Konferencie Jalta a Postupim

Charakteristikapríčin, záujmov, cieľov diplomatickej činnosti

V obdobíkeď Červená armáda dosiahla Odru a stala už len  70 km od Berlína, keď spojenci prekročiliRýn a keď bolo jasné, že pád nacistického Nemecka je otázkou niekoľkýchtýždňov, bola 4. februára zvolaná schôdza „Veľkej trojky“ (Stalin, Roosevelta Churchill) v Paláci Lívaldia na Jalte, na Krymskom polostrove. Popredchádzajúcej porade na Malte prišli na Jaltu, aby prejednali kapituláciua okupáciu Nemecka s radou ďalších otázok, hlavne teda postaveniaPoľska, vstupu ZSSR do vojny proti Japonsku a vytvorenia novejmedzinárodnej organizácie. Palác Lívaldia v 19. storočí slúžil Romanovcom,no to nebol pravý dôvod, prečo sa konferencia konala práve na tomto mieste.Symbolika Stalinovej réžie spočívala v tom, že práve tu Alexander II.pripravoval v roku 1877 inváziu svojich vojsk na Balkán.A o necelých 35 rokov neskôr sa iný Romanov, a to cár MikulášII, mohol  bez  obáv sledovať hladinu Čierneho mora , ktoréhoúžitky si zabezpečil recipročnou dohodou s talianskym kráľom ViktoromEmanuelom III. Niet divu, že toto miesto poskytlo Stalinovi oporu  predkov a on tak mohol bez obáv vstúpiťdo konferenčnej haly paláca s leskom a veľkoleposťou víťaza. Pozvítaní s kolegami sa usadil a dal slovo zástupcovi generálneho štábugenerálovi Alexejovi Antonovovi. Ten mal odprezentovať situáciu na frontoch.Hovoril o komplikáciách v Ardenách z januára 1945, kedyChurchill požiadal o zosilnenie vojenského tlaku na východnom fronte. Generálmu situáciu uľahčil prísľubom pomoci, čo samozrejme v Rooseveltovejprítomnosti nezabudol náležite zdramatizovať, pričom sa odvolával na odvahusovietskych vojsk aj ich úspechy. F.D. Roosevelt bol dojatý, kým W. Churchilliba mlčal. Generál to využil na uplatnenie sovietskeho návrhu na ďalšiustratégiu: spojenci by mali postup na východ urýchliť, intenzívnejšiebombardovať transporty i preskupované bojovné sily smerujúce na východEurópy a zároveň účinne zabraňovať odchodu nemeckých armád z Talianska.

Samotnýpriebeh rokovania
Poozrejmení si vojnovej situácie pristúpila Veľká trojka k prerokovaniupolitických otázok. Údajne bol zo všetkých troch protagonistov najnerozhodnejšípráve Churchill. Po nezdarených rokovaniach v Moskve pochopil, že bojo vplyv na Balkáne a v úžinách a tým aj na Čiernom moriprehral. Zostávala mu jediná útecha- návrat k doktríne rovnováhy síl ,ktorú sa snažil všemožne uplatniť. Preto sa usiloval o povýšenieFrancúzska do pozície rozhodujúcej mocnosti, bojoval proti rozkúskovaniuNemecka a v rozpore so Sovietmi o „rozumnú“ mieru výšky reparáciíNemecka. Navyše ho znervózňovala aj hrozba víťazstva labouristovv blížiacich sa voľbách, ktorá by znamenala a nakoniec sa aj skutočnestala jeho odchodom z politiky.

Tuvšak nastal prvý sporný problém. Roosevelt sprvoti odmietal myšlienku, žebytotálna porážka Nemecka mohla vytvoriť vákuum, ktoré by mohol skúsiť vyplniťSovietsky zväz. Odmietal uvažovať o poistkách proti možnosti povojnovejrivality víťazov, pretože by mier mal byť zachovaný pomocou systému kolektívnejbezpečnosti udržovaného zhodou vojenských spojencov a opierajúceho sao vzájomnú dobrú vôľu a bdelosť.

