Výsledkyjednaní boli vtelené do dvoch historicky významných diplomatických dokumentov :

1.      Prehlásenie prezidenta Spojených štátovamerických, predsedy rady ľudových komisárov Zväzu sovietskych republíka ministerského predsedu Veľkej Británie o výsledkoch krymskejkonferencie

2.      Protokol o jednaní krymskejkonferencie
V texte-prehlásení o výsledkoch krymskej konferencie sa v I. kapitoleustanovuje porážka Nemecka, v II. jeho následná okupácia a kontrola(ktorého podmienky sa rozhodli stanoviť až po konečnej porážke Nemecka).Priebežne sa však dohodli, že každá z armád troch mocností obsadístanovené pásmo a v Berlíne sa ustanovila Kontrolná misia zloženáz troch z vrchných veliteľov týchto štátov.

III.kapitola sa zaoberá otázkou Nemeckých reparácií, ktoré sa rozhodli presne určiťpo skončení vojny. Je však nutné podotknúť, že spojenci považovali „ zaspravodlivé, aby Nemecko boli zaviazané poskytnúť čo možno v najväčšejmiere vecnú náhradu za tieto škody.“

IV.kapitola- Konferencia Spojených národov. Spojenci sa v nej uzniesli zvolaťna 25. apríla 1945 konferenciu Spojených národov do San Fransicsa. Tu bola aj26. apríla prijatá Charta OSN. Takže nakoniec sa aj Rooseveltovi podarilopresadiť si jeden zo svojich primárnych cieľov.

Ďalšiekapitoly sa zaväzujú k oslobodeniu Európy a  k vytvoreniu demokratických podmienokpre národy (V.), uzatvárajú poľskú otázku, v ktorej sa v podstate vyhoveloStalinovým požiadavkám (VI.), doporučujú vytvorenie novej vládyv Juhoslávii (VII.),  ustanovujúpravidelné stretnutia ministrov zahraničných vecí (VIII.) a nakoniecuzatvárajú prehlásenie kapitolou IX. Jednota v mieri a vo vojne,kde si spojenci potvrdzujú spoločné odhodlanie udržovať a posilňovaťjednotu v cieľoch i v činnosti.

Poskončení konferencii zavládla slávnostná atmosféra. V správe pre kongresRoosevelt zdôraznil dohodu o Spojených národoch, avšak vôbec sa nezmienilo politickej budúcnosti Európy a Ázie. Jednoducho povedané, potichu saodsúhlasilo so sovietskou sférou vplyvu vo východnej Európe a  severnejČíne, a to preto, aby Stalina priviedol k účasti na svetovom poriadkuktorý učiní sféry vplyvov irelevantnými.

Oslavovalasa iba jednota vojenskej aliancie, zatiaľ čo pukliny, ktoré ju mali neskôrrozložiť, ešte neboli obecne patrné. Všade vládla nádej a „strýčko Joe“ bolpovažovaný za partnera, ktorý nebude robiť problémy. Je pozoruhodné, žev tej dobe naozaj Stalina považovali za rozumného a racionálneho partnera,s pochopením, na ktorého slovo sa dá spoľahnúť.                                                     

Konferencia Postupim (17.7.-2.8.1945)

Charakteristikapríčin, záujmov, cieľov diplomatickej činnosti  
Do dejín diplomacie v obdobíporážky hitlerovského Nemecka natrvalo vstúpila aj posledná konferencia „Veľkejtrojky“, ktorá sa zišla v Postupime 17. júla 1945, v deň, kedy sakonala skúška atómovej bomby v Los Alamos. Z pôvodných účastníkovzostal už len Stalin, pretože namiesto Roosevelta, ktorý zomrel 25. apríla1945, zasadol na jeho miesto Harry S. Truman a W. Churchillav dôsledku víťazstva labouristickej strany vystriedal v priebehukonferencie C. Attlee. Hlavy štátov doprevádzali ministri zahraničných vecí

James F. Byrnes (USA), V.M. Molotov (ZSSR) a Antony Eden (VB), náčelnícihlavných štábov a iní poradcovia.

