Univerzity - sídla vyššieho vzdelania

- prelomili monopol na vzdelávanie, ktorý dovtedy patril kláštorom. Nakoniec aj laici získali prístup k vzdelaniu a vybudovali sekulárny svet.

Inštitúcie vyššieho vzdelania existovali v starej Číne a v moslimskom svete - školy pre štúdium islamskej teológie a práva pôsobili pri mešitách - ale západná "univerzita" bola vynálezom 11. a 12. storočia. Vyššie vzdelávanie sa po prvý raz rozvíjalo mimo kláštorov a prebiehalo vyučovanie rôznych predmetov na jednom mieste, čo bolo známe ako "studium generale".

Študenti začínali kurzom, ktorý zahrňoval sedem "slobodných umení": tri základné predmety - gramatiku, logiku a rétoriku (tzv. trívium), nasledovala aritmetika, geometria, astronómia a hudba (tzv. kvadrívium). Akademické hodnosti sa dali získať v oblasti práva, medicíny a teológie.

Univerzity boli medzinárodnými inštitúciami, ktoré často priťahovali študentov z veľkej diaľky. Magistri umení získali oprávnenie vyučovať "kdekoľvek". Medzi najstaršie a najvychýrenejšie patrili univerzity v Bologni a v Paríži. Mali vlastné organizačné modely, ktoré sa stali vzorom pre mnoho iných univerzít, založených na konci stredoveku, napríklad v Prahe (1348) a Krakove (1364). Na území Slovenska pôsobila prvá univerzita v 2. polovici 15. storočia v Bratislave (Academia Istropolitana). V Paríži mali výsadné postavenie akademickí učenci, členovia akdemického učiteľského zboru, kým v Bologni sa od kandidátov na profesúru žiadalo, aby predniesli prednášky, ktoré museli schváliť študenti. V Oxforde i Cambridgei si vybrali parížsky univerzitný model. Výčba na stredovekých univerzitách mala zväčša ústnu formu. Prednášky pozostávali z čítania určených kníh, napríklad Aristotelových diel, ktoré prednášajúci komentoval. Neskúšalo sa formou písomných úvah a testov, ale študenti museli potvrdiť svoje vedomosti účasťou na "dišputách", diskusiách na stanovenú tému, v ktorých museli argumentovať za alebo proti určitému tvrdeniu "téze". Diskusie sa konali v "školách" alebo posluchárňach, z čoho vzniklo označenie "scholastika" pre filozofiu a teológiu, ktoré sa tu vyučovali. Študenti, okrem medikov, boli väčšinou príslušníkmi duchovného stavu, laici začali študovať na univerzitách až po roku 1500.

V obodí renesancie niektoré európske univerzity nepodporovali oživenie klasických foriem vzdelávania. Renesanční humanisti sa usilovali reformovať výčbu "slobodných umení", kládli väčší dôraz na rétoriku ako na logiku a usilovali sa zaviesť výučbu gréčtiny.

Protestantský reformátor profesor Martin Luther mal podporu svojej univerzity vo Wittenbergu, niektoré nemecké univerzity, napríklad v Marburgu, vznikli z prostriedkov zrušených kláštorov. Iné univerzity, napríklad v Paríži a Ingolstadte, sa však postavili proti novému kacírstvu. Aj keď Galileo vyučoval v Padove a Isaac Newton v Cambridgei, vedecká revolúcia v 17. storočí sa neodohrala na pôde univerzít, ale v rámci diskusných skupín, akou bola napríklad Kráľovská spoločnosť v Londýne. Osvietenské myšlienky si získali na niektorých univerzitách prívržencov, ale centrum diania bolo znovu mimo akademického systému, ktorý bol čoraz väčšmi považovaný za zastaraný, najmä preto, že výučba sa naďalej uskutočňovala v latinčine.

19. storočie bolo na univerzitách "obdobím reforiem", zavádzali sa nové predmety, od chémie a inžinierstva až po moderné dejiny a národnú literatúru. Vzorom bola univerzita v Berlíne, kde dávali prednosť výskumu pred výčbou a seminárom pred prednáškami. tento systém napodobňovali vysoké školy na celom svete, od Tokia po Chicago.

V 20. storočí naďalej rástol počet predmetov a nemecký model bol nahradený americkým. Brány univerzít sa otvorili ženám, čo bola najväčšia zmena v ich spoločenských dejinách od konca stredoveku, keď umožnili prístup laikom. .