A pretoženemala byť udržiavaná rovnováha, rozhodol sa Roosevelt, že po kapituláciiNemecka sa vojenské jednotky Spojených štátov stiahnu domov. V tom istomduchu odmietol aj americkú zodpovednosť za hospodársku rekonštrukciu Európy. Tuje nutné podotknúť, že obrovsky precenil povojnové možnosti Veľkej Británie,keď ju žiadal aby Európu súčasne bránila a rekonštruovala.

F.D.Roosevelt, ktorého zdravotný stav bol už v tomto období vo veľmi zlomstave, si plne uvedomoval, že na presadenie jeho plánov mu veľa času nezostáva.Moskva a Washington chceli ale v Jalte presadiť odlišné priority.Hlavné body rokovania , ktoré mali záujem presadiť Spojené štáty boli: Prvýbod-spôsob ukončenia vojny, podpísanie a spečatenie podmienok okupácieNemecka. S výnimkou reparácií, ktoré sa odložili na rokovanie doPostupimi, sa im vo všeobecnosti podarilo sa dohodnúť. Druhým bodom bolodoriešenie sporných miest v Charte OSN. Okrem iného sa Roosevelt veľmisnažil začleniť do tejto organizácie i Rusko. Síce Churchilla považoval zaskvelého, ale nezabúdal , že je to “starý imperialista“ a so Stalinom siako tak rozumel. Tretím dôležitým bodom rokovania bola vojna proti Japonsku.

Čosa týka Stalina, tak vrchol jeho politiky sa nezadržateľne blížil. Bolnaisto presvedčený, že vojnu vyhrá, získa obrovskú korisť, rozšíri si svoju (užbez tak obrovskú) ríšu vrátane jej vplyvu oveľa viac než najslávnejší cárv minulosti. A navyše bol si istý časom. Preto uplatňoval, ani tovšak nie veľmi vehementne, náhradu škôd spôsobených Hitlerom v Rusku. Bolivyčíslené na 2600 miliárd rubľov, čo bo pôsobivý argument, ktorý mu pomoholk uznaniu východných hraníc Poľska v stave z roku 1941, čo rádvymenil za ich posun západným smerom, hlbšie do Nemecka. Pre Churchilla všaktoto rozhodnutie bolo bolestné, pretože jeho krajina vstúpila kvôli zachovaniuúzemnej celistvosti Poľska do vojny. Súhlasili i s tým, že poľskázápadná hranica bude posunutá k riekam Odra a Nisa. W. Churchilli F.D. Roosevelt navyše uznali Lublinský výbor [1] podpodmienkou, že sa doplní ďalšími „demokratickými“ osobnosťami. A Stalinomnavrhnutá spoločná deklarácia O slobodnej Európe, ktorá sľubovalaslobodné voľby a ustanovenie demokratických vlád v strednej Európe,bola zrejme koncipovaná v pojmoch a kategóriách, ktoré však mali preZSSR iba opisný charakter.

Stalinovýmcieľom bolo teda dostať východnú Európu pod sovietsku kontrolu. Západ nemaljasnú predstavu o tom, čo bude potom nasledovať. Nebolo jasné, či Stalinokamžite nastolí v tejto oblasti komunistický režim, alebo či budeakceptovať relatívne nezávislé štáty, ktorých vlády budú priateľsky naklonenéSovietskemu zväzu. Dnes už vieme, že voči východnej Európe sa Stalin správalagresívne a imperialisticky. No a pokiaľ išlo o zbytok Európy,domnieval sa, že ku dňu účtovania musí predchádzať obdobie príprav. Nevylučovalmožnosť nakloniť si dokonca aj Nemecko, pretože tu očakával sociálne nepokoje.A bolo pre neho charakteristické, keď vyhlásil, že „druhá svetová vojnasa odlišuje od ostatných vojen, pretože po nej bude môcť každá víťaznámocnosť nastoliť na území, ktoré bude okupovať svoj vlastný systém.“ [2]  

PostojZápadu voči sovietskej sfére vplyvu vo východnej Európe však tiež nebol úplnejednoznačný. Získanie Stalinovho prísľubu, že umožní slobodné voľbyv krajinách obsadených Červenou armádou, mohlo byť aj pokusom zakryťskutočnosť, že východnú Európu už v podstate vydali Moskve.

