Náboženstvo, filozofia, vedaHelenizmus bol poznačený odstránením hraníc medzi rôznymi krajinami a kultúrami. Predtým vyznávali Gréci, Rimania, Egypťania, Babylončania, Sýrčania a Peržania svojich bohov v rámci tzv. „národného náboženstva“. Teraz sa rôzne kultúry zmiešali v jednom kotle náboženských, filozofických a vedeckých predstáv. Mohli by sme povedať, že mestské trhovisko bolo nahradené svetovou arénou. Aj na starom trhovisku sa to hemžilo hlasmi, ktoré ponúkali tovar, raz rôzne myšlienky a nápady. Nový však bol obsah tovaru a aj myšlienky z celého sveta. Preto sa tu ozývali hlasy v rôznych jazykoch.
Predtým grécke predstavy mali dosah ďaleko za hranice starých gréckych území. Teraz sa však v celej oblasti Stredozemného mora vyznávali aj orientálni bohovia. Vzniklo viacero nových náboženstiev, ktoré svojich bohov a náboženské predstavy odvodzovali z rôznych starých kultúr. Toto sa nazýva synkretizmus alebo miešanie náboženstiev. Spoločné pre novovzniknuté náboženstva bolo, že často učili, ako môže byť človek spasený od smrti. Tieto náboženstvá boli väčšinou tajné. Prijatím tajného náboženstva a účasťou na určitých rituáloch mohol človek dúfať v nesmrteľnosť duše a večný život. Filozofia sa tiež uberala čoraz viac smerom k „spaseniu“ a životnej úteche. Filozofické nazeranie nebolo samoúčelné, malo oslobodiť človeka od strachu zo smrti a pesimizmu. Takto sa stierali rozdiely medzi náboženstvom a filozofiou.
Všeobecne môžeme povedať, že helenistická filozofia bola málo originálna. Neobjavil sa žiaden nový Platón ani Aristoteles. Naproti tomu sa však traja aténski filozofi stali dôležitým zdrojom inšpirácie viacerých filozofických prúdov.Aj helenistická veda bola poznačená zmiešanosťou rôznych kultúrnych skúseností. Tu hralo kľúčovú úlohu mesto Alexandria v Egypte ako styčný bod medzi východom a západom. Zatiaľ čo Atény zostali s filozofickými školami po Platónovi a Aristotelovi hlavným mestom filozofie, stala sa Alexandria metropolou vedy. So svojou veľkou knižnicou sa toto mesto stalo centrom matematiky, astronómie, biológie a medicíny.Helenistická filozofia ďalej pracovala na problémoch, ktoré nastolili Sokrates, Platón a Aristoteles. Spoločná pre nich všetkých bola túžba zodpovedať otázku, ako má človek čo najlepšie žiť a zomrieť. Na dennom poriadku bola teda etika. V novej svetovej spoločnosti sa stala najdôležitejším filozofickým projektom. Otázkou bolo, z čoho vlastne pozostáva skutočné šťastie a ako ho možno dosiahnuť.
Poznáme štyri takéto filozofické prúdy.
Kynici
O Sokratovi sa hovorilo, že raz sa zastavil pred trhovým stánkom, kde bolo vystaveného veľa tovaru. Napokon zvolal: „Koľko len jestvuje vecí, ktoré vôbec nepotrebujem!“Táto výpoveď môže byť nadpisom pre kynickú filozofiu, ktorú založil Antisténes v Aténach okolo roku 400 pred Kristom. Bol Sokratovým žiakom a tešil sa jeho priazni. Najznámejším kynikom bol Diogenes, žiak Antisténa. Hovorilo sa o ňom, že býval v sude a nevlastnil nič než kabát, palicu a vrece na chlieb. Raz, keď sa slnil pred svojim sudom, navštívil ho Alexander Veľký. Alexander pristúpil k mudrcovi a spýtal sa ho, či nemá nejaké želanie, ktoré by u mohol splniť. Diogenes povedal: Rád by som, aby si ustúpil o krok ďalej a nezacláňal mi slnko. Tak ukázal, že bol bohatší a šťastnejší ako veľký vojvodca. Mal predsa všetko, čo si želal. Kynici tvrdili, že človek si nemusí robiť starosti o svoje zdravie. Ani utrpenie a smrť by ho nemali znepokojvať. Rovnako by sa nemal trápiť nad utrpením druhých ľudí. Dnes sa slová „cynický“ a „cynizmus“ použivajú vo význame bezcitnosti k utrpeniu druhého.