Nová americká vláda nebolao nič priaznivejšie naklonená britskej tzv. real- politike než Roosevelt.Opakovali sa preto postupy vojenskej diplomacie. Truman nebol ešte ochotnýprijať Churchillovo tvrdenie, že so  Stalinom je treba jednať na základe odmiena trestov, a že jedine tak sa dosiahne žiadaný výsledok. Trumanovavláda túžila totiž rovnako ako vláda predošlá, dať Churchillovi lekciu, že dnidiplomacie založenej na mocenskej rovnováhe sú nenávratne preč.

V dobe konferencie sa konalipravidelné schôdze hláv troch vlád, ktoré doprevádzali ministri zahraničnýchvecí, i schôdze ministrov zahraničných vecí samotných. Každý deň saschádzali komisie, ustanovené ministrami zahraničných vecí, aby predbežne skúmaliotázky predložené konferencii.

Samotnýpriebeh rokovania
V dobe svojho príjazdu saamerická delegácia stále držala svojho poňatia nového svetového poriadkuz obdobia vojny. V inštrukciách zahraničia sa udávalo že najväčšouhrozbou svetového mieru by bolo zriadenie sfér vplyvu..

Vodcovia mocností sa napostupimskej konferencii snažili vyhnúť organizačným problémom, ktoréprenasledovali versaillskú. Truman s Churchillom a Stalinom sa chceliobmedziť na akúsi formuláciu obecných princípov. Ich ministri zahraničných vecímali potom podrobne vypracovať mierové zmluvy s porazenými štátmi.

Dokonca však aj s týmtoobmedzením mala konferencia rozsiahly program, okrem iného reparácie, budúcnosťNemecka a postavenie takých jeho spojencov ako Talianska, Bulharska, Maďarska,Fínska a Rumunska. Stalin program rozšíril o celú radu novýchpožiadaviek, napríklad uľahčenie plavby Bosporom a Dardanelám , zriadeniesovietskej vojenskej základne na Bospore a získanie časti talianskychkolónií. Samozrejme takú rozsiahlu agendu za štrnásť dní vyriešiť nemohli.

A tak sa Postupimskákonferencia rýchlo zmenila na „dialóg hluchých“ .Stalin trval na konsolidáciisvojej sféry, Truman a v menšej miere i Churchill požadovalipotvrdenie platnosti svojich zásada požiadaviek ešte z Jalty. Stalin sa snažilzískať západné uznanie po sovietskych vlád v Bulharsku a v Rumunsku,výmenou za uznanie Talianska. A medzitým Stalin oddiaľoval prejednávaniepožiadavky demokracií, aby sa vo východnej Európe konali slobodné voľby.Nakoniec každá strana použila právo veta, všade kde k tomu mala  príležitosť. Spojené štáty spolu s VeľkouBritániou odmietli súhlasiť so Stalinovou požiadavkou reparácií Nemecka vovýške 20 miliárd dolárov (z ktorých  50% malo pripadnúť ZSSR). Na druhejstrane Stalin ďalej posilňoval postavenie komunistických vlád po celejvýchodnej Európe.

Stalin tiež využil nejednoznačnosťjaltskej dohody, podľa ktorej sa mali hranice Poľska posunúť k rieke Nise.Nikto (teda okrem Stalina) si vtedy asi neuvedomil, že existujú dve riekys týmto názvom. Churchill považoval za hranicu východnú Nisu, ale Stalinmu oponoval, že hranica bola jasne stanovená na východnej Nise. To byznamenalo, žeby získal  historickénemecké územia, vyženie  o päťmiliónov Nemcov viac a spôsobí tak medzi Poľskom a Nemeckomnezmieriteľné nepriateľstvo. Nakoniec sa dohodli, že tento problém predostrú namierovej konferencii. V skutočnosti to však boli prázdne reči, pretožev tom čase nemecké obyvateľstvo už bolo z tohto územia vyháňané.