Ajkeď pre Spojené štáty a Veľkú Britániu bol postup Stalina, ktorý uťahovalslučku okolo krku východnej Európy, veľkým sklamaním, zo začiatku bolo len málopríčin obávať sa, že to bude mať vážnejšie dôsledky pre celý svet. Táto oblasťbola tradične súčasťou nemeckej a ruskej sféry vplyvu, pre Spojené štátybola mimo sfér, ktoré považovali za životne dôležité pre svoje strategickézáujmy. Tými boli samozrejme Západná Európa, Stredný východ a Ďalekývýchod. A Západ príliš neskoro pochopil, že Sovietsky vplyv vo východnejEurópe znamená bezvýhradné zavedenie sovietskeho systému do krajín tejtooblasti.

NaRooseveltovu žiadosť, aby sa Stalin pripojil k vojne proti Japonsku,reagoval spôsobom, ktorý ukázal, že sa riadi úplne inými pravidlami koaličnejhry ako Roosevelt. V diskusii z ktorej bol Churchill vylúčený-i keď Veľká Británia bola jednou z prvých obetí japonskej agresie- saneozvalo nič o tom, že by jednota spojencov mala hodnotu sama o sebe.Nič sa ale nevravelo o tom, že je potreba vyvarovať sa politických sporova tak vytvoriť priaznivé podmienky pre „štyroch policajtov“ Vojna síceešte neskončila, ale Stalin bez akýchkoľvek škrupulí naliehal na špeciálnevýhody. Očakával platbu v strategickej, v žiadnom prípade nie ibav emocionálnej mene.

Stalinovnárok na južný Sachalin a na Kurilské ostrovy mal určitú, i keď vágnusúvislosť so sovietskou bezpečnosťou a ruskými dejinami. Avšak jehopožiadavka, aby Sovietsky zväz získal slobodné prístavy Dairen, PortArthur a kontrolu nad mandžuskými železnicami, bol ako vystrihnutý z cáristickýchimperialistických učebníc z prelomu storočí. Vtedy Roosevelt učinil svojenajmenej pochopiteľné jaltské rozhodnutie: v tajnej dohode tietopožiadavky prijal, a tým Moskve umožnil znovu získanie dominantnej rolev Mandžusku, ktoré stratilo v rusko- japonskej vojne, a ktoréopätovne stratilo, až keď sa v roku 1949 čínski komunisti zmocnili Peking.

Jeobdivuhodné s akou obratnosťou vedel Stalin dosiahnuť svoje ciele. Počascelého stretnutia sa správal ako skúsený konferenčný diplomat. Usporadúvalzasadania, koktaily i slávnostné večere, no nielen pre „vrchnosť“ ale ajpre pobočníkov, poradcov, asistentov, či sekretárky delegácií. Na každompodujatí sa osobne zúčastnil rozdávajúc úsmevy a anekdoty. Stoly prehýbajúce sapod ťarchou jedla zdobili cárske príbory, porcelán a krištáľové sklo.Darmo rečenie: „Pretvárkou vzdáva neresť úctu cnosti“ sa aniv Stalinovi nezaprelo.

VýsledkyJaltskej konferencie
Nazáver Jaltskej konferencie 11. februára 1945 bolo zverejnené komuniké,v ktorom traja štátnici vyhlasujú, že spolu so spojencami ustanovujúuniverzálnu, všeobecne medzinárodnú organizáciu s cieľom zachovania mierua bezpečnosti.

