Charakteristikapríčin, záujmov, cieľov diplomatickej činnosti
V obdobíkeď Červená armáda dosiahla Odru a stala už len 70 km od Berlína, keď spojenci prekročiliRýn a keď bolo jasné, že pád nacistického Nemecka je otázkou niekoľkýchtýždňov, bola 4. februára zvolaná schôdza „Veľkej trojky“ (Stalin, Roosevelta Churchill) v Paláci Lívaldia na Jalte, na Krymskom polostrove. Popredchádzajúcej porade na Malte prišli na Jaltu, aby prejednali kapituláciua okupáciu Nemecka s radou ďalších otázok, hlavne teda postaveniaPoľska, vstupu ZSSR do vojny proti Japonsku a vytvorenia novejmedzinárodnej organizácie. Palác Lívaldia v 19. storočí slúžil Romanovcom,no to nebol pravý dôvod, prečo sa konferencia konala práve na tomto mieste.Symbolika Stalinovej réžie spočívala v tom, že práve tu Alexander II.pripravoval v roku 1877 inváziu svojich vojsk na Balkán.A o necelých 35 rokov neskôr sa iný Romanov, a to cár MikulášII, mohol bez obáv sledovať hladinu Čierneho mora , ktoréhoúžitky si zabezpečil recipročnou dohodou s talianskym kráľom ViktoromEmanuelom III. Niet divu, že toto miesto poskytlo Stalinovi oporu predkov a on tak mohol bez obáv vstúpiťdo konferenčnej haly paláca s leskom a veľkoleposťou víťaza. Pozvítaní s kolegami sa usadil a dal slovo zástupcovi generálneho štábugenerálovi Alexejovi Antonovovi. Ten mal odprezentovať situáciu na frontoch.Hovoril o komplikáciách v Ardenách z januára 1945, kedyChurchill požiadal o zosilnenie vojenského tlaku na východnom fronte. Generálmu situáciu uľahčil prísľubom pomoci, čo samozrejme v Rooseveltovejprítomnosti nezabudol náležite zdramatizovať, pričom sa odvolával na odvahusovietskych vojsk aj ich úspechy. F.D. Roosevelt bol dojatý, kým W. Churchilliba mlčal. Generál to využil na uplatnenie sovietskeho návrhu na ďalšiustratégiu: spojenci by mali postup na východ urýchliť, intenzívnejšiebombardovať transporty i preskupované bojovné sily smerujúce na východEurópy a zároveň účinne zabraňovať odchodu nemeckých armád z Talianska.
Samotnýpriebeh rokovania
Poozrejmení si vojnovej situácie pristúpila Veľká trojka k prerokovaniupolitických otázok. Údajne bol zo všetkých troch protagonistov najnerozhodnejšípráve Churchill. Po nezdarených rokovaniach v Moskve pochopil, že bojo vplyv na Balkáne a v úžinách a tým aj na Čiernom moriprehral. Zostávala mu jediná útecha- návrat k doktríne rovnováhy síl ,ktorú sa snažil všemožne uplatniť. Preto sa usiloval o povýšenieFrancúzska do pozície rozhodujúcej mocnosti, bojoval proti rozkúskovaniuNemecka a v rozpore so Sovietmi o „rozumnú“ mieru výšky reparáciíNemecka. Navyše ho znervózňovala aj hrozba víťazstva labouristovv blížiacich sa voľbách, ktorá by znamenala a nakoniec sa aj skutočnestala jeho odchodom z politiky.
Tuvšak nastal prvý sporný problém. Roosevelt sprvoti odmietal myšlienku, žebytotálna porážka Nemecka mohla vytvoriť vákuum, ktoré by mohol skúsiť vyplniťSovietsky zväz. Odmietal uvažovať o poistkách proti možnosti povojnovejrivality víťazov, pretože by mier mal byť zachovaný pomocou systému kolektívnejbezpečnosti udržovaného zhodou vojenských spojencov a opierajúceho sao vzájomnú dobrú vôľu a bdelosť.
A pretoženemala byť udržiavaná rovnováha, rozhodol sa Roosevelt, že po kapituláciiNemecka sa vojenské jednotky Spojených štátov stiahnu domov. V tom istomduchu odmietol aj americkú zodpovednosť za hospodársku rekonštrukciu Európy. Tuje nutné podotknúť, že obrovsky precenil povojnové možnosti Veľkej Británie,keď ju žiadal aby Európu súčasne bránila a rekonštruovala.
F.D.Roosevelt, ktorého zdravotný stav bol už v tomto období vo veľmi zlomstave, si plne uvedomoval, že na presadenie jeho plánov mu veľa času nezostáva.Moskva a Washington chceli ale v Jalte presadiť odlišné priority.Hlavné body rokovania , ktoré mali záujem presadiť Spojené štáty boli: Prvýbod-spôsob ukončenia vojny, podpísanie a spečatenie podmienok okupácieNemecka. S výnimkou reparácií, ktoré sa odložili na rokovanie doPostupimi, sa im vo všeobecnosti podarilo sa dohodnúť. Druhým bodom bolodoriešenie sporných miest v Charte OSN. Okrem iného sa Roosevelt veľmisnažil začleniť do tejto organizácie i Rusko. Síce Churchilla považoval zaskvelého, ale nezabúdal , že je to “starý imperialista“ a so Stalinom siako tak rozumel. Tretím dôležitým bodom rokovania bola vojna proti Japonsku.
