus sa stal obeťou zloby kňazov a vierolomnosti cisára. Spomínali na Husa ako na verného učiteľa pravdy a z vraždy vinili koncil, ktorý ho odsúdil na smrť. O Husovo učenie sa teraz ľudia zaujímali viac než kedykoľvek predtým. Pápežský výnos odsúdil Viklefove spisy na spálenie. Tie, ktoré si ľudia pred ohňom skryli, teraz vytiahli z úkrytov. Skúmali ich spolu s Božím slovom alebo aspoň s tými úryvkami Písma, ktoré sa im podarilo získať. Mnohých to priviedlo k čistej viere.

Husovi vrahovia však nehľadeli so založenými rukami, ako sa jeho odkaz šíri. Pápež a cisár sa spojili, aby husitské hnutie rozdrvili. Do Čiech vtrhli Zigmundove vojská. (115) Povstal však vysloboditeľ. Vodcom Husitov sa stal Ján Žižka, ktorý napriek tomu, že na začiatku vojny prišiel o zrak, bol jedným z najschopnejších vojvodcov svojej doby. Husiti statočne odrážali početnejšie nepriateľské vojsko, pretože verili v Božiu pomoc a boli presvedčení, že bojujú za spravodlivú vec. Cisár stále s novým vojskom napádal Čechy. Jeho vojsko muselo vždy potupne ustúpiť. Husiti sa nebáli smrti a nikto im neodolal. O niekoľko rokov po vypuknutí vojny však statočný Žižka zomrel. Na jeho miesto prišiel Prokop Holý, rovnako statočný a udatný vojvodca ako bol Žižka, ba v istom zmysle bol dokonca ešte schopnejší.

Správa o smrti slepého vojvodcu prebudila v nepriateľoch Čechov nádej, že nadišla vhodná chvíľa na to, aby získali naspäť to, čo predtým stratili. Pápež vyhlásil proti husitom križiacke ťaženie a do Čiech vtrhlo obrovské množstvo vojska. Táto armáda však utrpela veľkú porážku. Do novej križiackej výpravy sa zapojili všetky európske krajiny, ktoré podliehali pápežovi a dodávali mu vojakov, peniaze i zbrane. Pod pápežovu zástavu sa zhromaždilo veľké množstvo vojska presvedčeného, že husitských kacírov konečne (84) porazia. Vojsko, isté si svojím víťazstvom, vtrhlo do Čiech. Národ sa zomkol, aby ich útok odrazil. Dve nepriateľské vojská sa priblížili k sebe tak, že medzi nimi zostala len rieka. „Križiacke vojská mali početnú prevahu, ale namiesto toho, aby prebrodili rieku a bojovali s tými, za ktorými sa tak dlho hnali, len mlčky stáli a hľadeli na husitských bojovníkov“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 17). Celé cisárske vojsko náhle ovládla zvláštna hrôza. Takmer bez úderu sa cisárska vojenská presila zrútila, akoby ju rozohnala neviditeľná moc. Husitské vojská pobili mnoho nepriateľských vojakov a začali prenasledovať tých, čo sa dali na útek. Do rúk víťazov padla veľká korisť, takže vo vojne, v ktorej mali Čechy schudobnieť, nakoniec zbohatli.

O niekoľko rokov neskôr sa pod vedením nového pápeža pripravila ďalšia krížová výprava. (116) Ako predtým, tak aj teraz sa na nej zúčastnili všetky vojská a zozbierali prostriedky zo všetkých európskych krajín, ktoré podliehali pápežovi. Všetci, čo sa zúčastnia na tomto nebezpečnom podujatí, mali sľúbenú veľkú odmenu. Pápež prisľúbil každému križiakovi úplné odpustenie aj tých najhorších zločinov. Tých, čo vo vojne padnú, čaká v nebi hojná odmena. Tí, čo vojnu prežijú, budú poctení a záslužne odmenení už na bojisku. Znova sa sformovala veľká armáda a vtrhla do Čiech. Husitské vojsko pred ňou ustupovalo a votrelcov, ktorí svoje víťazstvo pokladali už za isté, lákalo stále viac do vnútrozemia. Prokopova armáda sa nakoniec zastavila a obrátila sa proti nepriateľovi. Keď križiaci pochopili svoj omyl, očakávali v tábore husitský útok. Len čo križiacka armáda začula hukot blížiaceho sa vojska, skôr než husitov vôbec videla, zmocnila sa jej hrôza. Pápežský legát ako vodca výpravy sa márne snažil vystrašené a rozutekané vojsko znova zhromaždiť. Aj keď sa o to všemožne pokúšal, prúd utečencov strhol nakoniec aj jeho. Porážka bola úplná a len čo sa vyľakaní vojaci v zmätku rozpŕchli, víťazom znova zostala veľká korisť.