Výsledkyjednaní boli vtelené do dvoch historicky významných diplomatických dokumentov :

1.      Prehlásenie prezidenta Spojených štátovamerických, predsedy rady ľudových komisárov Zväzu sovietskych republíka ministerského predsedu Veľkej Británie o výsledkoch krymskejkonferencie

2.      Protokol o jednaní krymskejkonferencie
V texte-prehlásení o výsledkoch krymskej konferencie sa v I. kapitoleustanovuje porážka Nemecka, v II. jeho následná okupácia a kontrola(ktorého podmienky sa rozhodli stanoviť až po konečnej porážke Nemecka).Priebežne sa však dohodli, že každá z armád troch mocností obsadístanovené pásmo a v Berlíne sa ustanovila Kontrolná misia zloženáz troch z vrchných veliteľov týchto štátov.

III.kapitola sa zaoberá otázkou Nemeckých reparácií, ktoré sa rozhodli presne určiťpo skončení vojny. Je však nutné podotknúť, že spojenci považovali „ zaspravodlivé, aby Nemecko boli zaviazané poskytnúť čo možno v najväčšejmiere vecnú náhradu za tieto škody.“

IV.kapitola- Konferencia Spojených národov. Spojenci sa v nej uzniesli zvolaťna 25. apríla 1945 konferenciu Spojených národov do San Fransicsa. Tu bola aj26. apríla prijatá Charta OSN. Takže nakoniec sa aj Rooseveltovi podarilopresadiť si jeden zo svojich primárnych cieľov.

Ďalšiekapitoly sa zaväzujú k oslobodeniu Európy a  k vytvoreniu demokratických podmienokpre národy (V.), uzatvárajú poľskú otázku, v ktorej sa v podstate vyhoveloStalinovým požiadavkám (VI.), doporučujú vytvorenie novej vládyv Juhoslávii (VII.),  ustanovujúpravidelné stretnutia ministrov zahraničných vecí (VIII.) a nakoniecuzatvárajú prehlásenie kapitolou IX. Jednota v mieri a vo vojne,kde si spojenci potvrdzujú spoločné odhodlanie udržovať a posilňovaťjednotu v cieľoch i v činnosti.

Poskončení konferencii zavládla slávnostná atmosféra. V správe pre kongresRoosevelt zdôraznil dohodu o Spojených národoch, avšak vôbec sa nezmienilo politickej budúcnosti Európy a Ázie. Jednoducho povedané, potichu saodsúhlasilo so sovietskou sférou vplyvu vo východnej Európe a  severnejČíne, a to preto, aby Stalina priviedol k účasti na svetovom poriadkuktorý učiní sféry vplyvov irelevantnými.

Oslavovalasa iba jednota vojenskej aliancie, zatiaľ čo pukliny, ktoré ju mali neskôrrozložiť, ešte neboli obecne patrné. Všade vládla nádej a „strýčko Joe“ bolpovažovaný za partnera, ktorý nebude robiť problémy. Je pozoruhodné, žev tej dobe naozaj Stalina považovali za rozumného a racionálneho partnera,s pochopením, na ktorého slovo sa dá spoľahnúť.                                                     

Konferencia Postupim (17.7.-2.8.1945)

Charakteristikapríčin, záujmov, cieľov diplomatickej činnosti  
Do dejín diplomacie v obdobíporážky hitlerovského Nemecka natrvalo vstúpila aj posledná konferencia „Veľkejtrojky“, ktorá sa zišla v Postupime 17. júla 1945, v deň, kedy sakonala skúška atómovej bomby v Los Alamos. Z pôvodných účastníkovzostal už len Stalin, pretože namiesto Roosevelta, ktorý zomrel 25. apríla1945, zasadol na jeho miesto Harry S. Truman a W. Churchillav dôsledku víťazstva labouristickej strany vystriedal v priebehukonferencie C. Attlee. Hlavy štátov doprevádzali ministri zahraničných vecí

James F. Byrnes (USA), V.M. Molotov (ZSSR) a Antony Eden (VB), náčelnícihlavných štábov a iní poradcovia.