Stoici
Kynici mali veľký význam pre stoickú filozofiu, ktorá vznikla v Aténach okolo roku 300 pred Kristom. Jej zakladateľom bol Zenon, ktorý pochádzal z Cypru, ale po stroskotaní svojej lode v Aténach sa pripojil ku kynikom. Svojich poslucháčov zhromažďoval pod stĺporadím. Názov „stoický“ pochádza z gréckeho slova pre stĺporadie (stoa). Stoicizmus mal neskôr veľký význam pre rímsku kultúru. Tak ako Herakleitos i stoici tvrdili, že všetci ľudia majú podiel na tom istom svetovom rozume – alebo „logu“. Každého človeka považovali za svet v miniatúrnom formáte, za „mikrokozmos“, ktorý je odrazom „makrokozmu“.To viedlo k myšlienke, že existuje všeobecne platné právo, tzv. „prirodzené právo“. Prirodzené právo je založené na časovo neobmedzovanom rozume človeka a univerza, nemennom v čase a priestore. Prirodzené právo platí pre všetkých ľudí, aj pre otrokov. Stoici boli výraznými „kozmopolitmi“. Boli otvorenejší k ich súčasnej kultúre než „filozofi zo suda“ (kynici). Poukazovali na spoločenstvo ľudí, zaoberali sa politikou a viacerí z nich boli aktívnymi štátnikmi, napríklad rímsky cisár Marcus Aurelius (121 – 180). Prispeli k rozšíreniu gréckej kultúry a filozofie v Ríme, obzvlášť rečník, filozof a politik Cicero (106 – 43 pred Kristom). On zaviedol pojem „humanizmus“ – prístup k životu, ktorý stavia do centra pozornosti človeka – jednotlivca. Stoik Seneca (4 pred Kristom – 65 po Kristovi) povedal o niekoľko rokov neskôr, že „človek je pre človeka posvätný“. To sa stalo pre neskoršiu dobu heslom celého humanizmu. Stoici okrem toho prízvukovali, že všetky prírodné procesy – napríklad choroba alebo smrť – sa riadia nemeniteľnými zákonmi prírody. Človek sa preto musí naučiť žiť so svojím osudom. Nič sa nedeje náhodou, tvrdili. Všetko sa deje z nevyhnutnosti, a preto nemá význam sťažovať sa na svoju núdzu, keď na dvere klope osud. Aj najnešťastnejšie okolnosti života má človek prijímať s najväčším pokojom. Ešte dnes hovoríme o „stoickom pokoji“, keď sa človek nedá uniesť svojimi citmi.
Epikurovci
Okolo roku 300 pred Kristom založil Epikuros (341 – 270) v Aténach filozofickú školu (epikurovci). Hovorilo sa, že epikurovci sa stretávali v jednej záhrade. Nazývali ich preto aj „záhradnými filozofmi“. Nad vchodom do záhrady vraj bolo napísané: „Cudzinec, tu ti bude dobre. Tu je rozkoš najväčším dobrom“.Epikuros zdôrazňoval, že rozkoš nemusí byť vždy to isté ako zmyslový požitok, napríklad čokoláda. Patria sem aj také hodnoty ako priateľstvo a umelecký zážitok. Predpokladom pôžitku zo života sú okrem toho staré grécke ideály ako sebaovládanie, miernosť a duševný pokoj. Pretože žiadostivosť treba ovládať.„Prečo by sme sa mali báť smrti?“, povedal Epikuros.„Predsa kým sme, nie je smrť, a len čo nastane smrť, už nie sme.“ Z tohto pohľadu vlastne žiadneho človeka netrápilo, že bude mŕtvy. Epikuros zhrnul svoju oslobodzujúcu filozofiu v tzv. „štyroch liečivých prostriedkoch“:
1.Bohov sa netreba báť.
2.Zo smrti si netreba robiť starosti.
3.Dobro sa dá ľahko dosiahnuť.
4.Zlu sa dá ľahko vyhnúť.
Na rozdiel od stoikov sa epikurovci málo zaujímali o politiku a spoločenský život. „Ži v tajnosti“, radil Epikuros.Po Epikurovi sa mnohí jeho žiaci vyvinuli smerom k jednostrannej pôžitkárskej vášni. Ich mottom bolo „ži pre tento okamih“. Slovo „epikurovec“ sa dnes používa v znevažujúcom zmysle na označenie „pôžitkára“.
Novoplatonizmus
Najpozoruhodnejší filozofický prúd neskorej antiky sa inšpiroval Platónovým učením. Nazývame ho preto novoplatonizmus. Najvýznamnejším novoplatónovcom bol Plotinos (asi 205 – 270).Novoplatonizmus mal vplyv aj na kresťanskú teológiu.Plotinos tvrdil, že svet je napnutý medzi dvoma pólmi. Na jednom konci je božské svetlo, ktoré nazval „Jedno“. Niekedy ho nazýval aj „Bohom“. Na druhom konci je úplná tma, do ktorej svetlo z „Jedno“ nepresiahne. Plotinovi ide o to, že táto tma v podstate nejestvuje. Je len prítomnosťou svetla – čiže nie je. Jediné, čo existuje, je „Boh“ alebo „Jedno“, ale tak, ako sa zdroj svetla postupne v tme stráca, zjavuje sa na určitom mieste aj hranica, pokiaľ božské lúče môžu dosiahnuť. Plotinos počas svojho života zažil niekoľkokrát, že jeho duša splynula s Bohom. Nazývame to mystickým zážitkom. O niečom podobnom však dokázali rozprávať ľudia všetkých dôb a kultúr.