Obrovské armády udatných, vycvičených a vystrojených bojovníkov, ktorých vyslali tie najmocnejšie európske národy, znova bez jediného výstrelu utiekli pred obrancami malého a dovtedy slabého národa. Tu sa prejavila Božia moc. Votrelcov ovládla nadprirodzená hrôza. Boh, ktorý pri Červenom mori porazil faraónove vojsko a pred Gedeónom s jeho tristo mužmi zahnal na útek madiánske vojsko, a ktorý jednej noci premohol armádu spupnej Sýrie, znova vystrel ruku a pokoril moc utláčateľa. „Veľmi sa zľakli tam, kde sa niet čoho báť. Veď Boh rozmetal kosti tých, čo ťa tiesnili. Zahanbia sa, lebo ich Boh zavrhol“ (Ž 53,6). (85) (117)

Keď predstavitelia pápežstva nevideli možnosť zvíťaziť silou, nakoniec začali vyjednávať. Kompromis dosiahli prísľubom, že Čechom zaručia slobodu svedomia. V skutočnosti ich však zradili a dostali pod moc Ríma. Česi ako podmienku zmierenia s Rímom predložili štyri požiadavky: slobodné hlásanie Božieho slova, celocirkevné právo pri Večeri Pánovej užívať chlieb i víno, pri bohoslužbe používať materinský jazyk, vylúčiť duchovenstvo zo všetkých svetských úradov a v prípade zločinu podriadiť duchovenstvo i laikov právomoci občianskych súdov. Pápežské úrady nakoniec „súhlasili, že tieto štyri články husitov prijímajú s tým, že právo ich výkladu, teda presného určenia ich obsahu, náleží snemu, inak povedané pápežovi a cisárovi“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 18). Na tomto základe bola uzatvorená zmluva. Rím teda podvodným predstieraním dosiahol to, čo sa mu nepodarilo získať bojom, pretože presadením vlastného výkladu husitských článkov i samého Písma mohol ich zmysel prispôsobiť vlastným zámerom.

Keď mnohí Česi videli, že prišli o svoje slobody, nemohli so zmluvou súhlasiť. Vznikli spory a rozpútal sa boj a krviprelievanie. V ňom padol šľachetný vodca Prokop, Čechy stratili svoju slobodu.

Vládcom v Čechách sa stal Zigmund, ktorý zradil Husa i Jeronýma. Na svoj sľub, že bude zastávať práva Čechov, nedbal a bezohľadne začal v krajine zavádzať a uplatňovať pápežskú nadvládu. Z podriadenosti Rímu mal však len málo úžitku. Celých dvadsať rokov života ho totiž tiesnili samé starosti a ohrozovali nebezpečenstvá. Jeho vojská utrpeli veľké porážky a straty. Pokladnicu mu vyprázdnili dlhé neúspešné vojny. O rok po nástupe na trón zomrel; vlasť zanechal na pokraji občianskej vojny a potomkom odkázal zhanobené meno.

V Čechách pokračovali spory, boje a krviprelievanie. Krajinu znova napádali cudzie vojská a vnútorný rozkol rozvracal národ. (118) Tých, čo verne zotrvali pri evanjeliu, stihlo krvavé prenasledovanie.

Od bývalých bratov, ktorí sa zmluvne dohodli s Rímom a prijali jeho bludy, sa odlúčili tí, čo si zachovali pôvodnú vieru a utvorili novú cirkev s názvom „Jednota bratská“. Týmto krokom si znepriatelili všetky vrstvy národa. Svojmu presvedčeniu však zostali neochvejne verní. Aj keď sa museli skrývať v lesoch a jaskyniach, predsa sa schádzali na bohoslužby a čítali Božie slovo.Od poslov tajne vyslaných do rôznych krajín sa dozvedeli, že tu i tam sú „jednotliví vyznávači pravdy, niekoľkí v jednom a niekoľkí v inom meste, a rovnako prenasledovaní ako bratia v Čechách. Dopočuli sa, že v alpskej oblasti je starobylá cirkev založená na Písme (86) svätom, ktorá bojuje proti modlárskej skazenosti Ríma“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). Správa o valdenských kresťanoch ich potešila natoľko, že s nimi bezodkladne nadviazali písomný styk.

Pre svoju vernosť evanjeliu boli Česi kruto prenasledovaní. No aj v najtemnejších chvíľach hľadeli na obzor ako tí, čo očakávajú nové ráno. „Prežívali zlé časy, no... nezabúdali na Husove slová, ktoré po ňom opakoval Jeroným, že totiž musia ešte prejsť stáročia, kým svitne nový deň. Tieto slová znamenali pre tábory husitov to isté, čo pre izraelské kmene v krajine otroctva slová Jozefove: 'Ja umieram, ale Boh vás iste navštívi`“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). „Koncom 15. storočia nastal síce pomalý, ale istý rast bratských zborov. Aj keď sa zďaleka netešili úplnej slobode, prežívali obdobie pomerného pokoja. Na začiatku 16. storočia bolo v Čechách a na Morave asi dvesto zborov“ (Ezra Hall Gillett, Life and Times of John Huss, zv. 2, str. 570). „Taký početný bol zvyšok tých, čo unikli pustošivému besneniu ohňa a meča a smeli vidieť úsvit nového dňa, ktorý predpovedal Ján Hus“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). (87) (119)
 
späť späť   2  |  3  |  4  |  5  |   6   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.