Nová americká vláda nebolao nič priaznivejšie naklonená britskej tzv. real- politike než Roosevelt.Opakovali sa preto postupy vojenskej diplomacie. Truman nebol ešte ochotnýprijať Churchillovo tvrdenie, že so  Stalinom je treba jednať na základe odmiena trestov, a že jedine tak sa dosiahne žiadaný výsledok. Trumanovavláda túžila totiž rovnako ako vláda predošlá, dať Churchillovi lekciu, že dnidiplomacie založenej na mocenskej rovnováhe sú nenávratne preč.

V dobe konferencie sa konalipravidelné schôdze hláv troch vlád, ktoré doprevádzali ministri zahraničnýchvecí, i schôdze ministrov zahraničných vecí samotných. Každý deň saschádzali komisie, ustanovené ministrami zahraničných vecí, aby predbežne skúmaliotázky predložené konferencii.

Samotnýpriebeh rokovania
V dobe svojho príjazdu saamerická delegácia stále držala svojho poňatia nového svetového poriadkuz obdobia vojny. V inštrukciách zahraničia sa udávalo že najväčšouhrozbou svetového mieru by bolo zriadenie sfér vplyvu..

Vodcovia mocností sa napostupimskej konferencii snažili vyhnúť organizačným problémom, ktoréprenasledovali versaillskú. Truman s Churchillom a Stalinom sa chceliobmedziť na akúsi formuláciu obecných princípov. Ich ministri zahraničných vecímali potom podrobne vypracovať mierové zmluvy s porazenými štátmi.

Dokonca však aj s týmtoobmedzením mala konferencia rozsiahly program, okrem iného reparácie, budúcnosťNemecka a postavenie takých jeho spojencov ako Talianska, Bulharska, Maďarska,Fínska a Rumunska. Stalin program rozšíril o celú radu novýchpožiadaviek, napríklad uľahčenie plavby Bosporom a Dardanelám , zriadeniesovietskej vojenskej základne na Bospore a získanie časti talianskychkolónií. Samozrejme takú rozsiahlu agendu za štrnásť dní vyriešiť nemohli.

A tak sa Postupimskákonferencia rýchlo zmenila na „dialóg hluchých“ .Stalin trval na konsolidáciisvojej sféry, Truman a v menšej miere i Churchill požadovalipotvrdenie platnosti svojich zásada požiadaviek ešte z Jalty. Stalin sa snažilzískať západné uznanie po sovietskych vlád v Bulharsku a v Rumunsku,výmenou za uznanie Talianska. A medzitým Stalin oddiaľoval prejednávaniepožiadavky demokracií, aby sa vo východnej Európe konali slobodné voľby.Nakoniec každá strana použila právo veta, všade kde k tomu mala  príležitosť. Spojené štáty spolu s VeľkouBritániou odmietli súhlasiť so Stalinovou požiadavkou reparácií Nemecka vovýške 20 miliárd dolárov (z ktorých  50% malo pripadnúť ZSSR). Na druhejstrane Stalin ďalej posilňoval postavenie komunistických vlád po celejvýchodnej Európe.

Stalin tiež využil nejednoznačnosťjaltskej dohody, podľa ktorej sa mali hranice Poľska posunúť k rieke Nise.Nikto (teda okrem Stalina) si vtedy asi neuvedomil, že existujú dve riekys týmto názvom. Churchill považoval za hranicu východnú Nisu, ale Stalinmu oponoval, že hranica bola jasne stanovená na východnej Nise. To byznamenalo, žeby získal  historickénemecké územia, vyženie  o päťmiliónov Nemcov viac a spôsobí tak medzi Poľskom a Nemeckomnezmieriteľné nepriateľstvo. Nakoniec sa dohodli, že tento problém predostrú namierovej konferencii. V skutočnosti to však boli prázdne reči, pretožev tom čase nemecké obyvateľstvo už bolo z tohto územia vyháňané.