Čosa týka Stalina, tak vrchol jeho politiky sa nezadržateľne blížil. Bolnaisto presvedčený, že vojnu vyhrá, získa obrovskú korisť, rozšíri si svoju (užbez tak obrovskú) ríšu vrátane jej vplyvu oveľa viac než najslávnejší cárv minulosti. A navyše bol si istý časom. Preto uplatňoval, ani tovšak nie veľmi vehementne, náhradu škôd spôsobených Hitlerom v Rusku. Bolivyčíslené na 2600 miliárd rubľov, čo bo pôsobivý argument, ktorý mu pomoholk uznaniu východných hraníc Poľska v stave z roku 1941, čo rádvymenil za ich posun západným smerom, hlbšie do Nemecka. Pre Churchilla všaktoto rozhodnutie bolo bolestné, pretože jeho krajina vstúpila kvôli zachovaniuúzemnej celistvosti Poľska do vojny. Súhlasili i s tým, že poľskázápadná hranica bude posunutá k riekam Odra a Nisa. W. Churchilli F.D. Roosevelt navyše uznali Lublinský výbor [1] podpodmienkou, že sa doplní ďalšími „demokratickými“ osobnosťami. A Stalinomnavrhnutá spoločná deklarácia O slobodnej Európe, ktorá sľubovalaslobodné voľby a ustanovenie demokratických vlád v strednej Európe,bola zrejme koncipovaná v pojmoch a kategóriách, ktoré však mali preZSSR iba opisný charakter.
Stalinovýmcieľom bolo teda dostať východnú Európu pod sovietsku kontrolu. Západ nemaljasnú predstavu o tom, čo bude potom nasledovať. Nebolo jasné, či Stalinokamžite nastolí v tejto oblasti komunistický režim, alebo či budeakceptovať relatívne nezávislé štáty, ktorých vlády budú priateľsky naklonenéSovietskemu zväzu. Dnes už vieme, že voči východnej Európe sa Stalin správalagresívne a imperialisticky. No a pokiaľ išlo o zbytok Európy,domnieval sa, že ku dňu účtovania musí predchádzať obdobie príprav. Nevylučovalmožnosť nakloniť si dokonca aj Nemecko, pretože tu očakával sociálne nepokoje.A bolo pre neho charakteristické, keď vyhlásil, že „druhá svetová vojnasa odlišuje od ostatných vojen, pretože po nej bude môcť každá víťaznámocnosť nastoliť na území, ktoré bude okupovať svoj vlastný systém.“ [2]
PostojZápadu voči sovietskej sfére vplyvu vo východnej Európe však tiež nebol úplnejednoznačný. Získanie Stalinovho prísľubu, že umožní slobodné voľbyv krajinách obsadených Červenou armádou, mohlo byť aj pokusom zakryťskutočnosť, že východnú Európu už v podstate vydali Moskve.
Ajkeď pre Spojené štáty a Veľkú Britániu bol postup Stalina, ktorý uťahovalslučku okolo krku východnej Európy, veľkým sklamaním, zo začiatku bolo len málopríčin obávať sa, že to bude mať vážnejšie dôsledky pre celý svet. Táto oblasťbola tradične súčasťou nemeckej a ruskej sféry vplyvu, pre Spojené štátybola mimo sfér, ktoré považovali za životne dôležité pre svoje strategickézáujmy. Tými boli samozrejme Západná Európa, Stredný východ a Ďalekývýchod. A Západ príliš neskoro pochopil, že Sovietsky vplyv vo východnejEurópe znamená bezvýhradné zavedenie sovietskeho systému do krajín tejtooblasti.
NaRooseveltovu žiadosť, aby sa Stalin pripojil k vojne proti Japonsku,reagoval spôsobom, ktorý ukázal, že sa riadi úplne inými pravidlami koaličnejhry ako Roosevelt. V diskusii z ktorej bol Churchill vylúčený-i keď Veľká Británia bola jednou z prvých obetí japonskej agresie- saneozvalo nič o tom, že by jednota spojencov mala hodnotu sama o sebe.Nič sa ale nevravelo o tom, že je potreba vyvarovať sa politických sporova tak vytvoriť priaznivé podmienky pre „štyroch policajtov“ Vojna síceešte neskončila, ale Stalin bez akýchkoľvek škrupulí naliehal na špeciálnevýhody. Očakával platbu v strategickej, v žiadnom prípade nie ibav emocionálnej mene.
Stalinovnárok na južný Sachalin a na Kurilské ostrovy mal určitú, i keď vágnusúvislosť so sovietskou bezpečnosťou a ruskými dejinami. Avšak jehopožiadavka, aby Sovietsky zväz získal slobodné prístavy Dairen, PortArthur a kontrolu nad mandžuskými železnicami, bol ako vystrihnutý z cáristickýchimperialistických učebníc z prelomu storočí. Vtedy Roosevelt učinil svojenajmenej pochopiteľné jaltské rozhodnutie: v tajnej dohode tietopožiadavky prijal, a tým Moskve umožnil znovu získanie dominantnej rolev Mandžusku, ktoré stratilo v rusko- japonskej vojne, a ktoréopätovne stratilo, až keď sa v roku 1949 čínski komunisti zmocnili Peking.
Jeobdivuhodné s akou obratnosťou vedel Stalin dosiahnuť svoje ciele. Počascelého stretnutia sa správal ako skúsený konferenčný diplomat. Usporadúvalzasadania, koktaily i slávnostné večere, no nielen pre „vrchnosť“ ale ajpre pobočníkov, poradcov, asistentov, či sekretárky delegácií. Na každompodujatí sa osobne zúčastnil rozdávajúc úsmevy a anekdoty. Stoly prehýbajúce sapod ťarchou jedla zdobili cárske príbory, porcelán a krištáľové sklo.Darmo rečenie: „Pretvárkou vzdáva neresť úctu cnosti“ sa aniv Stalinovi nezaprelo.