25. júla sa musela konferenciaprerušiť, pretože britská delegácia sa musela vrátiť do rodnej zemea počkať si na výsledok prvých všeobecných volieb od roku 1935. Churchillsa už do Postupimi nevrátil, pretože utrpel zdrvujúcu porážku. Jeho miestozaujal nový predseda vlády Clement Attlee.

Výsledky postupimskej konferencie
V Postupimi sa mnohonedosiahlo. Veľa Stalinových požiadaviek bolo odmietnutých: základňa naBospore, žiadosť o niektoré talianske územia v Afrike, snahyo štvormocenské kontroly Porúria, ako aj uznanie vlád v Bulharskua Rumunsku. Ani niektoré Trumanove návrhy nepadli na úrodnú pôdu-najvýznamnejšia sa týkala internacionalizácie Dunaja.

Napriek tomu sa však predsapodarilo dosiahnuť určité dohody. Bol vytvorený štvormocenský mechanizmus preriešenie nemeckých otázok. Takisto reparácie mala každá krajina dostávať zosvojej okupačnej zóny v Nemecku. Kľúčovej otázke o Poľsku sa vyhli,no a konečne Stalin prisľúbil pomoc vo vojne proti Japonsku.

Asi najvýznamnejšia udalosťv Postupimi sa týkala otázky, ktorá vôbec nebola súčasťou formálnehoprogramu. Truman si zobral Stalina bokom, aby ho informoval o existenciiatómovej bomby. Samozrejme, že Stalin o nej už prostredníctvom svojichšpiónov dávno vedel. Predstieral však nezáujem a novú technológiu bagatelizoval. Povedal síce, že sa budedať využiť vo vojne proti Japoncom, ale zvláštny záujem neprejavil. Jehokonanie je prosté, túto taktiku „nevšímavosti“ využíval dovtedy, kým si aj ZSSRnevyvinulo vlastné atómové zbrane.

Mnohé zostalo nedoriešené, mnohénebolo jednoznačne formulované. A ako sa často stáva tie nepríjemnézáležitosti sa posunuli na prejednanie ministrom zahraničia. Nie je  však prekvapivé, že ani stretnutie ministrovnebolo o nič viac produktívnejšie ako konferencia ich v Postupimi.

Dopad
Konferencie uzatvárajú poslednéobdobie „starej“ Európy. Napriek očakávaniam, ktoré boli do nich nepochybnevkladané, zanechali rozpačitý dojem, vyvolaný najmä dôsledkom zmeny pomerov.Prinajmenšom však ratifikovali výsledky vojny, usporiadali povojnový svet.Možno sa mohlo dosiahnuť aj viac, ak prihliadneme k ilúziám, ktoré vočiStalinovi dlho prechovával Wilsonov žiak, prezident Franklin D. Roosevelt, aktorý tak vytrvalo odmietal spolupracovať s Churchillom. V žiadnom prípadevšak nebol možný návrat do uplynulej epochy.

Východiskom povojnovéhousporiadania Nemecka boli práve závery konferencií sústavy dohôd a zmlúv,ktoré priniesli. Proces rozdelenia Nemecka do okupačných zón a postupnévyčleňovanie sa dvoch samostatných subjektov nakoniec viedol k vznikudvoch samostatných štátnych útvarov. Táto skutočnosť ešte viac komplikovalavzájomné vzťahy ako nepriedušne uzavreté hranice.

Praktickým výsledkom postupimskejkonferencie bolo aj zahájenie procesu , ktorý rozdelil Európu na dve sféryvplyvu. A práve tomuto scenáru sa americkí vodcovia chceli všemožne vyhnúť.

[1] poľský výbor národnéhozjednotenia ustanovený 21. júla 1944
[2] Cit. Partis Gabriel,Studená vojna očami východu a západu, PTK-ECHO, Bratislava,1994, str. 18