25. júla sa musela konferenciaprerušiť, pretože britská delegácia sa musela vrátiť do rodnej zemea počkať si na výsledok prvých všeobecných volieb od roku 1935. Churchillsa už do Postupimi nevrátil, pretože utrpel zdrvujúcu porážku. Jeho miestozaujal nový predseda vlády Clement Attlee.

Výsledky postupimskej konferencie
V Postupimi sa mnohonedosiahlo. Veľa Stalinových požiadaviek bolo odmietnutých: základňa naBospore, žiadosť o niektoré talianske územia v Afrike, snahyo štvormocenské kontroly Porúria, ako aj uznanie vlád v Bulharskua Rumunsku. Ani niektoré Trumanove návrhy nepadli na úrodnú pôdu-najvýznamnejšia sa týkala internacionalizácie Dunaja.

Napriek tomu sa však predsapodarilo dosiahnuť určité dohody. Bol vytvorený štvormocenský mechanizmus preriešenie nemeckých otázok. Takisto reparácie mala každá krajina dostávať zosvojej okupačnej zóny v Nemecku. Kľúčovej otázke o Poľsku sa vyhli,no a konečne Stalin prisľúbil pomoc vo vojne proti Japonsku.

Asi najvýznamnejšia udalosťv Postupimi sa týkala otázky, ktorá vôbec nebola súčasťou formálnehoprogramu. Truman si zobral Stalina bokom, aby ho informoval o existenciiatómovej bomby. Samozrejme, že Stalin o nej už prostredníctvom svojichšpiónov dávno vedel. Predstieral však nezáujem a novú technológiu bagatelizoval. Povedal síce, že sa budedať využiť vo vojne proti Japoncom, ale zvláštny záujem neprejavil. Jehokonanie je prosté, túto taktiku „nevšímavosti“ využíval dovtedy, kým si aj ZSSRnevyvinulo vlastné atómové zbrane.

Mnohé zostalo nedoriešené, mnohénebolo jednoznačne formulované. A ako sa často stáva tie nepríjemnézáležitosti sa posunuli na prejednanie ministrom zahraničia. Nie je  však prekvapivé, že ani stretnutie ministrovnebolo o nič viac produktívnejšie ako konferencia ich v Postupimi.

Dopad
Konferencie uzatvárajú poslednéobdobie „starej“ Európy. Napriek očakávaniam, ktoré boli do nich nepochybnevkladané, zanechali rozpačitý dojem, vyvolaný najmä dôsledkom zmeny pomerov.Prinajmenšom však ratifikovali výsledky vojny, usporiadali povojnový svet.Možno sa mohlo dosiahnuť aj viac, ak prihliadneme k ilúziám, ktoré vočiStalinovi dlho prechovával Wilsonov žiak, prezident Franklin D. Roosevelt, aktorý tak vytrvalo odmietal spolupracovať s Churchillom. V žiadnom prípadevšak nebol možný návrat do uplynulej epochy.

Východiskom povojnovéhousporiadania Nemecka boli práve závery konferencií sústavy dohôd a zmlúv,ktoré priniesli. Proces rozdelenia Nemecka do okupačných zón a postupnévyčleňovanie sa dvoch samostatných subjektov nakoniec viedol k vznikudvoch samostatných štátnych útvarov. Táto skutočnosť ešte viac komplikovalavzájomné vzťahy ako nepriedušne uzavreté hranice.

Praktickým výsledkom postupimskejkonferencie bolo aj zahájenie procesu , ktorý rozdelil Európu na dve sféryvplyvu. A práve tomuto scenáru sa americkí vodcovia chceli všemožne vyhnúť.

[1] poľský výbor národnéhozjednotenia ustanovený 21. júla 1944
[2] Cit. Partis Gabriel,Studená vojna očami východu a západu, PTK-ECHO, Bratislava,1994, str. 18